Podľa teórie právnej kontinuity [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]], prezidenta [[Prvá česko-slovenská republika|prvej ČSR]] v [[Dočasné štátne zriadenie|exile]], bol právne neexistujúcim, keďže [[Francúzsky národný výbor]] <!-- 29. septembra 1942 – Charlesa de Gaulla --> a [[Sovietsky zväz]] uznali [[Mníchovská dohoda|Mníchovskú zmluvu]] <!-- a Viedenskú arbitráž? Samozrejme, všetky zmeny po 29. septembri 1938 --> za nulitnú, teda neplatnú ''[[ab initio]]''. Odmietavo sa k vzniku Slovenského štátu stavalo aj exilové hnutie okolo veľvyslanca [[Štefan Osuský|Štefana Osuského]] ([[vyslanecká teória]]) a domáci odboj, ktorého hlavné prúdy sa [[Vianočná dohoda|Vianočnou dohodou]] (25. december 1943) uzniesli na utvorení ilegálnej [[Slovenská národná rada (1943 – 1992)|Slovenskej národnej rady]] (1. september 1944) a ktoré viedli [[Slovenské národné povstanie]]. Po skončení [[Druhá svetová vojna|vojny]] niektorí predstavitelia a časť sympatizantov samostatného Slovenska opustila územie obnovenej ČSR a istý čas pôsobila najmä v [[Taliansko|Taliansku]], kde vyvíjala informačnú činnosť za samostatnosť Slovenska ([[Rádio Barcelona]]) a bývalý minister zahraničných vecí [[Ferdinand Ďurčanský]] formuloval koncepciu právnej kontinuity Slovenskej republiky. Neskôr sa tento [[Hlinkova slovenská ľudová strana|ľudácky]] exil presunul najmä do [[Argentína|Argentíny]].
Súčasná [[Slovensko|Slovenská republika]] (napriek zhodnému názvu) nie je jeho právnym ani ideologickým nástupcom tohto štátu.
