Mercury-Atlas 9: Rozdiel medzi revíziami

[[Súbor:Cooper - GPN-2000-000997.jpg|thumb|left|Štart Mercury-Atlas 9 s Gordonom Cooperom na palube, 15. máj 1963]]

 

 

Akonáhle sa loď ''Faith 7'' oddelila od nosnej rakety, astronaut vyskúšal manuálne riadenie (orientoval kabínu), zapol automatický stabilizačný systém a 16 mm kamerou s frekvenciou 6 snímok za sekundu zachytil raketu – s východným pobrežím [[Spojené štáty|USA]] v pozadí – od ktorej sa kozmická loď rýchlo vzďaľovala. Poveternostné podmienky boli mimoriadne priaznivé, a tak Cooper dovidel od [[Florida|Floridy]] až k [[Washington D.C.|Washingtonu]]. Najviac času si vyžiadalo preskúšanie funkcie rôznych systémov kozmickej lode a rádiového spojenia s pozemnými riadiacimi strediskami. Teplota v kabíne dosiahla 33,9 °C, v skafandri 14,4 °C, pričom astronautov [[pulz]] kolísal medzí 80 až 90 tepmi za minútu. Objavili sa prvé ťažkosti so systémom regulujúcim teplotu v skafandri (nepravidelný chod výmenníka tepla). Cooper zazrel svetlá [[Austrália (štát)|austrálskeho]] mesta [[Perth (Západná Austrália)|Perth]] a pozoroval tiež, podobne ako [[John Glenn]], svetielkujúce častice – podľa jeho názoru častice [[peroxid vodíka|peroxidu vodíka]] unikajúceho zo stabilizačných trysiek lode. V skutočnosti to boli zamrznuté pary z výparníka na trupe lodi. Krátko pred ukončením 1. obletu hlavné riadiace stredisko povolilo vykonať ďalších 7 obletov.<ref name="kosmo-mek-ma-9-mercury-ma-9-kv-1964"/>