Kaštieľ v Bytči: Rozdiel medzi revíziami

| name = BytčianskyKaštieľ zámokv Bytči

| category = zámokkaštieľ

Pôvodne tu bol menší [[hrad]] (obytná veža s dvorcom) postavený v 13. storočí, patriaci [[Nitrianska rímskokatolícka diecéza|nitrianskemu biskupstvu]]. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. [[Pongrácovci]], [[Podmanickovci]]). V roku [[1563]] získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom [[František I. Turzo]], člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch [[1571]] – [[1574]] dal na mieste starého [[gotika|gotického]] hradu postaviť nový objekt – opevnený zámockýkaštieľny areál s viacerými funkčnými stavbami. Vzhľad starého hradu s obytnou vežou v opevnení poznáme z historických rytín.

Stavbou renesančného zámkukaštieľa poveril František Turzo talianskeho majstra Giovanniho Kiliána z [[Miláno|Milána]] (jeho postava je zvečnená na freske v prízemí na kruhovom schodisku). V otcovej činnosti pokračoval starší syn [[Juraj VII. Turzo|Juraj]], ktorý za aktívnu účasť v boji proti [[Osmanská ríša|Turkom]] získal popredné miesto na cisárskom dvore. Pretože v čase otcovej smrti (v roku [[1574]]) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku [[1585]] po smrti svojej matky [[Katarína Zrínska|Kataríny Zrínskej]]. Od toho času sa zámokkaštieľ stal jeho rodovou rezidenciou. ZámokKaštieľ sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä [[Lietava|lietavské]] a [[Oravský hrad|oravské]] panstvo. Rok začatia výstavby je vytesaný na nápise nad portálom medzi Turzovským a Zríniovským erbom: ''SVB. AVSPICIIS. PII. INVICTIQVE. CAESARIS // MAXIMILIANI II. ELECTI. ROMANORVM. IMPERATO // RIS. AC. GERMANIAE. HUNGARIAE. BOEMIAEQVE. REGIS // FRANCISCVS. THVRZO. DE. BETHLENFALWA. SVMTIBVS // PROPRIIS. HOC. OPVS. A. FVNDAMENTO. FIERI. CVRAVIT // ERREXITQVE. ANNO. DOMINI. 1. 5. 7. 1.'', vo voľnom preklade: "Za spravodlivého a nepremožiteľného cisára // Maximiliána II., voleného rímskeho cisá // ra, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech // František Turzo z Betlanoviec vlastným // nákladom dal od základov toto dielo // postaviť. Roku Pána 1571.".

Do dejín zámkukaštieľa sa v období renesancie zapísal aj ďalší taliansky majster, A. Pocabello, ktorý opravil zámokkaštieľ a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. [[1605]] – 1612. Pri týchto úpravách postavili aj [[Arkáda (architektúra)|arkádu]] v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa.

Po vymretí [[Turzovci|Turzovcov]], ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych [[gobelín]]ov, zmenili sa osudy Bytčianskeho zámkukaštieľa. V roku [[1624]] sa zámokkaštieľ prostredníctvom sobáša [[Kristína Ňáriová|Kristíny Ňáriovej]] (''Nyáry''), vdovy po [[Imrich Turzo|Imrichovi Turzovi]], poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a [[Mikuláš Esterházi (1583 – 1645)|Mikuláša Esterháziho]], dostal do vlastníctva rodu [[Esterháziovci|Esterháziovcov]], ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol [[Zámok Eisenstadt|zámok]] v meste [[Eisenstadt]] tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely; jeho vzhľad obohatili len v r. [[1736]] cyklom nástenných malieb v arkáde; fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie.

V roku [[1862]] panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný zámokkaštieľ prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. [[klasicizmus|klasicistickú]] budovu, ktorá vznikla okolo r. [[1830]] prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.

V čase vlastníctva posledných majiteľov bol zámokkaštieľ značne zadlžený. V roku [[1935]] bola naň uvalená najprv nútená a od roku [[1945]] národná správa. Napokon 3. apríla [[1950]] štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky zámokkaštieľ spolu s ostatnými objektami k nemu patriacimi.

Centrum areálu tvorí štvorkrídlový objekt paláca s arkádovým nádvorím, ústrednou vstupnou šesťposchodovou vežou v severnom krídle a s mohutnými kruhovými baštami na nárožiach. Sobášny palác pri kaštieli je jednoposchodová budova s obdĺžnikovým pôdorysom. Fasáda sa vyznačuje sa bohatou sgrafitovou ornamentikou s figurálnymi a rastlinnými motívmi okolo kamenných okien a portálu. Najzaujímavejším priestorom paláca je bezpochyby veľká sála na poschodí, ktorá s rozmermi 34,5 x× 12,5 metra patrí k najväčším priestorom profánnej architektúry na Slovensku.

[[File:Bytča - castle complex.jpg|thumb|600px|center|ZámockýKaštieľny komplex]]

Bytčiansky zámokkaštieľ sa stal základným architektonickým typom na území Slovenska, nadväzujúc na typ talianskych mestských palácov. Architektonické riešenie budovy, vychádzajúc z historických daností, skĺbilo v sebe dva dôležité komponenty – fortifikačný účel a pohodlné a reprezentatívne bývanie.

V zámockomkaštieľnom komplexe je vyobrazených niekoľko reliéfnych dvojíc erbov. Nad portálom Sobášneho paláca je to erb Juraja Turzu a jeho manželky Alžbety Czoborovej. Oba erby sú (značne devastované) vytesané aj nad portálom predbránia zámkukaštieľa. Nad portálom je to erb Františka Turzu a jeho manželky Kataríny Zrínskej; tieto erby sa opakujú aj na portáli na poschodí z nádvoria. Na fasáde veže sú to erby Juraja Turzu a jeho prvej manželky Žofie Forgáčovej.

V zámkukaštieli slúžil ako vojak strážneho oddielu [[Juraj Jánošík]], ktorý sa tu zoznámil s uväz­neným kysuckým zbojníkom [[Tomáš Uhorčík|Tomášom Uhorčíkom]]. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dá­val“. Nakoniec ho začiatkom [[marec|marca]] [[1713]] chytili, v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom svätom Mikuláši]], odsúdili a popravili na šibenici.

V Bytčianskom zámkukaštieli sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi [[Alžbeta Bátoriová|Alžbety Bátoriovej]], Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na [[Čachtický hrad|Čachtickom hrade]], kde zostala až do svojej smrti v r. [[1614]].