|
Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o [[Ústava Slovenskej republiky (1939)|ústave Slovenskej republiky]]<ref>Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky. In Martin, Pekár. ''Komentované pramene k dejinám Slovenska 1939 – 1945''. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, 2015. ISBN 978-80-8152-268-0, s. 17.</ref> v § 1 ods. 1 zakotvoval, že ''„Slovenský štát je republikou“'' a tým sa oficiálny názov štátu zmenil na „Slovenská republika“, hoci výraz „slovenský štát“ (v písomnej podobe s malým začiatočným písmenom) bol rozšíreným medzi obyvateľstvom (aj v prejavoch jej politických predstaviteľov) aj v nasledujúcom období.
Po vzniku samostatnej [[Slovensko|Slovenskej republiky]] v roku 1993 sa najmä v okruhu predstaviteľov ľudáckej historiografie, ktorí sa po [[Nežná revolúcia|nežnej revolúcii]] (1989) vrátili späť na Slovensko ([[Milan Stanislav Ďurica]], [[František Vnuk]], [[Jozef Kirschbaum]]) a u ich nasledovateľov z mladšej generácie historikov ([[Róbert Letz]], [[Ján Bobák]], [[Peter Mulík]], [[Martin Lacko (historik)|Martin Lacko]]) zaužívalo používanie označenia „prvá Slovenská republika“. Ľudácka historiografia buď bagatelizovala negatívne atribúty štátu (predovšetkým okolnosti jeho vzniku, legálnosť vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny, postavenie Slovenska ako klientského štátu Nemecka, ale aj autoritársky charakter politického režimu a z neho vychádzajúce nedemokratické prvky, perzekúcie obyvateľstva a pod.), ospravedlňovala ich vojnovým stavom alebo ich pokladala za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti [[Slováci|slovenského národa]]. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 preto súčasnú Slovenskú republiku pokladala za v poradí druhý štát, poťažmeprípadne štát duchom nástupnícky štátu z rokov 1939 – 1945. Súčasná Slovenská republika ale nie je právne ani ideovo jeho nástupníckym štátom a navyše na základe česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 právne neexistovala (pozri dole [[Slovenská republika (1939 – 1945)#Právna kontinuita|Právna kontinuita]]). Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o [[dekréty prezidenta republiky]], sa totiž zakladal na anulovaní [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] [[ab initio]], čím konzekventne boli anulované ab initio aj všetky právne akty po jej prijatí vládou Československej republiky 29. resp. 30. septembra 1939 (tzn. o. i. abdikácia prezidenta [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]] z 5. októbra 1938, [[Zákon o autonómii Slovenskej krajiny|ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny]] z 22. novembra 1938,<ref>[http://ftp.aspi.cz/opispdf/1938/099-1938.pdf Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonomii Slovenskej krajiny]. ''Sbírka zákonů a nařízení státu československého''. Ročník 1938, částka 99, vydána dne 23. listopadu 1938, s. 1163.</ref> [[Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava]] zo 16. marca 1939<ref>[http://ftp.aspi.cz/opispdf/1939/028-1939.pdf Erlaß des Führers und Reichskanzlers Nr. 75/1939 Slg. über das Protektorat Böhmen und Mähren vom 16. März 1939]. ''Sbírka zákonů a nařízení''. Ročník 1939, částka 28, vydána dne 17. března 1939, s. 373-376.</ref> atď.). Odhliadnuc od tejto skutočnosti, samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny nebolo zasahovanie do ústavnoprávneho poriadku republiky, čo malo v právomoci len Národné zhromaždenie Česko-slovenskej republiky v Prahe.{{#tag:ref|Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonómii Slovenskej krajiny v § 9 ods. 1 uvádza: ''„Vo všetkých veciach v § 4 tohto zákona neuvedených zákonodarnú moc pre územie Slovenskej krajiny vykonáva Snem Slovenskej krajiny“'',<ref>Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonomii Slovenskej krajiny. ''Sbírka zákonů a nařízení státu československého''. Ročník 1938, částka 99, vydána dne 23. listopadu 1938, s. 1163.</ref> pričom v § 4 ods. ods. 1 sa uvádzalo, že ''„Národné shromaždenie vykonáva zákonodarnú moc pre celé územie Česko-Slovenskej republiky vo veciach: 1. ústavnej listiny, jej čiastok, ako aj v otázkach upravujúcich činnosť spoločných zákonodarných, vládnych a výkonných orgánov; 2. vzťahov Česko-Slovenskej republiky k cudzine, vypovedania vojny a uzavretia mieru, obchodnej a tarifnej politiky, vývozu a dovozu; 3. národnej obrany; 4. štátneho občianstva, vysťahovalectva, prisťahovalectva, cestovných pasov; 5. meny, mier a váh, veci patentov, ochrany vzorkov a ochranných známok, vymerovania a mapovania; 6. colných; 7. dopravy; 8. pošty, telekomunikácií, poštovnej sporiteľnej a šekovej služby; 9. spoločného rozpočtu, spoločnej uzavierky, štátneho dlhu a schvaľovania pôžičiek pre spoločné potreby štátu a ich použitia; 10. daní, dávok a poplatkov, nakoľko tieto podľa § 18 tohto zákona slúžia na krytie výdavkov spoločných vecí, zásad nepriamych daní vôbec; 11. monopolov, spoločných štátnych podnikov, ústavov a zariadení. Výnimku tvoria štátne lesy a majetky, banské a hutnické podniky, kúpele, ktorých vlastníctvo a správa prechádza na tú krajinu, na území ktorej sa nachádzajú; 12. právnej úpravy otázok hospodárskych a finančných, ktoré sú potrebné k zabezpečeniu rovnakých súťažných podmienok podnikania.“''<ref>Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonomii Slovenskej krajiny. ''Sbírka zákonů a nařízení státu československého''. Ročník 1938, částka 99, vydána dne 23. listopadu 1938, s. 1162.</ref>|group=pozn}} Postup v rozpore s ústavným právom neskôr poslanci Snemu Slovenskej krajiny zdôvodňovali „revolučnými“ okolnosťami, pripodobňujúc ich k okolnostiam pri [[Vznik Česko-Slovenska|vzniku Československa]] v roku 1918. V skutočnosti išlo o výsledok nátlaku Nemecka, ktoré vzápätí 15. marca vojensky obsadilo českú a moravskú časť Česko-slovenskej republiky a vyhlásilo na nej [[Protektorát Čechy a Morava]] (fakticky išlo o anexiu).
V československej resp. slovenskej marxistickej historiografii, ktorá bola od februára 1948 do novembra 1989 jedinou oficiálne umožnenou v Československu, bola Slovenská republika rokov 1939 – 1945 vnímaná v zásade negatívne. Už v roku 1946 komunistický intelektuál [[Ladislav Novomeský]] predostrel argument, neskôr rozpracovaný [[Bohuslav Graca|Bohuslavom Gracom]], že vznik Slovenského štátu nepredstavoval sebaurčenie slovenského národa, ale len sebaurčenie slovenskej ''„buržoázie, ktorá vyrvala moc národu“''.<ref>Pozri: Stanek, Imrich. ''Zrada a pád : hlinkovští separatisté a tak zvaný slovenský stát''. [Praha] : Státní nakl. politické literatury 1958.</ref> To sa odrazilo aj na tom, že v marxistickej historiografii sa pre Slovenskú republiku používali rôzne prívlastky, ktoré mali zdôrazniť formálnosť štátnosti („takzvaný Slovenský štát“, obrazné označenie „Hitlerov produkt“), [[Nacizmus|nacistický]] (dobovo označovaný výlučne ako [[Fašizmus|fašistický]]) charakter autoritárskeho politického režimu („fašistický Slovenský štát“), príp. fakt, že na čele štátu bol a veľkú autoritu mal katolícky kňaz („klérofašistický Slovenský štát“, príp. obrazné označenie [[Dominik Tatarka|Dominika Tatarku]] „farská republika“), čo súviselo s komunistickými zásahmi proti katolíckej cirkvi. Zároveň to vychádzalo v ústrety marxistickej interpretácii, že obdobie rokov 1939 – 1945 na Slovensku treba vnímať denacionalizovane, tzn. cez optiku slovenský národ verzus slovenská „buržoázia“, ktorá „zradila národ“ a z rúk mu „vyrvala moc“. Marginalizovala sa tak podpora štátu časťou slovenskej spoločnosti, ktorá nepochádzala len z prostredia „buržoázie“. Rovnako sa bagatelizovala účasť nekomunistických politických kruhov (vrátane časti „buržoázie“) na [[Druhý česko-slovenský odboj|československom odboji]].
|
