|
== Dejiny Zlatej hordy ==
Chanát založil po skončení ťaženiasa výprav do východnej a strednej Európy v rokochroku 1236 – 1242 chán Bátú (aj [[Batuchán]]; vládol v ňom v rokochroku 1242 – 1255), syn Džučiho a [[Džingischán]]ov vnuk, ktorý dal pred pokračovaním výbojov prednosť usporiadaniu dobytých rozľahlých oblastí a ich obyvateľstva. Jeho chanát formálne patril do [[Mongolská ríša|Mongolskej ríše]] a rozkladal sa na ohromnom území od severného Čiernomoria a úpätia [[Kaukaz]]u cez [[Povolžie]] až na západnú [[Sibír]], kde tvoril jeho severnú a východnú hranicu horný tok rieky [[Ob (rieka)|Ob]]. Jeho hlavným mestom bolo spočiatku mesto [[Saraj]] (nazývané aj Saraj–Batu alebo Starý Saraj) na ľavom brehu rieky Achtuba, ktorá je prítokomprítok [[Volga|Volgy]]. Mesto ležalo asi 130 kilometrov severnena sever od dnešného mesta [[Astrachan]]. Neskôr, za chána [[Uzbek]]a, bolo hlavné mesto prenesené severnena sever proti toku rieky [[Volga|Volgy]] do Nového Saraja, nazývaného aj Saraj–Berke (nie je presne lokalizované, predpokladá sa, že existovalo južnena juh od dnešného [[Volgograd]]u). V hlavnom meste Saraj žilo v 14. storočí asi 75 000 obyvateľov.<ref>DANIŠ, M.: Vládcovia Zlatej hordy : Štát, ktorý sa narodil v stepi. In: ''Historická revue'', roč. VIII, 1997, č. 1, s. 7.</ref>
V čase nástupu veľkého chána [[Kublaj]]a v roku 1260 na trón a presunu hlavného mesta [[Mongolská ríša|Mongolskej ríše]] do [[Peking]]u sa vzťahy medzi mongolským centrom a západným ''[[ulus]]om Džuči'' uvoľnili a chán [[Berke]], Bátúov mladší brat, územie Zlatej hordy osamostatnil od centra v Číne. Bol tiež prvým mongolským chánom, ktorý prijal [[islam]], a po nástupe na trón islamizoval vládnucu dynastiu v Zlatej horde. Mongolská aristokracia sa však nechcela rozlúčiť s tradičným [[šamanizmus|šamanizmom]] a islam sa napriek podpore chána šíril pomaly.
Najväčšie obdobie rozkvetu a ekonomickej prosperity zažívala Zlatá horda v prvej polovici 14. storočia, za vlády chána [[Uzbek]]a (1312 – 1342). Po roku 1357, keď zomrel chán Džani Beg, [[Uzbek]]ov syn, začala moc chánov výrazne slabnúť. V rokochroku 1357 až 1381 sa ich na tróne vystriedalo viac než dvadsať a stalo sa takmer pravidlom, že sa chanát delil medzi dvoch vládcov (hranicou bola rieka [[Volga]]). V Zlatej horde sa prejavili decentralizačné tendencie, osamostatnili sa Povolžskí Bulhari a [[Chorézm (historické územie)|Chorézm]]. V dôsledku litovskej expanzie boli stratené aj severo-západné oblasti (mongolské panstvo na tomto teritóriu ukončila porážka mongolských vojsk litovským kniežaťom Olgerdom v roku 1362). Kontrolu nad ruským severovýchodom fakticky prevzalo moskovsko-vladimírske veľkoknieža [[Dmitrij (Moskovské kniežatstvo)|Dmitrij Ivanovič]] (zvaný aj Donský). Hranicou medzi Zlatou hordou a ním spravovaným Vladimírskym a Moskovským kniežatstvom bolo povodie rieky [[Oka]].
8. septembra 1380 boli Mongoli porazení [[Dmitrij (Moskovské kniežatstvo)|Dmitrijom Ivanovičom]] v prvej veľkej otvorenej bitke na Kulikovom poli. Chán [[Mamaj]], ktorý pozoroval celý boj z neďalekého pahorku, utiekol v poslednej chvíli. Na brehu rieky Kalky ho dostihol jeho súper v Zlatej horde chán [[Tochtamiš]] a uštedril zvyškom jeho vojska ďalšiu porážku. Po tejto udalosti sa chán [[Mamaj]] uchýlil do Kaffy (dnes mesto [[Feodosija]] na [[Krym (polostrov)|Kryme]]), kde bol zavraždený. [[Tochtamiš]] sa stal novým chánom Zlatej hordy a začiatkom 80-tych rokov sa mu podarilo dočasne chanát zjednotiť.
|
