Della Cruscans: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
šablóna ex |
→História a vplyv: wl, preklepy |
||
Riadok 2:
==História a vplyv==
Robert Merry odcestoval do [[Florencio Varela (mesto)|Florencie]], kde editoval dva diely „The Arno Miscellany” ([[Slovenčina|slov.]] preklad Zborník Arno - [[1784]]) a „The Florence Miscellany” (slov. preklad Florentský zborník - [[1785]]), z ktorých neskôr, mohlo by sa povedať, vyštartoval fenomén Della Cruscans. Bola tu spolupráca medzi anglickými a talianskymi básnikmi a táto obsahovala básne v [[Angličtina|angličtine]], [[Taliančina|taliančine]] a [[Francúzština|francúzštine]]. Názov je inšpirovaný florentskou [[Accademia della Crusca]], organizáciou založenou v roku [[1583]], aby očistila taliansky jazyk.
Zbierku otvára predhovor „The Dream” od Bertieho Greatheeda s obžalobou súdobého poľutovaniahodného stavu poézie a volaním po návrate štýlu básnika [[John Milton|Johna Miltona]]. Toto volanie do minulosti sa vykryštalizovalo prekladom básní od [[Dante Alighieri|Danteho]] a [[Francesco Petrarca|Petrarcu]]. Predhovor [[Hester Thrale Piozziová|Hester Thrale Piozziovej]] je skromnejší: "napísali sme [tieto básne] aby sme sa zabavili, a rozprávali o milých veciach jeden druhému; zozbierali sme ich, aby sa nestratili naše recipročné vyjadrenia a vytlačili ich, aby sme nemali dôvod byť zahanbení našou vzájomnou predpojatosťou”.
Riadok 8:
[[William Parsons]], cestujúci [[Brit]], bol tiež v krúžku. Merry sa vrátil do [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] v roku [[1787]] a publikoval "Adieu and Recall to Love in The World" pod menom "Della Crusca". Odpovedala mu z "The Pen" Hannah Cowleyová, keď o dva týždne neskôr zverejnila pod menom „Anna Matilda” svoj literárny flirt odohrávajúci sa na stránkach novín a [[Fenomén (filozofia)|fenomén]] Della Cruscan sa šíril po Anglicku. Vysoko úspešná "The Poetry of the World (1788)", zbierka poetických dialógov medzi Annou Matildou a Della Crusca nasledovala krátko nato a dosiahla viacero reedícií. Iní členovia anglického krúžku Della Cruscan boli „Laura Maria” ([[Mary Robinsonová (poetka)]]), „Benedict” ([[Edward Jerningham]]), „Reuben” (Greatheed), [[Frederick Pilon]] a iní.
Subjekt vtedajšej kritiky vývoja školy boli hlavne satirické verše [[William Gifford|Williama Gifforda]] The Baviad (1791) a The Maeviad (1795). Literárni historici sa zdali byť neschopní písať o skupine bez toho, aby používali slová „exces” (výstrednosť), „nonsens” (nezmysel), „affected” (afektovaný) alebo „copious” (plodný). Predošlá generácia bola nemilosrdnejšia: ''"Táto epidémia ''dellacruscanizmu'' rozširovala názov od blázna k bláznovi."''
Niektorí súčasní kritici prehodnotili týchto básnikov a posudzujú ich zhovievavo. Podľa Davida Hilla Radcliffa ''"zatiaľčo škola Della Cruscan zabávala ale krátko panovala, vytvorila efekt popularizácie veľkej literárnej módy, vtedy široko prepojenej s univerzitnými básnikmi."''
==Bibliografia==
| |||