Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d menšie |
|||
Riadok 48:
}}</ref>.
Názory sovietskeho vedenia na vlastných vojnových zajatcov boli na začiatku vojny stále nezmieriteľné. Aj po ťažkých porážkach v júli 1941 pri [[Minsk]]u a [[Smolensk]]u, kde padlo do zajatia viac než 600 000 sovietskych vojakov, Stalin naďalej tvrdil, že Červená armáda nemá vojnových zajatcov, iba zradcov a odrodilcov vlasti. Rovnako tvrdo sa správal i v roku 1943, keď mu Nemci navrhli vymeniť jeho syna [[Jakov Josifovič Džugašvili|Jakova Džugašviliho]], zajatého v roku 1941 pri [[Vitebsk]]u, za poľného maršala [[Friedrich Paulus|Friedricha Paulusa]]. Tento návrh odmietol (so slovami „''Poručík sa za maršala nevymieňa''.“). Jakov Džugašvili v zajatí na skonku vojny zahynul.
V decembri 1941, pri stretnutí predsedu medzinárodného Červeného kríža Junoda a nemeckého ministra zahraničných vecí [[Joachim von Ribbentrop|von Ribbentropom]], padol návrh ukončiť spory o dodržiavaní medzinárodných dohovorov a na základe humanizmu začať s výmenou zoznamov zajatých osôb prostredníctvom USA, ktoré by zaistilo aj dodávky šatstva a potravín rovnako pre nemecké i sovietske tábory. Ribbentrop tento návrh neskôr predložil Hitlerovi, ktorý osobne poslal túto žiadosť Stalinovi. Odpoveďou však bolo oznámenie, že sovietski vojnoví zajatci neexistujú. Sovietski vojaci bojujú dokedy nepadnú, ak sa rozhodnú vzdať automaticky strácajú sovietske občianstvo.
| |||