Planéta: Rozdiel medzi revíziami

'''Planéta''' (z [[grécke jazyky|gréckeho]] πλανήτης, ''planétés'' – „pútnici“) alebo '''obežnica''' je približne [[guľa]]té teleso značného objemu, ktorého [[hmotnosť]] je menšia ako 80 M_J (hmotností [[Jupiter (planéta)|Jupitera]]). ObiehaBuď putuje vesmírom samostatne, alebo obieha na [[obežná dráha|obežnej dráhe]] okolo [[hviezda|hviezdy]], alepričom však zároveň neobieha okolo iného telesa. VyčistiloPre planétu tiež musí platiť, že vyčistila okolie svojej dráhy od ďalších telies. Produkujea produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom [[jadrová reakcia|jadrovej reakcie]]. Nevyžaruje vlastné [[svetlo]] a svieti iba odrazeným svetlom hviezdy.

V [[Slnečná sústava|slnečnej sústave]] poznáme osem planét. Sú to [[Merkúr]], [[Venuša]], [[Zem]], [[Mars]], [[Jupiter]], [[Saturn]], [[Urán (planéta)|Urán]] a [[Neptún]]. Všetky obiehajú okolo Slnka rovnakým ([[prográdna dráha|prográdnym]]) smerom a približne v jednej rovine (najväčší odklon od tejto roviny dosahuje Merkúr). Ich fyzikálne vlastnosti, ako napr. [[hustota]] a chemické zloženie je veľmi rôznorodé. Možno ich rozdeliť na dve veľké skupiny: [[terestriálna planéta|terestriálne]] a [[joviálna planéta|joviálne]]. V [[90. roky 20. storočia|deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia]] boli objavené prvé planéty, ktoré neobiehajú Slnko, ale iné hviezdy. Takéto planéty sa nazývajú [[extrasolárna planéta|extrasolárne]]. Extrasolárnych planét (exoplanét) je v súčasnosti známych už vyše 5003 400.<ref>http://astrin.planetarium.sk/</ref>

=== Historické pozorovania ===

Prvé predstavy o reálnom priestorovom usporiadaní planét boli geocentrické. Zem, vtedy ešte nepovažovaná za planétu, mala byť stredom vesmíru a všetky ostatné telesá vrátane planét ju mali obiehať. Podľa [[Aristoteles|Aristotela]] obiehali vo vzrastajúcej vzdialenosti od Zeme Mesiac, Slnko, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter, Saturn a najvzdialenejšia bola sféra hviezd. Tento jednoduchý systém však nebol schopný vysvetliť všetky pozorované pohyby planét na oblohe. Planéty totiž medzi hviezdami nekonali rovnomerný pohyb, ale striedavo zrýchľovali, spomaľovali, či dokonca zdanlivo úplne zastali. Preto museli byť geocentrické predstavy o svete niekoľkokrát upravované do čoraz komplikovanejších podôb, aby zodpovedali pozorovaniam. Najväčšiu reformu v rámci geocentrického systému priniesol [[Klaudios Ptolemaios]], ktorý vytvoril pre planéty zložitý systém pohybu po [[deferent]]och a, [[epicyklus|epicykloch]] a [[ekvant]]och. Planéty v jeho predstavách obiehali po malých kružniciach epicykloch, ktorých myslené stredy zase obiehali okolo Zeme po väčších kružniciach – deferentoch. Stred deferentu bol umiestnený mimo stredu Zeme. Jeho systém umožňoval pomerne presne vypočítať budúce polohy planét aj napriek tomu, že vychádzal z nesprávneho predpokladu o usporiadaní telies slnečnej sústavy.

Už Ptolemaios poznal správne pomery vzdialeností planét od Slnka. To znamená, že vedel, koľkokrát je jedna planéta vzdialenejšia od Slnka, než druhá. Ich skutočná vzdialenosť však zostávala dlho nejasná. Prvýkrát úspešne zmeral vzdialenosť planéty (Marsu) od Zeme [[Giovanni Domenico Cassini]] a tento údaj použil na zistenie vzdialenosti Zeme od Slnka. Najmenej na našich dvoch najbližších planétach vedci očakávali život, na Marse dokonca civilizáciu. Už diaľkové pozorovania však priniesli dôkazy v neprospech života na Venuši a blízke prelety okolo Marsu zase v neprospech života na Marse.