Wikipédia

Dejiny Grécka: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Luppus (diskusia | príspevky)
32 418 editací
dBez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 11:
| isbn = 80-7106-192-1
}}</ref>
Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 92.  tisícročia  pred  Kr., ale už v 7.  tisícročí existovali na gréckom území prvé [[neolit]]ické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne [[Kréta]], kde sa tamojšia [[Minojská kultúra|Minojská civilizácia]] už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, [[mykénska kultúra|Mykénska]] kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako [[temné obdobie]]. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. [[Dóri]].
[[Súbor:Léonidas aux Thermopyles (Jacques-Louis David).PNG|thumb|[[Bitka pri Termopylách]]]]
 
K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s [[grécka kolonizácia|gréckou kolonizáciou]] a vývojom antickej gréckej [[polis]]. [[Grécko]] v čase [[Archaické obdobie (Grécko)|archaického]] a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas [[grécko-perzské vojny|grécko-perzských vojen]] uchrániť svoju samostatnosť voči [[Staroperzská ríša|Perzskej ríši]] [[Achajmenovci|Achaimenovcov]]. [[Peloponézska vojna|Následné vojny]] medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi [[Sparta (starovek)|Spartou]] a [[Atény|Aténami]]) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka [[Macedónia (historické územie)|macedónskym]] kráľom [[Filip II. (Macedónia)|Filipom II.]] Jeho synovi [[Alexander Veľký|Alexandrovi]] sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až [[Indus]]. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste [[Babylon]]e a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – [[diadochovia]]. Nastáva [[helenizmus|helenistické obdobie]], v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.
 
V 2. storočí pred  Kr. sa Grécko stáva súčasťou [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]], ale [[grécke jazyky|gréčtina]] naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – [[Západorímska ríša|Západorímsku]] a [[Východorímska ríša|Východorímsku]]. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku [[1453]], keď jej hlavné mesto [[Konštantínopol (do roku 1453)|Konštantínopol]] [[pád Konštantínopola|dobyli]] vojská [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]]. Po ovládnutí väčšiny [[Gréci|Grécka]] Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do [[Levanta|Levanty]], [[Egypt]]a, severnej Afriky, [[Arabský polostrov|Arábie]], zvyšku [[Balkánsky polostrov|Balkánu]] a časti [[Maďarsko|Maďarska]]. Centrom umenia sa stala [[Kréta]] a [[Iónske ostrovy]], pretože sa nachádzali pod [[benátska republika|benátskou]] správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú [[fanarioti]], [[konštantinopol]]skí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie [[Gréci|gréckeho národa]].
 
[[Súbor:Venizelos--lifeofvenizelosw00chesuoft.png|thumb|[[Eleftherios Venizelos]], jeden z najvýznamnejších politikov moderného Grécka]]
Riadok 22:
 
== Grécko v období neolitu a doby bronzovej ==
[[Súbor:Sauceboat Heraia Louvre Bj1885.jpg|thumb|right|Zlatá nádoba pochádzajúca z obdobia okolo roku 2200 pred  Kr.]]
=== Prvé osady ===
Prvé [[neolit]]ické osady sa v Grécku objavujú už v [[7. tisícročie pred  Kr.|7. tisícročí]].<ref name="hrad15">Hradečný, str. 15</ref> Ich obyvatelia sa živili chovom oviec, prasiat a kôz, pestovali taktiež obilie, čo je dokázané nálezmi kamenných [[Cep (náradie)|cepov]]. Počas nasledujúcich dvoch tisícročí do Grécka prenikajú z [[Predný východ|Predného východu]] nové technológie a objavy, napríklad hlinené nádoby či tkáčske závažia. Objavujú sa taktiež sošky zvierat a ženských postav znázorňujúcich bohyňu plodnosti.<br />
Medzi významné osady tejto epochy patrili dnešné [[Sesklo]] a [[Dimini]] nachádzajúce sa v [[Tesália (historické územie)|Tesálii]] a neskôr [[Knóssos]] na Kréte.
 
[[Doba bronzová]] prebiehala počas [[3. tisícročie pred  Kr.|3.]] a [[2. tisícročie pred  Kr.|2. tisícročia pred  Kr.]]. Začala na začiatku 3. tisícročia na [[Kyklady|Kykladách]], ktoré ťažili z výhodných prírodných podmienok.<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Burian
| meno = Jan
Riadok 52:
* [[lineárne písmo B]], používané po ovládnutí Kréty [[Achájci|achájskymi kmeňmi]]
 
Od počiatku 2. tisícročia pred  Kr. pribieha na Kréte výstavba veľkých palácov ([[Knóssos]], [[Faistos]], [[Malia (archeologické nálezisko)|Malia]]). V 17. storočí pred  Kr. postihlo Krétu zemetrasenie.<ref name="hrad16">Hradečný, str. 16</ref> Paláce na ostrove však boli čoskoro obnovené. V rámci Mínojskej kultúry zastával významné postavenie hlavne palác Knóssos. Nie je jasné, ako táto civilizácia zanikla, pravdepodobne po nejakej prírodnej katastrofe, či prerušení obchodných kontaktov. Výbuch sopky na ostrove [[Santorín]] nespôsobil pád kultúry, pretože sa zistilo, že počas jej výbuchu už bola minojská civilizácia v úpadku. Zničené panovnícke sídla ovládli pevninskí mykénski Gréci.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Honzák|meno=František|priezvisko2=Neškudla|meno2=Bořek|priezvisko3=Pečenka|meno3=Marek a kol.|titul=Evropa v proměnách staletí|vydanie=|vydavateľ=LIBRI|miesto=Praha|rok=1992|isbn=80-85983-30-3|strany=}}</ref> Po obsadení ostrova sa krétska kultúra začína postupne meniť; vo výrobe zbraní a hrnčiarstve prevládajú rysy vtedajšieho pevninského Grécka.<ref>Hradečný, str. 16,17</ref> Ujíma sa taktiež nový typ zápisu – [[lineárne písmo B]], pomocou ktorého je už zachytená mykénska [[Starogréčtina|gréčtina]].<ref name="hrad17">Hradečný, str. 17</ref> Do akej miery ovládali mykénski Gréci Krétu sa s istotou nevie, keďže sa genetickou analýzou zistilo, že pochované elity v hroboch pevninského spôsobu sú miestneho krétskeho pôvodu a nie Gréci.
 
== Mykénske obdobie (1600  –  1200 pred  Kr.) ==
[[Súbor:MiceneCircoloTombeReali.jpg|thumb|right|Kráľovské hrobky v Mykénach]]
Na začiatku 2. tisícročia prichádzajú zo severu prvé [[Indoeurópska kultúra|indoeurópske kmene]], ktoré sa označujú ako [[Achájci]] (alebo achájski Gréci). Vytvárajú prvé vyspelé osady v strednom Grécku ([[Orchomenos]], [[Téby (Bojócia)|Téby]], [[Atény]]) a na [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéze]] ([[Mykény]], [[Argos (mesto na Peloponéze)|Argos]], [[Tiryns]], [[Pylos]], [[Sparta (starovek)|Sparta]], [[Asini]] a [[Merbaka]]). Vznikajú z nich prvé štáty, ktoré svojím sociálnym vývojom, organizáciou výroby a sociálnymi vzťahmi viac pripomínajú vyspelé civilizácie na [[Blízky východ|Blízkom východe]]. Pre potreby riadenia hospodárstva a sociálnych vzťahov používajú ako prví na európskej pevnine [[Písmo (jazykoveda)|písmo]]  –  najprv [[piktografické písmo|piktografické]], neskôr [[lineárne písmo A]] a [[lineárne písmo B]], ktoré v roku [[1952]] rozlúštili Angličania [[Michael Ventris]] a [[John Chadwick]]. Zároveň dokázali, že mykénski Gréci už patrili k indoeurópskym kmeňom a ich rečou bola [[Starogréčtina|najstaršia forma gréčtiny]].
 
Mykénske sídla boli väčšinou mohutné a viacnásobne opevnené, položené na výšinách, obklopené tzv. [[kyklopské hradby|kyklopskými hradbami]] (Tiryns, Mykény) so silne opevneným vstupom ([[Levia brána (Mykény)|Levia brána v Mykénach]]). Mesto sa skladalo z opevneného paláca panovníka na vrchole a opevneným osídlením pod ním. V polovici 15. storočia (tradične okolo roku 1450 pred  Kr.) mykénski Gréci pravdepodobne ovládli aj [[Kréta|Krétu]], kde kontrolovali centrá vyspelej minojskej (negréckej) civilizácie.
 
[[Heinrich Schliemann]] v roku [[1876]] objavil v Mykénach [[šachtový hrob]], ktoré mylne pripisoval mykénskemu mytologickému kráľovi [[Agamemnón]]ovi. Inou formou pochovávania boli [[kopulový hrob|kopulové hroby]] (tolos), takisto mylne označované ako Atreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica a pod.
 
V mykénskej dobe sa mohol odohrať literárne známy konflikt, označovaný ako [[trójska vojna]], opísaný predovšetkým v [[Homér]]ovej [[Iliada|Iliade]]. Archeologicky však takáto vojna nie  je v Tróji vôbec doložená; je teda možné, že Homér pospájal mnoho vnútroanatólskych vojen do jednej udalosti, pričom sem zapojil aj mykénskych Grékov. V minulosti sa predpokladalo, že mykénsku kultúru rozvrátil nájazd [[Dóri|Dórov]]. Zistilo sa však, že mykénska kultúra bola v rozvrate už predtým, pravdepodobne vnútornými konfliktmi medzi jednotlivými štátmi, prírodnými katastrofami a prerušením obchodu. Na prelome 13. a 12. storočia pred  Kr. prenikali do Grécka posledné grécke kmene  –  [[Dóri]], ktorí len dovŕšili zničenie tzv. submykénskej postpalácovej kultúry. Časť obyvateľstva sa vysťahovala z Grécka do Malej Ázie, iní sa usadili na ostrove [[Cyprus]], ktorý je od tej doby gréckym. Časť Achájcov ostala v Grécku a utiahla sa do hôr; takýmto príkladom boli aj Achájci žijúci na severovýchode Peloponézu v [[Arkádia (historické územie)|Arkádii]] a na severe Peloponézu v [[Achája (historické územie)|Acháji]]. Časť obyvateľstva, predovšetkým v [[Sterea Ellada (región)|Strednom Grécku]] sa udržala vo svojich pôvodných sídlach a uchovala si kontinuitu medzi mykénskou a post mykénskou civilizáciou. Takýto prípad bola aj [[Atika (polostrov)|Atika]], či ostrov [[Eubója]], ktoré boli osídlené [[Ióni|Iónmi]]. Usudzuje sa z toho, že Ióni sa od Achájcov vyčlenili až po páde [[Mykénska kultúra|Mykénskej kultúry]], prípadne, že na týchto územiach žili už v mykénskej dobe. Pôvod Iónov je nejasný a to isté platí aj o [[Aiolovia|Aioloch]]. Dóri sídlili v čase mykénskej kultúry v dnešnom severnom Grécku a pravdepodobne sem prišli z [[Podunajsko|Podunajska]]. Po páde mykénskej civilizácie sa časť z nich vybrala osídliť juh Grécka, iní ostali na severe a stali sa základom neskorších [[Macedónci (staroveký národ)|Macedóncov]] a [[Epiróti|Epirótov]].
 
== Grécko v staroveku ==
{{hlavný článok|Staroveké Grécko}}
 
=== Temné obdobie (1200  –  800 pred  Kr.) ===
{{hlavný článok|Temné obdobie}}
[[Súbor:Eleusis geometric amphora.jpg|thumb|Amfora zdobená geometrickými vzormi pochádzajúca z 8. storočia pred  Kr.]]
Homérske obdobie znamená koniec rozsídľovania gréckych kmeňov v Grécku. Na severe sa usadili [[Macedónci (staroveký národ)|Macedónci]] a [[Epiróti|epirótske kmene]], v [[Tesália (historické územie)|Tesálii]] a [[Boiótia|Boiótii]] [[Aiolovia]] a [[Dóri]], v [[Atika (polostrov)|Atike]] [[Ióni]], na [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéze]] a na [[Kréta|Kréte]] [[Dóri]]. [[Gréci]] osídlili aj ostrovy: [[Kyklady|Kykladské ostrovy]] osídlili hlavne [[Ióni]], [[Dodekanézy]] [[Dóri]], ostrov [[Lesbos]] [[Aiolovia]]. Grécke kmene sa usadili aj na západnej strane [[Malá Ázia|Malej Ázie]]; na severe žili Aiolovia, na juhu Dóri a najväčšiu časť, v strede, obývali Ióni, preto sa tento kraj volá [[Iónia]]. Genetickou analýzou Grékov sa však zistilo, že tu v oveľa väčšej miere prebiehala helenizácia domáceho obyvateľstva, ako masová migrácia Grékov.{{Chýba citácia}}
 
Táto éra sa nazýva aj '''temné obdobie''', pretože [[Gréci]] v tomto čase nepoužívali písmo, nepotrebovali ho. Obyvateľstvo sídlilo v menších alebo väčších dedinách (choria), centrom dediny bol dom náčelníka  –  [[basileos|basilea]] dediny. Slobodní obyvatelia mali svoje hospodárstva (oikos), na ktorých pracovali spolu so svojou rodinou (oikogenneia), prípadne aj s otrokmi (duloi). [[Otrokárstvo (využívanie otrokov)|Otroctvo]] však nebolo príliš rozšírené, otroci pracovali predovšetkým ako sluhovia okolo domu. Súčasťou hospodárskej jednotky boli všetci členovia rodiny (otec-pater, manželka-meter, deti-paideia) a čeľaď.
 
==== Hospodárske a sociálne vzťahy ====
O základných sociálnych a hospodárskych vzťahoch sa dozvedáme predovšetkým z Homérovej [[Odysea (Homér)|Odysey]], ktorá opisuje blúdenie hrdinu [[Odyseus (mytológia)|Odysea]] po skončení trójskej vojny a jeho návrat na rodnú [[Ithaka|Ithaku]]. Jeho syn ho hľadá u jednotlivých druhov, ktorí s Odyseom bojovali pri Tróji a tak [[Homér]] opisuje vtedajšie pomery, ktoré sa už čiastočne odlišujú od mykénskeho obdobia. Preto sa toto obdobie nazýva aj ako '''homérske obdobie'''.
 
Základnou surovinou pre výrobu zbraní a poľnohospodárskych nástrojov už nie je [[bronz]], ale [[železo]]. Jeho výroba sa do Grécka rozšírila pravdepodobne z [[Malá Ázia|Malej Ázie]], kde okolo roku 1200 pred  Kr. zanikla [[Chetitská ríša]]. [[Chetiti]] už poznali výrobu železa v 17. storočí pred  Kr., ale štát kontroloval vývoz suroviny a výrobkov vyrobených zo železa, preto sa znalosti mohli rozšíriť až po zániku ríše.
 
Jednotlivé rodiny a dediny boli samozásobiteľné (autarktné)  –  vyrábali si všetky potraviny, potrebné náradie, [[keramika (pálené výrobky)|keramiku]], odevy. Preto bola remeselná výroba na pomerne nízkej úrovni. Len v niektorých častiach Grécka sa udržala kontinuita výroby kvalitnej keramiky, ktorá nadväzovala na mykénske obdobie ([[Korint]], [[Atény]]).
 
Obchod bol na minimálnej úrovni, obchodovalo sa predovšetkým s luxusnými výrobkami.
Riadok 91:
Homérske obdobie pripravilo základ pre prudko sa rozvíjajúce '''archaické obdobie'''.
 
=== Archaické obdobie (800  –  600 pred  Kr.) ===
Archaické obdobie gréckych dejín prebiehalo v znamení prudkého rozvoja poľnohospodárskej výroby, remesiel a obchodu.
 
Riadok 104:
Najpodstatnejšou zmenou však je, že sa vytvára pojem [[Občianske práva (starovek)|občianskych práv]] a povedomie občianskeho kolektívu. Držitelia občianskych práv (len muži!) sa oddeľujú od tých, ktorí ich nemajú. Medzi základné občianske práva patrilo: vlastníctvo pôdy, ochrana majetku a života, právo voliť a byť volený do úradov (postupne sa vyvíjalo od [[Timokratická ústava|timokratickej ústavy]] až k demokracii) a právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, právo uzatvárať plnoprávne manželstvá a len deti z takýchto manželstiev mali právo dediť pôdu, právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku a mať účasť na náboženských kultoch.
 
Občianske práva nemali ženy, deti (až po dovŕšení určitej vekovej hranice  –  v Aténach po dovŕšení 18 rokov a splnení si vojenskej povinnosti, v [[Sparta (starovek)|Sparte]] až po dovŕšení 30 rokov), cudzinci (''xenoi'') a otroci (''douloi'').
 
Grécke mestské štáty boli rozlohou pomerne malé, a takisto nemali veľa občanov (v Sparte bolo najviac 10 000 plnoprávnych občanov, v Aténach v čase najväčšieho rozsahu demokracie asi 40 000 občanov).
Riadok 110:
==== Veľká grécka kolonizácia ====
[[Súbor:Griechischen und phönizischen Kolonien.jpg|thumb|left|Grécke osady (červeno) počas 8. až 4. storočia pr. Kr.]]
Aj v súčasnom Grécku je pomerne málo úrodnej pôdy  –  odhaduje sa, že len asi 20  % územia je vhodných na poľnohospodársku výrobu. Aj v starovekom Grécku sa od 8. storočia pred  Kr. začína prejavovať nedostatok pôdy (gr. ''stenochoria''). Pretože jej vlastníctvo patrilo k najzákladnejším právam občanov gréckych mestských štátov a pretože rodová aristokracia ovládala väčšinu pôdy, Gréci začali veľmi skoro osídľovať bližšie i vzdialenejšie oblasti.
 
Okrem toho bol v starovekom Grécku nedostatok surovín (najmä kovov  –  [[meď]], [[cín]], [[železo]]). Rozvoj remeselnej výroby spôsoboval prebytok remeselných výrobkov na trhu, preto museli Gréci hľadať nové odbytiská. V dôsledku politických bojov v gréckych mestských štátov (pozri kapitolu raná grécka tyrania) sa porazená skupina občanov obyčajne vysťahovala a založila novú kolóniu.
 
Počas veľkej kolonizácie Gréci osídlili:
* západné pobrežie Malej Ázie (najvýznamnejšie kolónie a mestá: [[Milét]]os, [[Halikarnassos]], [[Efez]], [[Izmir|Smyrna]], [[Abydos (staroveké Grécko)|Abydos]]);
* severné pobrežie [[Egejské more|Egejského mora]] ([[Amfipolis]], [[Olynthos]], [[Poteidaia)]];
* celé pobrežie [[Čierne more|Čierneho mora]] (Gréci ho nazývali [[Pontos|Pontos Euxeinos]]  –  Pohostinné more), kde vznikli významné kolónie napr. [[Trabzon|Trapezus]], [[Sinop]]é, [[Rize]], [[Pazar|Atény]], [[Tirebolu|Tripolis]], [[Feodosija|Theodosia]], [[Varna (Bulharsko)|Odessos]], [[Kerč|Pantikapaion]], [[Sevastopoľ|Sebastopolis]], [[Nesebar|Mesembria]]
* územie južnej [[Itália|Itálie]] ([[Neapolis]], [[Crotone|Krotón]], [[Sybaris (antické mesto)|Sybaris]], [[Reggio di Calabria|Rhégion]], [[Elea|Velia]], [[Paestum|Poseidónia]]) a východnej časti [[Sicília (ostrov)|Sicílie]] ([[Syrakúzy]], [[Gela]], [[Agrigento|Akragas]]), [[Messina|Zanklé]], [[Taormina|Tauromenion]]. V celej oblasti južnej Itálie a Sicílie bolo toľko gréckych osád, že sa táto oblasť nazývala ''Megalé Hellás'' (Veľké Grécko).
* dnešné Azúrové pobrežie [[Španielsko|Španielska]] a [[Francúzsko|Francúzska]]. Vznikla tu napr. osada Emporion, [[Marseille|Massalia]], [[Nice|Nikaia]].
 
Novozaložené kolónie (grécky sa nazývali ''apoikiai'') boli politicky nezávislé od svojich materských miest (metropolis  –  mesto, ktoré bolo zakladateľom kolónie), občania získali občianske práva novozaloženého mesta. Udržiavali však bohaté rodinné, hospodárske a náboženské vzťahy. Z kolónií sa do materského mesta dovážalo predovšetkým obilie, suroviny, otroci, miestne špeciality, z materského mesta sa do kolónií vyvážali predovšetkým remeselné výrobky, [[víno]], [[olivový olej]]. Následne sa väčšina kolónii stala nezávislými a často zakladali svoje vlastné kolónie.
 
V dôsledku prudkého hospodárskeho vývoja sa menil výmenný obchod na peňažný. V juhozápadnej časti [[Malá Ázia|Malej Ázie]] v [[Lýdia (Malá Ázia)|Lýdii]] sa objavili prvé peniaze razené z [[Elektrón (zliatina)|elektrónu]], prírodnej zliatiny [[Zlato|zlata]] a [[Striebro|striebra]] a veľmi rýchlo sa rozšírili aj do ďalších štátov, pričom každý štát si značil svoje mince vlastnými znakmi (napr. Atény mali v znaku sovu). Vznik mincí uľahčoval rozvoj obchodu medzi jednotlivými oblasťami.
 
Grécke kolónie nadväzovali rôzne vzťahy s krajinami, kde vznikli. Najmä v oblasti Malej Ázie sa Gréci dostávali do kontaktov s vyspelými orientálnymi civilizáciami a získali množstvo empirických poznatkov, ktoré ďalej rozvíjali a vytvárali z nich systém poznatkov  –  [[filozofia|filozofiu]]. Najstaršie filozofické školy vznikali v najvyspelejších častiach Malej Ázie ([[Iónia]]  –  napr. [[Tales]], [[Anaximandros]], [[Anaximenes z Miléta|Anaximenes]]).
 
Rozvoj hospodárskych a sociálnych vzťahov si vyžiadal aj používanie [[písmo (jazykoveda)|písma]]. V tomto období sa v celom gréckom svete opäť objavuje znalosť a používanie písma, tentoraz ako [[Pravé hláskové písmo|hláskové písmo]], ktoré Gréci prevzali zo sýrsko-palestínskej oblasti a pretvorili si ho pre svoje potreby, takže vznikla tzv. grécka alfabeta.
Riadok 132:
Archaické obdobie znamenalo veľký rozvoj remeselnej výroby (predovšetkým keramika, kovové predmety, odevy) a obchodu (obilie z kolónií, dovoz otrokov pre potreby remeselníckych dielní, vývoz remeselných výrobkov do kolónií). Rástol počet remeselníkov a obchodníkov, ktorí nadobudli veľké majetky. [[Rodová aristokracia]], ktorá vlastnila predovšetkým pôdu, mala monopol na politickú moc. V hospodársky najvyspelejších mestských štátoch začali vznikať rozpory medzi aristokraciou na jednej, remeselníkmi a obchodníkmi na druhej strane.
 
Tieto rozpory sa snažili riešiť zmierovači (gr. aisymnétés), ktorí boli vyberaní na základe dohody medzi viacerými skupinami obyvateľov. Snažili sa zmierniť politické napätie spísaním zvykového práva (napr. [[Drakon]] v Aténach, [[Charondás]] a [[Zaleukos]] na Sicílii a v južnej Itálii) alebo urobili zmeny v ústave tak, že obyvateľstvo bolo rozdelené podľa veľkosti majetku a na základe toho boli odstupňované politické práva ([[timokratická ústava]] v Athénach  –  [[Solón]], [[Pittakos]] v Mytiléne na ostrove [[Lesbos]]). Tým získali prístup k politickej moci aj najbohatší remeselníci a obchodníci.
 
Všetky problémy však aisymnéti nevyriešili, naopak, boj o politickú moc sa prehlboval. V niektorých štátoch bola preto nastolená moc tzv. tyranov. Boli to jednotlivci, ktorí pochádzali z aristokratických alebo remeselníckych rodín (prípadne aj so zmiešaných manželstiev  –  napr. [[Kypselos (Korint)|Kypselos]] v [[Korint]]e  –  jeho matka pochádzala z aristokratickej rodiny, otec bol remeselník). Slovo ''tyranos'' Gréci prevzali pravdepodobne z Malej Ázie, označuje len vládu jednotlivca bez neskoršieho hanlivého prídychu, prípadne toto slovo mohlo pochádzať aj od pôvodných obyvateľov Grécka, [[Pelasgovia|Pelasgov]].
 
Najvýznamnejšie tyranidy:
 
Grécko:
* [[Sikyón]]  –  Orthagorovci  –  štyri generácie, asi v r. 655  –  555 pred  Kr.
* [[Korint]]  –  Kypselos a jeho syn [[Periandros (Korint)|Periandros]] (asi 657  –  582 pred  Kr.)
* [[Megara]]  –  [[Theagenés]] (druhá pol. 7. stor. pred  Kr.)
* [[Atény]]  –  Peisistratovci ([[Peisistratos (aténsky politik)|Peisistratos]] 547  –  527 pred  Kr., jeho synovia [[Hipparchos (tyran)|Hipparchos]]  –  547  –  514 pred  Kr., a [[Hippias (tyran)|Hippias]]  –  527  –  510 pred  Kr.  –  vyhnaný z Atén); predtým už v r. 631 [[Kylón z Atén|Kylónov]] pokus o nastolenie tyranidy  –  neúspešný
Malá Ázia:
* [[Samos (ostrov)|Samos]]  –  [[Polykratés]] (asi 540  –  533 pred  Kr.)
 
Tyrani bojovali proti moci aristokracie tým, že jej zaberali pôdu alebo ju v bojoch vyhnali z mesta. Staré rodové [[fýla|fýly]] nahrádzali novými územnými fýlami. Pôvodné rodové kulty, v ktorých si presadzovala vplyv aristokracia, nahrádzali novými kultami tzv. všegréckych (olympských) bohov a stavali im veľkolepé chrámy. Podporovali remeselnú výrobu a obchod (výstavba chrámov a iných verejných budov, cesta diolkos cez [[Korintská šija|Korintskú šiju]]), zavádzali a organizovali náboženské slávnosti na počesť bohov (Atény  –  [[Panaténajské slávnosti]], Korint  –  [[Istmické hry]]), pozývali na svoje dvory básnikov a umelcov (Peisistratos dal napr. prvýkrát písomne zachytiť [[Homér|homérske eposy]]).
 
Tyranidy mali veľký význam pre prechod od aristokratickej vlády obyčajne k demokratickým vládam, kde podiel na moci mal väčší počet občanov mestského štátu.
 
== Klasické Grécko (500/400  –  356 pred  Kr.) ==
V 5. a v prvej polovici 4. storočia pred  Kr. vrcholil vývoj gréckych mestských štátov vo všetkých oblastiach, ktoré Gréci osídlili v predchádzajúcom období.
 
== Grécko-perzské vojny ==
Riadok 157:
[[Súbor:Greek-Persian duel.jpg|thumb|left|Súboj medzi Grékom a Peržanom]]
[[Súbor:Map Greco-Persian Wars-en.svg|thumb|Mapa [[Grécko-perzské vojny|grécko-perzských vojen]]]]
V [[Malá Ázia|Malej Ázii]] sa však grécke mestské štáty dostali do priameho susedstva s rozpínajúcou sa [[Staroperzská ríša|Perzskou ríšou]]. Ešte predtým však boli v konfliktoch s [[Lýdia (Malá Ázia)|Lýdiou]]. Kráľ [[Gyges]] dokonca zničil grécku [[Izmir|Smyrnu]]. Perzskí [[Achajmenovci|achajmenovskí vládcovia]] ([[Dareios I.|Dareios]], [[Xerxes I.|Xerxes]]) sa snažili ovládnuť aj tieto územia. Keď sa [[Maloázijskí Gréci]] postavili na odpor ([[Iónske povstanie]]) a keď im Gréci z materského Grécka poskytli pomoc, [[Peržania]] napadli aj materské [[Grécko]]. V nasledujúcich [[grécko-perzské vojny|grécko-perzských vojnách]] sa spojení [[Gréci]] dokázali ubrániť perzskému vpádu (hoci Atény boli dobyté a vyplienené). V bitkách pri [[bitka pri Maratóne|Maratóne]] a [[bitka pri Salamíne|Salamíne]], neskôr pri [[bitka pri Platajách|Platajach]] dokázali Gréci poraziť početné perzské vojsko a uhájili si nezávislosť. V roku 450 pred  Kr. aténske loďstvo podniklo pod [[Kimón]]ovým velením útok proti perzskému loďstvu na ostrove [[Cyprus]] a po porážke pri cyperskej Salamíne ho takmer úplne zničili. V roku 449 pred  Kr. bol uzavretý s Perzskou ríšou [[Kalliás|Kalliov]] mier, podľa ktorého sa perzské loďstvo nesmelo plaviť v [[Egejské more|Egejskom mori]], grécke mestá v Malej Ázii získali autonómiu a asi {{km|70|m}} široký pás územia v Malej Ázii bol demilitarizovaný. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom gréckych mestských štátov.
 
=== Atény ===
Víťazstvo nad Peržanmi vynieslo do popredia [[Atény]], ktoré sa v druhej polovici 5. stor pred  Kr. stali jedným z najvýznamnejších gréckych štátov. Politik [[Themistokles (Atény)|Themistokles]] vybudoval silné loďstvo, takže z Atén sa stala námorná veľmoc.
 
V roku 478 pred  Kr. Aténčania a asi dvesto gréckych štátov na pobreží [[Malá Ázia|Malej Ázie]], na východnom pobreží Grécka a na ostrovoch v Egejskom mori uzavreli [[Délsky námorný spolok]] (nazývaný aj ako Délska symmachia  –  jej pokladnica bola umiestnená v [[Apollón]]ovom chráme na ostrove [[Délos]]). Členovia spolku sa zaviazali pravidelne ročne prispievať do pokladnice poplatok, daň (gr. ''foros''), ktorá bola určená na výstavbu vojenských lodí. Ročne sa nazbieralo asi 460 talentov, neskôr počas peloponézskej vojny bola výška príspevku až 1460 talentov. Cieľom spolku bola obrana proti prípadnému perzskému útoku. V spolku nadobúdali postupne prevahu Atény. Keď po uzavretí Kalliovho mieru chceli niektoré grécke štáty zo spolku vystúpiť, Aténčania im v tom vojensky zabránili. Pod zámienkou hrozby perzského útoku proti ostrovu Délos Aténčania preniesli pokladnicu do Atén a začali používať peniaze spolku na prestavbu svojho mesta s odôvodnením, že Aténčania dávajú spolku k dispozícii svoje vojnové lode (pred peloponézskou vojnou ich mali asi dvesto). Délsky námorný spolok sa postupne zmenil na Aténsku námornú ríšu. Aténčania dokonca dosiahli, že spory medzi členmi spolku alebo vnútri jednotlivých gréckych mestských štátov sa riešili pred súdmi v Aténach.
 
V rokoch 443  –  429 pred  Kr. sa vedúcou osobnosťou v Aténach stal demokratický politik a stratég [[Perikles]]. Za jeho vlády sa naplno rozvinula demokratická [[ústava]], ktorú v roku 509/508 pred  Kr. zaviedol [[Kleisthenes (Atény)|Kleisthenes]]. Hlavnou politickou silou sa stali aténski občania, ktorí slúžili na vojenských lodiach ako veslári. Hlavnou politickou inštitúciou sa stalo ľudové zhromaždenie (''ekklésia tu dému''), kde sa volili alebo žrebovali aténski úradníci, prijímali sa zákony, rozhodovalo sa o mieri a vojne, riešili sa súdne spory.
 
Obdobie Periklovej vlády znamenalo aj kultúrny rozkvet Atén. Začal obnovovať miesta, ktoré počas grécko-perzských vojen vyplienili Peržania. Sústredil sa predovšetkým na [[Akropola v Aténach|Akropolu]], kde dal vybudovať slávnostný vstup s mramorovým schodiskom a bránami (tzv. ''propylaje''), dal zrekonštruovať chrám [[Erechtheion]] (pôvodne na jeho mieste stáli tri starobylé malé chrámy), dal postaviť chrám bohyni [[Nike (bohyňa)|Níké]] a chrám [[Partenón]], ktorý bol zasvätený ochrannej bohyni [[Aténa (mytológia)|Pallas Athéne]]. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeion a tzv. Théseov chrám ''Thesion'' (v skutočnosti zasvätený bohovi [[Héfaistos|Héfaistovi]]).
Riadok 170:
Hlavným Periklovým poradcom pri prestavbe Atén bol umelec [[Feidias]], ktorý Partenón vyzdobil nádhernými reliéfmi, sochami a vlysom, ktorý zobrazuje sprievod aténskych občanov počas panaténají, keď prinášali svojej ochrannej bohyni posvätné rúcho a obetné dary. Ďalšími významnými umelcami boli architekti [[Iktinos]] a [[Mnésikles]].
 
Za Periklovej vlády pôsobili v Aténach mnohí ďalší umelci a odborníci. Rozvíjala sa klasická grécka [[dráma]] ([[Aischylos]], [[Sofokles]], [[Euripides]]), vznikla a rozvíjala sa grécka [[Historiografia (zapisovanie dejín)|historiografia]] ([[Herodotos]], [[Thukydides]], [[Xenofon]]), [[filozofia]] ([[Sokrates]] a [[Platón]]), lekárstvo, hrnčiarska výroba s bohatou čierno- a červenofigurálnou výzdobou. Do Atén prichádzali umelci, filozofi a spisovatelia zo všetkých častí gréckeho sveta  –  z [[Malá Ázia|Malej Ázie]], Sicílie, Itálie, [[Cyprus|Cypru]] či z iných končín gréckeho sveta. Periklovo obdobie sa preto označuje za "zlatý vek Atén".
 
=== Sparta ===
V tomto období sa rozvíjala aj [[Sparta (starovek)|Sparta]], ktorá sa vďaka svojej kvalitne pripravenej ťažkej pechote stala jedným z najvplyvnejších mestských štátov. Okolo seba sústredila viaceré štáty na [[Peloponéz]]e a už v polovici 6. storočia pred  Kr. vytvorila tzv. [[peloponézsky spolok]]. Konflikty medzi členmi peloponézskeho spolku a štátmi, ktoré sa sústredili v tzv. aténskom námornom spolku napokon viedli k [[peloponézska vojna|peloponézskej vojne]] (431  –  404 pred  Kr.).
 
== Peloponézska vojna (431  –  404 pred  Kr.) ==
{{Hlavný článok|Peloponézske vojny}}
[[Súbor:Pelop krieg1.png|thumb|upright=1.5|left|[[Grécko]] v období [[Peloponézska vojna|peloponézskej vojny]]:
Riadok 184:
{{legenda|#EEEE44|[[perzská ríša]]}}]]
[[Súbor:Phalanx1.png|thumb|right|Útok gréckej falangy]]
V roku 431 pred  Kr. vypukla peloponézska vojna ako konflikt dvoch mocenských zoskupení vo vtedajšom Grécku. Na jednej strane boli Atény a ich spojenci ([[aténsky námorný spolok]]), na druhej strane Sparta a jej spojenci v [[Peloponézsky spolok|peloponézskom spolku]].
 
Konflikt vznikol v dôsledku rozporov v [[Epidamnos|Epidamne]], v dnešnom [[Albánsko|Albánsku]], kde súperili demokratické a aristokratické skupiny o moc. V roku 433 pred  Kr. zasiahli do sporu [[Korint]] a Korkýra (dn. [[Korfu]]), ktoré osadu založili. Aténčania sa priklonili na stranu Korkýry. Vzápätí prepukli spory medzi Aténami a Korintom o vplyv v [[Potidaia|Potidaji]] na severnom pobreží Egejského mora v kraji [[Chalkidiki|Chalkidiké]]. V roku 432 pred  Kr. sa Aténčania dostali aj do sporu so susednou [[Megara|Megarou]] a jej lodiam zakázali používať aténske prístavy. Napokon sa do sporu zamiešala Sparta, ktorá dala Aténam neprijateľné podmienky a vzápätí prepukla peloponézska vojna.
 
Vojna zasiahla prakticky všetky grécke mestské štáty (aj napr. na pobreží Čierneho mora, na [[Sicília (ostrov)|Sicílii]], v [[Itália|Itálii]] či grécke štáty v [[Hispánia|Hispánii]] a [[Galia|Galii]]). Najviac postihnuté boli Atény, ktoré boli aj napriek viacerým víťazstvám nakoniec porazené a oslabené. Hoci mali Atény nadvládu na mori a často prepadávali morské pobrežie Sparty, vážnejšie dôsledky mala stratégia Sparty. Spartské vojsko každoročne podnikalo útoky na poľnohospodárske územie Atén, pričom ničilo úrodu a vytínalo olivové háje. Obyvateľstvo z [[Atika|Atiky]] sa stiahlo do okolia Atén (medzi prístav [[Pireus]] a samotné Atény, medzi tzv. dlhé múry) kde boli nedostatočné hygienické podmienky a veľmi rýchlo sa rozšíril [[mor]], na ktorý v roku 429 pred  Kr. zomrel aj [[Perikles]]. Aténčania sa pokúsili obsadiť niektoré mestské štáty na severnom pobreží Egejského mora, aby si zabezpečili cestu do Čierneho mora. Z území na severnom pobreží totiž dovážali obilie pre svoju potrebu.
[[Súbor:Epaminond.mors.jpg|thumb|Epameinóndasova smrť]]
V roku 421 pred  Kr. boli grécke mestské štáty vyčerpané vojnou a aténsky politik [[Nikias (politik)|Nikias]] uzavrel so Spartou mier, ktorý mal trvať 50 rokov. V Aténach s ním však niektorí politici neboli spokojní a vyzývali Aténčanov k dobrodružným výpravám. V roku 415 pred  Kr. [[Alkibiades (politik)|Alkibiades]] presadil vojenskú výpravu na [[Sicília|Sicíliu]] proti [[Syrakúzy|Syrakúzam]]. Pod vedením Nikia a Lámacha (Alkibiada po odchode lodí z Atén obvinili zo znesvätenia sôch boha [[Hermes (boh)|Herma]], preto ušiel do Sparty) však aténske vojsko (asi 15 000 vojakov na 200 lodiach) bolo na Sicílii porazené a tisíce aténskych občanov padli do otroctva  –  pracovali v povestných kameňolomoch v Syrakúzach.
 
Po porážke na Sicílii opäť prepukla aj vojna v [[Grécko|Grécku]]. Sparťania obsadili pohraničnú pevnosť [[Dekeleia|Dekeleiu]], odkiaľ podnikali útoky na aténske územie. V roku 411  –  410 pred  Kr. sa v Aténach uskutočnil politický prevrat, bola zvrhnutá demokratická ústava a nastolená vláda tzv. tridsiatich tyranov. Po necelom roku však bola táto tyranská vláda odstránená. Aténčania sa museli sústrediť na obranu námornej cesty do Čierneho mora, ale opäť utrpeli viaceré porážky. Alkibiades sa zo Sparty vrátil do Atén, pod jeho vedením ešte Aténčania zvíťazili nad spartským loďstvom pri [[Kyzikos|Kyziku]], ale v roku 405 pred  Kr. utrpeli ťažkú porážku v [[bitka pri Aigospotamoi|bitke pri Aigospotamoi]] (Kozie riečky) a prehrali celú vojnu.
 
Po peloponézskej vojne bola oslabená aj moc Sparty, ktorá si znepriatelila viaceré štáty. V 70. rokoch 4. storočia pred  Kr. sa nakrátko stali vedúcou silou v Grécku [[Téby (Bojócia)|Téby]], mestský štát v [[Boiótia|Boiótii]]. V [[bitka pri Leuktre|bitke pri Leuktrách]] dokázali poraziť aj Spartu.
 
== Macedónia ==
[[Súbor:Makedonische phalanx.png|thumb|Macedónska falanga]]
[[Súbor:Pausanius assassinates Philip during the procession into the theatre by Andre Castaigne (1898-1899).jpg|thumb|right|Vražda [[Filip II. (Macedónia)|Filipa Macedónskeho]]]]
V polovici 4. storočia pred  Kr. sa však začala do popredia dostávať [[Macedónia (historické územie)|Macedónia]], krajina ležiaca na severe [[Grécko|Grécka]]. Macedónsky kráľ [[Filip II. (Macedónia)|Filip II.]], ktorý najskôr vládol ako [[regent]] za svojho nedospelého synovca, začal expanzívnu politiku Macedónie. Získal prístup k moru a v roku 338 pred  Kr. v [[bitka pri Chaironei|bitke pri Chaironei]] v Boiótii porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa hegemónom Grécka. V roku 336 pred  Kr. bol zavraždený na svadbe svojej dcéry a vlády sa ujal jeho syn [[Alexander Veľký|Alexander III.]], ktorý neskôr dostal prívlastok Veľký. Jeho nástupom na trón sa skončilo klasické obdobie vývoja Grécka.
 
== Helenistický svet (338  –  30 pred  Kr.) ==
{{Hlavný článok|Helenizmus}}
== Výboje Alexandra Veľkého ==
{{Hlavný článok|Alexander Veľký}}
[[Súbor:PtolemyCoinWithAlexanderWearingElephantScalp.jpg|thumb|left|Ptolemáiovská minca s portrétom Alexandra Veľkého]]
Keď [[Alexander Veľký]] nastúpil na trón po svojom otcovi Filipovi II., pokračoval v jeho politike expanzie na Východ proti [[Staroperzská ríša|Perzskej ríši]]. Pred členmi [[Korintská liga|Korintskej ligy]] to odôvodňoval vyplienením Atén počas grécko-perzských vojen. V roku 334 pred  Kr. prekročil [[Dardanely|Hellespont]] s asi 50 000 vojakmi. Prvú bitku vybojoval na rieke [[Granikos]], kde sa proti nemu postavili grécki žoldnieri v službách perzského kráľa a perzskí [[Satrapia|satrapovia]]. V bitke síce Alexander utrpel ťažké zranenie, ale nakoniec zvíťazil. Odtiaľ zamieril do vnútrozemia [[Malá Ázia|Malej Ázie]], kde v meste [[Gordion]] vyriešil problém s [[Gordický uzol|gordickým uzlom]]. Ďalšiu bitku zviedol pri rieke [[Issos]] v juhovýchodnej časti [[Malá Ázia|Malej Ázie]]. Tu sa už stretol priamo s kráľom [[Dareios III.|Dareiom III.]], ale ten v rozhodujúcom okamihu ušiel a Alexander sa zmocnil kráľovského tábora, kde bola aj kráľova matka a manželka.
 
Od Issu zamieril Alexander na juh, kde ho zastavilo sedemmesačné obliehanie mesta [[Tyros]]. Po jeho dobytí dal mnohých obyvateľov ukrižovať alebo ich predal do otroctva. V roku 331 pred  Kr. ovládol [[Egypt]], kde ho miestne obyvateľstvo i vládnuce špičky privítali ako osloboditeľa spod perzskej nadvlády. V oáze [[Sívske oázy|Siwa]] ho [[Amon|Amónovi kňazi]] vyhlásili za potomka bohov a za egyptského [[faraón]]a, v dôsledku čoho Alexander začal vyžadovať od domáceho obyvateľstva i od svojich vojakov božské pocty (''proskynésis'').
 
Poslednú veľkú bitku zviedol Alexander s Dareiom III. pri [[Gaugamely|Gaugamelách]], Dareios opäť ušiel, ale jeho vlastný [[satrapa]] [[Béssos]] ho zavraždil a vyhlásil sa za perzského kráľa. Alexander ho prenasledoval a pomstil Dareiovu smrť. Následne sa on sám dal vyhlásiť za perzského kráľa. Dobyl sídelné miesto perzských kráľov [[Persepolis]], obsadil [[Babylon]], z ktorého si urobil sídelné mesto a pokračoval v podmaňovaní si východných častí Perzskej ríše. Prišiel až na hranice [[India|Indie]] a zviedol bitku s kráľom [[Čandragupta (Maurjovská ríša)|Čandraguptom]], ale Alexandrovi vojaci odmietli pokračovať vo výbojoch na Východe a požadovali návrat späť. Alexander tak urobil v roku 325. V roku 324 pred  Kr. strávil v Babylone, kde organizoval správu svojej ríše a pripravoval novú výpravu na Východ. V júni 323 pred  Kr. však zomrel.
 
=== Dôsledky Alexandrových výbojov ===
[[Súbor:MacedonEmpire.jpg|thumb|upright 1.6|Ríša Alexandra Veľkého]]
Alexander si podmanil rozsiahlu Perzskú ríšu, ktorej dominovala poľnohospodárska výroba. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Alexander pri svojich výbojoch zakladal mestá, pomenované podľa neho  –  založil asi 30 Alexandrií, z nich najznámejšia je [[Alexandria|Alexandria v Egypte]]. Do miest umiestňoval vojenské posádky a pozýval do nich osadníkov z rôznych končín gréckeho sveta, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov. Dobyté územie sa postupne helenizovalo  –  pogréčťovalo. Tak sa to stalo aj s väčšinou územia [[Malá Ázia|Malej Ázie]] (teda aj vnútrozemské oblasti ako [[Kapadócia]] či [[Lýdia (Malá Ázia)|Lýdia]]), kde sa usadili desaťtisícky gréckych osadníkov. Tí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré do cca 1. stor. pred  Kr. úplne zaniklo. Dorozumievacím jazykom sa stala [[helenistické koiné|koiné dialektos]] (teda ''spoločný dialekt''), ktorý vychádzal z iónskej attičtiny a vytlačil tak všetky ostatné grécke jazyky. Z tohto jazyka sa vyvinula aj [[Dimotiki|moderná gréčtina]]. Takto došlo k definitívnemu splynutiu gréckej a orientálnej kultúry, čo sa prejavilo v rôznych smeroch, ako bola architektúra, sochárstvo, maliarstvo, ale aj náboženstvo, keď sa ku gréckym bohom pridali aj pôvodom negrécki bohovia ako [[Sarapis]], [[Mitra|Mythra]] či [[Kybéla]].
 
Sám Alexander Veľký sa snažil o čo najbližšie splynutie domáceho a gréckeho obyvateľstva. Zobral si za manželku princeznú Roxanu i dcéru Dareia III. Zorganizoval obrovskú svadbu asi 10 000 svojich vojakov s miestnymi ženami. Do štátnej správy postupne pozýval čo najviac príslušníkov domácej aristokracie.
Riadok 220:
==== Grécko pod macedónskou nadvládou ====
[[Súbor:Ptolemy I Soter Louvre Ma849.jpg|thumb|left|[[Diadoch]] a zakladateľ [[Ptolemaiovci|ptolemáiovskej dynastie]] v Egypte – [[Ptolemaios I.]]]]
Po Alexandrovej smrti sa vzbúrili Atény a niektoré ďalšie štáty proti nadvláde Alexandrovho správcu [[Antipatros (4. stor. pred  Kr.)|Antipatra]]. Obliehali jeho vojsko v meste [[Lamia]] vo [[Fthiotída|Fthiotíde]] (preto sa hovorí o [[lamijská vojna|lamijskej vojne]]). Aténske loďstvo bolo roku 322 pred  Kr. porazené pri Amorgu a pri [[Krannón]]e. Grécko sa definitívne dostalo pod nadvládu Macedónie, časť [[Peloponéz (polostrov)|Peloponézu]] však kontroloval [[Ptolemaios I.]] Aténsky politik a rečník [[Démosthenes]] spáchal samovraždu.
[[Image:Diadochen1.png|thumb|upright 1.6|''Helenistické kráľovstvá:''
{{legenda|#787CAD|Kráľovstvo [[Ptolemaios I.|Ptolemaia Sótera]]}}
Riadok 231:
{{legenda|#70A9BE|[[Staroveký Rím|Rímska republika]]}}
{{legenda|#85AB54|[[Dejiny Grécka#Veľká grécka kolonizácia|Grécke západné osady]]}}]]
V roku 315  –  297 pred  Kr. ovládal Macedóniu a Grécko Antipatrov syn [[Kassandros]], po jeho smrti [[Démétrios Poliorkétes]] (294  –  288 pred  Kr.) a neskôr Démétriov syn [[Antigonos Gonatas]] (277  –  239 pred  Kr.).
 
Grécko sa však neuspokojilo s macedónskou nadvládou a s pomocou egyptského Ptolemaia vyhlásili Atény Macedónii tzv. [[Chrémonidova vojna|Chrémonidovu vojnu]] (nazvaná podľa aténskeho politika, hlavného vodcu odporu voči Macedónii). Atény však boli porazené a Macedónci umiestnili priamo v Aténach svoju posádku, ktorá kontrolovala mesto.
Riadok 239:
Na Peloponéze sa vytvoril [[achájsky spolok]], v ktorom významné postavenie dosiahlo mesto [[Sikyón]] a jeho vojenský veliteľ [[Aratos zo Sikyónu|Aratos]].
 
V 3. storočí pred  Kr. prechádzala výraznými zmenami [[Sparta (starovek)|Sparta]], v ktorej sa snažil uskutočniť sociálne zmeny kráľ [[Agis IV.]] a po ňom [[Kleomenes III.]] Počet plnoprávnych občanov v Sparte totiž klesol na veľmi nízku hranicu a obaja reformátori sa snažili udeľovaním občianskych práv cudzincom (perioikom) zvýšiť počet občanov. V roku 222 pred  Kr. ho však porazil Aratos spolu s Macedóniou a reformy boli neúspešné.
 
Už od 2. [[púnske vojny|púnskej vojny]] začali do Grécka prenikať [[Staroveký Rím|Rimania]]. Kartaginský vojvodca [[Hannibal Barkas|Hannibal]] sa pokúsil uzavrieť dohodu s Macedónskym kráľom [[Filip V. (Macedónia)|Filipom V.]], aby Rimania museli bojovať na dvoch stranách. Rimania však Hannibala a neskôr aj macedónskeho kráľa Filipa V. porazili.
 
Po porážke Macedónie v [[bitka pri Pydne|bitke pri Pydne]] v roku 168 pred  Kr. rímsky vojenský veliteľ [[Titus Quinctius Flamininus]] vyhlásil na zhromaždení predstaviteľov gréckych miest v [[Korint]]e „slobodu“ gréckych miest.
 
V [[Macedónii]] sa za nástupcu Persea vyhlásil akýsi [[Andriskos]], ku ktorému sa pridala [[Trácia]], [[Tesália]] a niektoré ďalšie oblasti. Rimania síce utrpeli v roku 149 pred  Kr. porážku, ale v nasledujúcom roku s podporou pergamského kráľa [[Attalos II.|Attala II.]] zvíťazili a Macedónia bola ako samostatný štát zlikvidovaná. Stala sa z nej rímska [[provincia (staroveký Rím)|provincia]].
 
V ostatnom Grécku prebiehali boje medzi [[Achájsky spolok|Achájskym spolkom]] a [[Sparta (starovek)|Spartou]]. Do bojov zasiahli Rimania, porazili vojsko achájskeho spolku a dobyli a úplne zničili Korint. Z Grécka urobili svoju ďalšiu provinciu [[Achája (rímska provincia)|Achaiu]]. Sparta a [[Atény]] zostali slobodnými, nezávislými štátmi, ostatné grécke mestá boli pod kontrolou rímskeho správcu Macedónie. Tento stav zmenil až prvý rímsky [[cisár]] [[Augustus]], ktorý osamostatnil správu Achaie.
 
== Grécko súčasťou Rímskej ríše (146/31 pred  Kr.- 395 po Kr.) ==
[[Súbor:Статуя Адриана.jpg|thumb|right|Socha cisára [[Hadrianus|Hadriána]]]]
 
Riadok 257:
 
=== Vojny s Mithridatom ===
V 1. storočí pred  Kr. sa Rimania dostali do vojenského konfliktu s [[Pontos|pontským]] kráľom [[Mithridates VI.Pontský|Mithridatom VI. Eupatorom]]. Z malého územia na severovýchode [[Malá Ázia|Malej Ázie]] začal výbojmi rozširovať svoju ríšu. Dostal sa do konfliktu s [[Kapadócia|kapadóckym]] kráľom, ktorý bol pod ochranou Ríma, preto Rimania vyhlásili Mithridatovi vojnu. Ten však zvíťazil v Malej Ázii a preniesol vojnu do Európy, keď prenikol až do Atén a získal si spojencov aj v materskom [[Grécko|Grécku]], ktoré sa chcelo oslobodiť. V Ríme bol za veliteľa proti Mithridatovi zvolený [[Lucius Cornelius Sulla]]. V roku 87 pred  Kr. sa vylodil v [[Epirus (historické územie)|Epire]], prešiel cez stredné Grécko do [[Boiótia|Boiótie]] a začal obliehať Atény, ktoré 1. marca roku 86 pred  Kr. dobyl a vyplienil, podobne aj ďalšie grécke mestá. V nasledujúcom roku Sulla porazil Mithridatove vojska aj pri [[Cheronia|Cheronii]] a v [[Orchomenos|Orchomene]] a Mithradates sa z Grécka stiahol. V roku 85 pred  Kr. podpísal v Dardane s Rimanmi mier. Sullovo víťazstvo v Grécku znamenalo ďalšie odvážanie kultúrneho dedičstva do Ríma.
 
V nasledujúcom období sa územie Grécka stalo pre Rimanov územím, kadiaľ prechádzali do Malej Ázie. Kultúrne však Atény a ostrov [[Rodos (ostrov)|Rodos]] zohrali významnú úlohu, pretože mnohí poprední politici odchádzali do Grécka, aby si rozšírili vzdelanie u gréckych učiteľov a filozofov.
 
V roku 48 pred  Kr. sa pri [[Farsalos|Farsale]] v [[Tesália|Tesálii]] odohrala významná bitka medzi [[Gnaeus Pompeius Magnus|Pompeiom]] a [[Gaius Iulius Caesar|Gaiom Iuliom Caesarom]], ktorí predtým tvorili [[Prvý triumvirát (staroveký Rím)|prvý triumvirát]]. Keď Caesar začal občiansku vojnu, Pompeius ušiel do Grécka, aby tu zhromaždil svojich stúpencov. Caesar ho nasledoval do prístavu [[Brundisium]] (dnes [[Brindisi]]), odtiaľ sa prepravil do Grécka a 1. júna 48 pred  Kr. ho porazil v [[bitka pri Farsale|bitke pri Farsale]]. Pompeius pred Caesarom ušiel do [[Egypt]]a, ale tam ho zavraždili. Caesar ovládol Grécko i celú Rímsku ríšu. V Grécku dal obnoviť [[Korint]], ktorý Rimania zničili v roku 146 pred  Kr.
 
Grécko sa stalo miestom vojenských udalostí aj za [[Druhý triumvirát|druhého triumvirátu]]. Caesarovi stúpenci [[Marcus Antonius]], [[Marcus Aemilius Lepidus]] a [[Gaius Octavius]] prenasledovali Caesarových vrahov, ktorí sa zhromaždili pri [[Filippi|Filippách]] na severe Grécka v [[Západná Trácia|Trácii]]. [[Gaius Cassius Longinus]] a [[Decimus Iunius Brutus]] tu zhromaždili vojsko, ale na jeseň v roku 42 pred  Kr. boli republikáni porazení.
 
Grécko sa ešte raz stalo miestom vzájomných bojov medzi Rimanmi. Marcus Antonius a Gaius Octavius sa 2. septembra 31 pred  Kr. stretli v [[bitka pri Actiu|bitke pri myse Aktion]] ({{lat|Actium}}) v [[Ambrakijský záliv|Ambrakijskom zálive]] na západnom pobreží Grécka, na ktorej sa pôvodne zúčastnila aj egyptská [[Kleopatra VII.]] Marcus Antonius mal výhodnejšiu polohu a rozmiestnenie vojska, ale keď začala námorná bitka, Kleopatra na svojej lodi odplávala do Egypta a Marcus Antonius za ňou. Jeho vojsko sa síce bránilo, ale nakoniec sa čestne vzdalo Gaiovi Octaviovi, budúcemu prvému rímskemu cisárovi [[Augustus|Augustovi]].
 
=== Grécko za cisárstva ===
Riadok 272:
V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi [[Východorímska ríša|Východorímskou ríšou]] a [[Západorímska ríša|Západorímskou ríšou]] sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne [[Gréčtina|grécky]], na západe [[Latinčina|latinsky]]. Grécko sa stalo súčasťou [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]].
 
== Grécko v Byzantskej ríši (395  –  1453 po Kr.) ==
[[Súbor:Justinian mosaik ravenna.jpg|thumb|Cisár Justinián I. so svojím dvorom]]
Po rozdelení Rímskej ríše Theodosiom I. v roku 395 sa Grécko stalo súčasťou [[Východorímska ríša|Východorímskej ríše]] s centrom v [[Konštantínopol]]e. Spočiatku nebola Východorímska ríša toľko ohrozovaná vpádmi germánskych a iných barbarských kmeňov ako boli časti na západe, hoci v 5. stor. musela čeliť vpádu [[Vizigóti|Vizigótov]] pod velením [[Alarich I.|Alaricha I.]], či vpádu [[Huni|Hunov]]. Vizigóti aj Huni vyrabovali aj [[Grécko]]. V 6. stor. nevydržala byzantská hranica na [[Dunaj]]i, pretože byzantské vojská boli sústredené vo vojnách s [[Peržania|Peržanmi]] a cez Dunaj sa na Balkán prevalili [[Slovania]]. V roku [[558]] sa spojili [[Bulhari|bulharské]] a [[Slovania|slovanské]] kmene, ktoré zaútočili na [[Konštantinopol]] a jedna ich časť plienila [[Balkánsky polostrov]] a Grécko. V roku [[586]] Slovania spolu s [[Avari (Stredná Ázia)|Avarmi]] obliehali mesto [[Solún]] a prenikli až na [[Peloponéz]]. Územie vyplienili, časť Slovanov sa usadila na obsadenom území. Slovanské kmene definitívne zničili známe staroveké mestá, ako [[Delfy]], [[Korint]], či [[Sparta]].
Riadok 280:
Za vlády cisárovnej [[Irena (Byzantská ríša)|Ireny]] z Atén, ktorá vládla ako [[regent]]ka za svojho nedospelého syna [[Konštantín VI. (Byzantská ríša)|Konštantína VI.]], podnikol veliteľ [[Staurakios]] v roku 738 rozsiahlu výpravu do Grécka, prenikol až na Peloponéz a priviezol odtiaľ do Konštantínopola veľkú korisť a početných zajatcov, Slovanov zo stredného Grécka a Peloponézu. Po podobných akciách Byzancie boli Sklavínie zničené. Slovania povstali proti presídľovaniu, no boli porazení byzantskou armádou vedenou cisárom [[Nikefor I.|Nikeforom I.]] a generálom [[Fokas]]om, keď sa snažili dobyť mesto [[Patra]]. Cisár prikázal väčšinu Slovanov z Grécka vysídliť a umiestnil ich v byzantskej armáde na perzskej hranici. Okrem toho na posilnenie populácie bolo do Grécka, predovšetkým na západný Peloponéz a do Tesálie, usadené grécke obyvateľstvo z južnej [[Itália|Itálie]], [[Sicília|Sicílie]] a [[Anatólia|Anatólie]]. Slovania, ktorí prežili boli asimilovaní, keď sa premiešali s [[Gréci|Grékmi]].
 
V 8. storočí sa [[Byzantská ríša]] zmietala v [[Ikonoklazmus|obrazoboreckom hnutí]] ([[Obrazoborectvo|ikonoklasmus]]), počas ktorého bolo zničené veľké množstvo umeleckých diel a nástenných malieb. Tieto vieroučné spory vyvolávali aj rôzne útoky jedných skupín veriacich proti druhým. Hlavne obyvatelia Grécka boli známi ako horliví uctievači ikon a tak tu prepukali rôzne násilnosti. Od konca 9. storočia sa Byzantská ríša skonsolidovala, obrazoborecké hnutie bolo vyhlásené za [[heréza|herézu]]. Keď sa upravili politické pomery, Byzantská ríša mohla začať rozsiahlu výbojnú politiku (cisár [[Nikefor I.]], [[Basileios I.]]) najmä v [[Malá Ázia|Malej Ázii]] a v [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]] (v r. 960  –  961 dobytie [[Kréta|Kréty]], ktorú dlho ovládali Arabi).
 
Stabilizácia politickej situácie spôsobila aj nový kultúrny rozmach, ktorý sa označuje ako [[macedónska renesancia]]. Vzniklo [[kurzívne písmo]], opisovali sa knihy, vytvárali sa veľké knižnice (arcibiskup [[Aretas]], ktorý pochádzal z prístavného mesta [[Patra]]). Byzantskí vzdelanci sa inšpirovali dielami antických autorov, robili si z nich výpisky (konštantinopolský [[patriarcha (cirkev)|patriarcha]] [[Fotios]]) a dopĺňali ich vlastnými komentármi.
Riadok 292:
=== Kláštory ===
[[Súbor:Karta Athos.PNG|thumb|Mapa polostrova [[Atos (polostrov)|Athos]] s kláštormi]]
Osobitnú kapitolu od 10. storočia zohrali v Grécku [[kláštor]]y, ktoré sa sústredili predovšetkým na polostrove [[Athos (polostrov)|Athos]], na [[Chalkidiki]]. Je to asi {{km|60|m}} dlhý a 8 – {{km|12|m}} široký najvýchodnejší polostrov na severe Grécka, jeho najvyšší vrchol Athos dosahuje výšku 2  000 metrov.
 
Prvé osídlenia vzdialené od ľudských obydlí tu vznikali pravdepodobne už v 7. storočí, v 9. storočí už početnejšie mníšske komunity. V roku 885 vydal cisár [[Bazil I.|Basileos I.]] [[bula|bulu]] o tom, že na Athose môžu sídliť len [[askéta|askéti]]. V roku 963 založil sv. [[Athanasios Athonitis]], priateľ a spovedník cisára [[Nikéforos Fokas|Nikéfora Foka]], kláštor [[Megisti Lavra]]. Z roku 971/2 pochádza najstaršie zachované [[typikon]] – akási kláštorná ústava, ktorá upravovala pomery kláštorov a ostatného územia. Tvorí základ i súčasnej správy. V 10. storočí vznikajú ďalšie kláštory, celkovo ich vzniklo viac ako dvadsať veľkých a niekoľko menších. Napokon cisár [[Alexios I.]] vydal zákon o zákaze pobytu žien na polostrove.
Riadok 302:
Významným kláštorným komplexom sa stala aj [[Meteora]] v [[Tesália|Tesálii]], pri meste [[Kalambaka]]. Prví mnísi sem prichádzali v 9. stor. Postupne tu na vysokých horských masívoch vznikali kláštory a chrámy. V 14. stor. sa tu usadil veľký počet mníchov z Athosu, vedených [[Athanasios Kinovitis|Athanasiosom Kinovitisom]]. Veľký počet mníchov sem prišiel aj začiatkom tureckej okupácie; začiatkom 14. stor. tu vzniklo 20 kláštorov. Dnes existuje na Meteore 10 kláštorov, jeden z nich je ženský. Mnísi si udržiavajú svoj samotársky život, mnohí z kláštorov neschádzajú a jedlo im hore posielajú obyvatelia priľahlých dedín.
 
=== Latinské cisárstvo (1204  –  1261) ===
[[Súbor:Eugène Ferdinand Victor Delacroix 012.jpg|thumb|right|Križiaci vstupujú do Konštantinopolu]]
[[Súbor:Michael VIII Palaiologos (head).jpg|thumb|right|Obnoviteľ Byzantskej ríše – [[Michal VIII.|Michael VIII. Palaiologos]]]]
Riadok 312:
Okrem území, ktoré ovládali Benátky, vzniklo na [[Peloponéz]]e [[Achájske kniežatstvo]], ktoré ovládali grófi z Champolitte a [[Villehardouinovci]], ktorí v roku 1205 porazili armádu 5000 peloponézskych Grékov vedených [[Michal Angelos Dukas Komnenos|Michailom Angelosom Dukasom Komnenom]] v bitke pri Kundurských olivových hájoch v peloponézskej [[Messinia|Mesinii]]. Niektorí miestni grécki aristokrati však so zvyškom gréckej armády a ľudu odolávali dobyvateľom, napr. [[Leo Sguros]] odolával útokom Európanov v pevnosti [[Akrokorint]]os niekoľko rokov. Iný známy príklad je odpor Grékov v pevnosti [[Araklovon]], ktorý viedol aristokrat [[Doxapatris Butsaras]]. Potom, čo ju Európania dobyli, Butsarasova dcéra [[Maria Butsarena]] skočila z hradieb a zabila sa, aby sa vyhla zajatiu. Zvyšok území v Grécku podliehal stále Latinskému cisárstvu.
 
V [[Epirus|Epire]] neskôr [[Michal Angelos Dukas Komnenos]] ([[1204]]  –  [[1215]]) vytvoril [[Epirský despotát]] a podliehali mu územia až po [[Korintský záliv]]. Keďže územie Epiru je hornaté, obyvateľstvo sa živilo predovšetkým chovom zvierat. Vyspelá mestská kultúra sa udržiavala predovšetkým v meste [[Ioannina]] a [[Arta]]. Do Epiru sa prisťahovali mnohí [[Gréci]] z území, ktoré boli pod nadvládou Európanov. Boli to hlavne Gréci z [[Peloponéz]]u a západnej [[Malá Ázia|Malej Ázie]]. Ďalej tu žili pôvodní epirótski [[Gréci]] a menšiny tvorili [[Grécki Arumuni|Arumuni]] (Valasi, žijúci v horách [[Pindos|Pindu]]), ale aj [[Albánci]], ktorých potomkovia sa počas tureckej nadvlády rýchlo islamizovali. Spory a politické ambície bohatých šľachtických rodín spôsobovali, že centrálna vláda [[despotát]]u nebola stabilná. V rokoch [[1250]]  –  [[1260]] sa však Epirský despotát stal jedným z dôležitých území, ktoré bojovali za obnovu Byzantskej ríše.
 
Na územiach v Grécku, ktoré sa dostali pod kontrolu západných šľachticov, dochádzalo k zvyšovaniu počtu obyvateľstva zo Západu, ktoré sa vo zvýšenom počte sťahovalo na ovládané územia (išlo hlavne o [[Taliani|talianskych]] obchodníkov). Medzi latinským a domácim – gréckym obyvateľstvom sa uzatvárali zmiešané manželstvá, pričom v politickej a sociálnej sfére začali prevládať zvyklosti zo Západu. Toto sa dialo hlavne na [[Kréta|Kréte]], kde sa takýmto spôsobom dostávala moc do rúk gréckym rodom; aj preto [[Benátky]] vyhlásili zákaz sobášov medzi [[Gréci|Grékmi]] a [[Taliani|Talianmi]].
Riadok 320:
V [[Atika|Atike]] sa po r. 1204 vytvorilo [[Aténske vojvodstvo]], ktoré ovládol francúzsky gróf [[de Brienne]], [[Tébske vojvodstvo]] ovládli katalánski [[žoldnier]]i, ktorých si pôvodne najal cisár v Konštantínopole. Severné územia Grécka boli vážne spustošené vojskami súperiacich byzantských vládcov ([[Andronikos II.]] a jeho vnuk [[Andronikos III.]]).
 
Hoci sa v Konštantínopole stabilizovala vláda gréckej dynastie [[Kantakuzenovci|Kantakuzenovcov]], v [[Solún]]e sa proti [[Ján Kantakuzenis|Jánovi Kantakuzenovi]] zdvihla vlna odporu. V rokoch 1342  –  1350 povstali solúnski chudobní obyvatelia – [[zelóta (Byzantská ríša)|zelóti]]. Skonfiškovali majetok aristokracie, ktorú vyhnali z mesta, zabrali aj cirkevný a kláštorný majetok. V roku 1350 sa Jánovi Kantakuzenovi podarilo po dlhšom obliehaní Solún dobyť a zlikvidovať toto ľudové hnutie.
 
Od polovice 13. storočia stúpala v Malej Ázii moc osmanských Turkov. Sultán [[Orchan I.]] donútil byzantského cisára, aby mu platil pravidelnú daň za územia, ktoré Konštantínopol ešte v Malej Ázii ovládal.V roku [[1345]] vojská syna sultána [[Orchan I.|Orchana I.]] pašu [[Süleyman I.|Sülejmana]] sa uchytili na európskej pevnine, keď dobyli mesto [[Gallipoli]] a v roku [[1365]] aj [[Edirne|Adrianopoli]].
Riadok 335:
Počas obdobia latinskej nadvlády nad Gréckom začal zároveň veľký pohyb [[Albánci|Albáncov]], vtedy známych ako [[Arvaniti]]. Približne od 13. stor. začínajú albánske lúpežné skupiny z juhu dnešného [[Albánsko|Albánska]] napádať [[Grécko]]. Albánci ovládli [[Epirus]], [[Tesália|Tesáliu]], [[Eurytania|Eurytaniu]], [[Fokis|Fokidu]], [[Aitólia|Aitóliu]] a [[Akarnánia|Akarnániu]] a začali sa tu usadzovať a plieniť grécke usadlosti. Najznámejším vládcom a dobyvateľom bol [[Gjin Bua Shpata]] (gr. Ioannis Buas Spatas). Albánci však boli útokmi gréckych šľachticov neskôr zničení a albánske obyvateľstvo bolo vyhnané späť do [[Albánsko|Albánska]] a [[Epirus|Epiru]]. Neskôr však samotní grécki vládcovia, ako aj európski feudáli ovládajúci územia [[Grécko|Grécka]] povolávali [[Albánci|Albáncov]], aby osídlili územia, kde v dôsledku predošlých vojen došlo k úbytku obyvateľstva. Albánci sa teda trvalo usadili v gréckych krajoch: boli to najmä južná [[Boiótia]], [[Atika]] (okrem [[Atény|Atén]]), juh ostrova [[Eubója]], časť [[Peloponéz]]skeho kraja [[Argolis|Argolida]] a ostrovy [[Ydra]], [[Spetses]], [[Poros]] a [[Salamína]]. Títo [[Albánci]] tu žijú dodnes; nazývajú sa [[Arvaniti]] a už od doby kedy sa tu usadili sa považujú za [[Gréci|Grékov]], nakoľko sú ortodoxní kresťania. Svoj jazyk si však uchovali.
 
== Grécko ako súčasť Osmanskej ríše (1453  –  1820) ==
[[Súbor:OttomanEmpireIn1683.png|thumb|Vývoj osmanského štátu do roku 1683.]]
Osmanskí Turci ovládli územie Grécka postupne ako sa zmocňovali územia [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] v Európe. V roku 1354 obsadili mesto [[Gelibolu (mesto)|Gallipoli]] ([[Gréčtina|gr.]] Kallipoli), v roku 1362 [[Edirne]] ([[Gréčtina|gr.]] Adrianupoli). Tieto turecké územia sa nazývali [[Rumélia]], lebo tu žili [[Romaioi|Romaiovia]] ([[Gréci]]). Odtiaľ prenikli do [[Trácia|Trácie]] a [[Macedónia|Macedónie]], v roku 1387 dobyli [[Solún]] (turecky sa nazývala Selanik). Po dobytí [[Konštantínopol]]a v roku 1453 dobyli aj [[Peloponéz]].
Riadok 345:
Väčšina slobodného obyvateľstva v Grécku sa pod osmanskou nadvládou živila poľnohospodárskou výrobou. Pracovali čiastočne na vlastnej pôde, čiastočne boli ako nájomní roľníci závislí od bohatších majiteľov pôdy (''dimojerondes, kotsabasides''). Roľníci i remeselníci platili pravidelnú [[daň]] (defter), obyčajne vo výške 10% z úrody. Platili sa však aj ďalšie dane za domáci dobytok a hydinu, za vlastníctvo mlynov či daň „z kozuba“.
 
Mnohí [[Gréci]] ušli pred tureckou okupáciou do vysokohorských oblstí, ako bola napr. Agrafa v [[Eurytania|Eurytanii]]. Žili tu mnohí utečenci, aj nomádsky grécky kmeň, [[Sarakacani]]. Tu, v horách sa organizovali zbojníci  –  [[klefti]], ktorí nečakane napádali turecké vojská. Turci preto zorganizovali domoobranu, zloženú z miestnych Grékov, tzv. [[armatolovia|armatolov]], ktorí sa však skoro vždy spojili s kleftmi a spoločne napádali [[Turci|Turkov]]. Gréci čo ostali žiť na rovinách priamo podliehali tureckej moci. Organizoval ich bohatý grécky statkár, nazývaný [[dimojerontas]], alebo poturčene [[kotsabasis]], ktorý podliehal tureckej správe a vyberal dane. Kotsabasiovia si často počínali veľmi kruto, preto ich obyvateľstvo nazývalo poturčencami, alebo kresťanskými Turkami. Kotsabasiom radila rada starších, tzv. [[Gerúzia|jerusia]].
[[Súbor:Greek Janissaries - Greek youths who are being converted to Islam - Young Greeks at the Mosque - oil painting on canvas - Jean Léon Gérôme - 1865.JPG|thumb|Grécki [[janičiar]]i v mešite.]]
Turecká nadvláda zabezpečovala kresťanskému obyvateľstvu slobodu vyznania, ale dane kresťanov boli vyššie ako moslimov, preto časť obyvateľstva prestupovala k [[islam]]u. Na islam prestúpili takmer všetci [[Albánci]] žijúci v [[Epirus|Epire]]. Tak sa sa zároveň dištancovali od gréckeho obyvateľstva, ktoré ich volalo ''Turkoalvani'', teda Turkoalbánci. Veľká časť gréckeho obyvateľstva si však udržiavala svoju ortodoxnú vieru. Z kresťanského obyvateľstva sa však odvádzali mladí chlapci, či už pre službu vo vojsku (známi [[janičiar]]i) alebo pre službu [[páža]]t v sultánskom paláci. V tomto prípade si najprv odslúžili niekoľko rokov v službe miestnych tureckých správcov, aby sa naučili [[Turečtina|turečtine]] a tureckým zvykom. Turci často dovádzali aj grécke dievčatá do [[hárem]]ov. Nespokojnosť gréckeho obyvateľstva proti tomuto násilnému odoberaniu detí vyústila v 17. storočí do veľkého povstania Grékov v [[Macedónia|macedónskej]] [[Imathia|Imathii]].
Riadok 357:
Turecká nadvláda vyvolávala medzi gréckym obyvateľstvom rôzne formy odporu. Najčastejšie to bolo spomínané hnutie kleftov (zlodeji), ktorí žili v horách, odkiaľ podnikali útoky proti tureckej moci. Medzi obyvateľmi boli veľmi populárni a stávali sa z nich hrdinovia ľudovej poézie.
 
Západné (kresťanské) štáty sa snažili organizovať boj proti tureckej nadvláde v Grécku. Iniciatívni boli predovšetkým [[Benátky|Benátčania]], ktorí ovládali rozsiahle územia, ale neboli príliš úspešní. Viedli niekoľko vojen s Tureckom ([[benátsko-turecké vojny]]: prvá 1463  –  1479; druhá 1499  –  1503; ďalšia 1684  –  1699), v ktorých Benátčania väčšinou prehrali a stratili územia v Grécku – [[Peloponéz]], [[Naupaktos]], [[Methoni]], [[Koroni]], v r. 1571 Turci ovládli [[Cyprus]], v roku 1699 sa zmocnili [[Kréta|Kréty]], odkiaľ vytlačili [[Maltézsky rád|rád johannitov]]. V roku 1571 však pri Naupakte utrpelo turecké loďstvo vážnu porážku od Španielov, ktorých loďstvu velil [[Juan d’Asturia]]. Bola to jedna z najvýznamnejších námorných bitiek v dejinách. Jediným územím Grécka, kde Turci nikdy ani formálne nevládli boli [[Iónske ostrovy]], ktoré patrili Benátkam. Toto územie sa stalo po dobytí Kréty a Cypru miestom slobody, kde sa udržiavala vyspelá kultúra, miestne obyvateľstvo zároveň prebralo množstvo talianskych tradícii a kultúry.
 
V benátsko-tureckej vojne v rokoch 1684  –  1699 bola vážne poškodená aténska [[Akropola v Aténach|Akropola]]. Na Akropole bola vybudovaná pevnosť a v chráme bohyne [[Pallas Athéna|Pallas Athény]] v [[Partenón]]e bol uložený pušný prach. Benátska delová gula zasiahla tento sklad a vnútorná časť Parthenónu vyletela do povetria. Benátky na šesť mesiacov ovládli Atény a v roku 1699 bol podpísaný [[mier v Karloviciach]], na základe ktorého Benátčania ovládli Peloponéz a ostrovy [[Aigina|Aiginu]], [[Salamína|Salamínu]] a [[Lefkada (ostrov)|Lefkadu]].
 
V druhej polovici 18. storočia sa v Grécku začali šíriť snahy o oslobodenie sa z osmanskej nadvlády. Grécka inteligencia (predstavovaná predovšetkým ortodoxnými kňazmi, ale aj spisovateľmi a literátmi) sa spájala s veľkostatkármi i drobnými roľníkmi. Vznikali početné miestne vzbury a boj Grékov za slobodu podporovali aj západné štáty a [[Rusko]], ktoré využívali vnútorné oslabenie Turecka, aby získali vplyv na Balkáne. Grécky národný odpor vyústil na začiatku 19. storočia do vzniku novovekého gréckeho štátu. Vzdelanci a revolucionári sa organizovali v tajnom spolku [[Filiki eteria]], Spoločnosť priateľov, kde členovia skladali posvätnú prísahu.
Riadok 401:
Grécke povstanie nebolo jednotné, v rôznych regiónoch vznikali samostatné organizačné jednotky. V decembri 1821 sa pri [[Epidauros|Epidaure]] zišlo grécke národné zhromaždenie, ktoré trvalo až do januára 1822, ale nestalo sa vedúcim orgánom povstania. 1. januára 1822 bola ale prijatá epidaurská ústava, ktorá formulovala základné občianske práva a hlásila sa k demokratickým princípom vlády (deľba zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci). Bol vytvorený päťčlenný výkonný výbor (gr. ''ektelestiko''), ktorý mal menovať štátneho kancelára a sedem ministrov. Prvými tromi štátnymi funkcionármi boli zvolení [[Alexandros Mavrokordatos]] (predseda výkonného výboru), [[Dimitrios Ypsilantis]] (predseda zastupiteľského orgánu) a [[Theodoros Negris]] (štátny kancelár, minister zahraničia). V decembri 1822 sa zišlo v [[Astros]]e na Peloponéze druhé národné zhromaždenie, ktoré formálne naďalej upevnilo demokratické práva občanov.
[[Súbor:Ioannis Kapodistrias (1776-1831).jpg|thumb|Ioannis Kapodistrias]]
V roku [[1823]]  –  [[1824]] sa rozhorela občianska vojna medzi jednotlivými gréckymi povstaleckými skupinami, čo využili [[Turci]] a spolu s egyptským Muhammadom Alím sa [[27. apríla]] [[1825]] vylodili na [[Kréta|Kréte]], kde vypuklo masívne povstanie miestnych [[Gréci|Grékov]], a postupne ju obsadili ([[23. apríla]] [[1826]]). V auguste dobyli [[Atény]]. Pod hrozbou zničenia povstania sa Gréci obrátili na západné mocnosti so žiadosťou o pomoc, dokonca ponúkali západným vládcom grécku korunu. Do vedúcich vojenských funkcií boli dosadení britskí velitelia. Veľká Británia a Rusko uzavreli v roku 1826 dohodu, na základe ktorej mali vyvíjať nátlak na [[Vysoká porta|Vysokú portu]]. V roku [[1827]] sa k dohode pripojilo aj [[Francúzsko]] a všetky tri štáty podpísali Londýnsku konvenciu, ktorou tlačili na Turecko. Keď Turecko túto dohodu odmietlo, došlo [[20. októbra]] 1827 pri [[Navarino|Navarine]] k veľkej námornej bitke, v ktorej turecké loďstvo utrpelo porážku. Situáciu chcelo využiť Rusko a vyhlásilo Turecku vojnu. V dôsledku toho muselo Turecko súhlasiť s mierovými rokovaniami o osude Grécka a jeho samostatnosti, ktoré však trvali ešte niekoľko rokov.
 
Už [[30. januára]] [[1828]] sa v [[Nafplio]]ne na Peloponéze vylodil [[Ioannis Kapodistrias]], ktorý začal uskutočňovať myšlienku nezávislého gréckeho štátu. Nátlakom donútil znepriatelené grécke skupiny, aby prestali s vnútornými šarvátkami. Stal sa prvým prezidentom gréckeho štátu, ktorého moc však bola obmedzená predovšetkým na územie Peloponézu. Prvým hlavným mestom sa stalo mesto [[Nafplio]] v [[Argolis|Argolide]]. Na jeho stranu sa pridali ďalší významní politici – [[Theodoros Kolokotronis]] a [[Andreas Metaxas]]. V roku [[1831]] Kapodistriasa zavraždili v Nafplione príbuzní významného opozičného politika [[Petros Mavromichalis|Petrosa Mavromichalisa]]. Za nástupcu bol nakrátko zvolený jeho brat Avgostinos, ale toho v roku [[1832]] donútili opustiť Grécko. Po jeho odchode prepukla v Grécku občianska vojna, ktorú vyriešil až zásah západných mocností.
Riadok 411:
== Novodobé Grécko ==
[[Súbor:Otto of Greece.jpg|thumb|upright|Prvý grécky kráľ Otto I.]]
=== Vláda Ota I. (1833  –  1843) ===
[[Otto I. (Grécko)|Otto I.]] sa chopil vlády v Grécku pod kontrolou regentskej rady, v ktorej boli len [[Bavori]], ale postupne sa vymaňoval spod ich vplyvu. Urobil reformy vo vojsku, rozpustil rôzne nepravidelné oddiely a vytvoril pravidelnú armádu. Bol vytvorený moderný grécky zákonník, ktorý čerpal z byzantského, francúzskeho i nemeckého práva. Jeho autorom bol profesor [[Georg Ludwig von Maurer]].
 
Riadok 421:
Otova vláda však zaznamenala aj mnohé neúspechy, najmä v hospodárstve. Keď Grécko nebolo schopné splatiť úroky z veľkej pôžičky, Francúzsko, Anglicko a Rusko ho donútili, aby sa podriadilo ich kontrole. To vyvolalo prevrat zo 14. na 15. septembra 1843, v čele ktorého stál [[Kréta|krétsky]] aristokrat [[Dimitrios Kallergis]], potomok byzantského cisárskeho rodu [[Fokasovci|Fokasovcov]]. Otto I. sa musel podriadiť, Andreas Metaxas sa stal predsedom dočasnej vlády, bola vytvorená komisia pre vypracovanie ústavy. Nová [[ústava]] (gr. ''syntagma'') bola zverejnená [[20. marca]] [[1844]]. Kráľ si udržal svoje postavenie, zákonodarnú funkciu mal nový [[parlament]], výkonnú moc mala vláda.
 
Postupne sa sformulovala myšlienka Veľkej idey (Megali idea) o tom, že súčasní Gréci sú potomkami starovekých Grékov a chcú žiť v kresťanskom novom Grécku. Jednotiacim jazykom bol umelý spisovný jazyk (gr. ''kathareusa''), ktorý bol očistený od cudzích slov a vychádzal zo starogréčtiny. Grécko chcelo ovládnuť aj územia obývané [[Gréci|Grékmi]], ktoré boli doteraz pod cudzou nadvládou – [[Epirus]] (aj s časťou dnešného [[Albánsko|Albánska]]), [[Trácia|Tráciu]] (s časťou dnešného [[Bulharsko|Bulharska]] a [[Turecko|Turecka]]), [[Konštantinopol]], Egejské ostrovy, západnú [[Malá Ázia|Malú Áziu]], maloázijský [[Pontos]] a [[Kréta|Krétu]]. Najvýznamnejším presadzovateľom tejto myšlienky sa stal [[Ioannis Kolettis]] (predseda gréckej vlády v rokoch [[1844]]  –  [[1847]]).
 
Grécko sa neustále zmietalo medzi vplyvom Francúzska, Anglicka a Ruska, snažilo sa využívať medzinárodné udalosti ([[krymská vojna]]) pre vlastné ciele, ale bolo neúspešné. V roku [[1854]] mocnosti dokonca okupovali prístav [[Pireus]]. V Grécku sa zdvíhala vlna nenávisti voči kráľovi a napokon bol v roku [[1862]] zosadený.
Riadok 454:
Vnútropolitická situácia v Grécku sa po vojne komplikovala. V roku 1920 zomrel kráľ Alexandros na otravu krvi (pohrýzla ho opica) a po ňom nastúpil opäť kráľ Konstantin. V parlamentných voľbách Eleftherios Venizelos a jeho strana prehrala a Venizelos odišiel do exilu. Novým predsedom vlády sa stal [[Dimitrios Rallis]]. Neúspech v Malej Ázii sa odrazil aj vo vnútropolitickom živote. Skupina generálov pripravila vojenský prevrat, kráľ Konstantinos sa opäť vzdal trónu, v roku 1922 odcestoval z krajiny a v roku 1923 zomrel na [[Sicília|Sicílii]]. Nahradil ho jeho starší syn [[Juraj II. (Grécko)|Juraj II.]] Niektorí predstavitelia minulého režimu boli popravení. Politická situácia nebola stabilizovaná ani v nasledujúcom období. V roku 1923 skončil neúspešne vojenský puč (gen. [[Ioannis Metaxas]], ktorý stál v jeho pozadí, musel ujsť do zahraničia), v roku 1924 Národné zhromaždenie zosadilo vládnucu dynastiu, kráľ Juraj II. odišiel do exilu a bola vyhlásená [[republika]].
 
V rokoch 1924  –  1928 došlo k deviatim pokusom o štátny prevrat a k dvom nastoleniam vojenských diktatúr. V ich čele stál generál [[Theodoros Pangalos]], ktorého odstránil zase generál [[Georgios Kondylis]]. V roku 1928 sa do Grécka vrátil Eleftherios Venizelos, ktorý spojil liberálnych stúpencov a vyhral parlamentné voľby. V rokoch 1928  –  1932 bol s kratšími prestávkami gréckym predsedom vlády a podarilo sa mu aspoň čiastočne stabilizovať politickú situáciu. Uzavrel dohody s fašistickým Talianskom (1928) a s Tureckou republikou (1930), zorganizoval Balkánsku konferenciu (1930), ktorá sa snažila riešiť viaceré problémy medzi balkánskymi štátmi. V roku [[1934]] sa [[Grécko]] pripojilo k [[balkánska dohoda|balkánskej dohode]] spolu s [[Turecko]]m, [[Juhoslovanské kráľovstvo|Juhosláviou]] a [[Rumunské kráľovstvo|Rumunskom]].
 
V roku 1933 prehrali venizelisti voľby a k moci sa dostala pravicová opozícia. Predsedom vlády sa stal [[Panajis Tsaldaris]], generál [[Nikolaos Plastiras]] sa pokúsil okamžite o neúspešný vojenský puč. V roku 1935 sa viaceré strany, medzi nimi i liberál Eleftherios Venizelos, pokúsili o prevrat, opäť neúspešne. Vojenskí pravicoví politici a generáli Ioannis Metaxas a Georgios Kondylis takisto uskutočnili prevrat a obnovili v Grécku monarchiu. Kráľom sa stal opäť Juraj II., ktorý sa po 12 rokoch vrátil z [[exil]]u.
Riadok 465:
Po výmene obyvateľov v roku 1923 prišlo do Grécka z [[Malá Ázia|Malej Ázie]] etnické grécke obyvateľstvo. Gréci zo západnej Malej Ázie rozprávali rovnako, ako Gréci z Grécka. [[Pontskí Gréci]], z kraja [[Pontos]] na severovýchode Malej Ázie, však rozprávali jazykom vzdialeným gréčtine z Grécka, viac príbuzným starogréčtine (dnes asi 2 000 000 ľudí). [[Kapadócki Gréci]] zo stredoanatólskeho kraja [[Kapadócia]] (dnes neznámy presný počet, snáď okolo 300 000 ľudí) rozprávali tiež vlastným gréckym jazykom, so silným tureckým vplyvom. Okrem nich však do Grécka prišli aj tzv. [[Karamanlidi]] (dnes neznámy počet, snáď okolo 200 000 ľudí), teda etnickí Gréci z rôznych častí strednej a južnej Anatólie, ktorí rozprávali po turecky, no boli to Gréci. Sú to potomkovia [[Maloázijskí Gréci|Maloázijských Grékov]], ktorí začali používať turečtinu medzi 11.-17. storočím.
 
== Vojenská diktatúra (1936  –  1941) ==
[[Súbor:Georgeiiofgreece.jpg|thumb|Kráľ Juraj II.]]
V roku 1936 kráľ Juraj II. menoval za predsedu vlády generála Ioannisa Metaxasa, ktorého vo funkcii schválil aj parlament. Generál okamžite (4. augusta 1936) nastolil svoju osobnú diktatúru. Generála podporoval kráľ. Metaxas bol predsedom vlády, okrem toho riadil tri vojenské ministerstvá a ministerstvo zahraničných vecí. Politická opozícia bola tvrdo prenasledovaná, predovšetkým [[Komunistická strana Grécka]]. Takisto boli potláčané národnostné menšiny na severe Grécka.
Riadok 522:
Po ustanovení vlády "národnej jednoty" sa začal nový demokratický režim pomaly upevňovať. Na 17. november 1974 boli vyhlásené nové voľby a Karamanlis do nich vstúpil s novou stranou ''[[Nová demokracia]]''. Jeho najväčším konkurentom sa v nasledujúcich rokoch stal [[Andreas Papandreou]] so svojou stranou ''[[Panhelénske socialistické hnutie]]'' (skrátene ''PASOK''). Táto strana si zakladala na radikálnej zahraničnej aj domácej politickej línii (napríklad súčasťou jej programu bola snaha o vystúpenie z [[NATO]], odmietavý postoj zachovávala aj k [[Európske spoločenstvo|Európskemu spoločenstvu]]). Voľby nakoniec vyhrala ''Nová demokracia'', okrem iného vďaka tomu, že sa Karamanlis javil väčšej časti populácie ako záruka stability krajiny. Nová vláda pristúpila k vypracovaniu ústavy a k uskutočneniu referenda o štátnom zriadení, kde si voliči vyberali medzi monarchiou a republikou. Výsledok plebiscitu nakoniec dopadol jasne v neprospech znovunastolenia monarchie.<ref name = "hrad525">Hradečný, str. 525</ref> Grécko tak zostalo naďalej republikou.
 
V nasledujúcich rokoch sa [[politika|politické]] spektrum takmer nemenilo. Dvoma najsilnejšími stranami naďalej zostávali ľavicový ''PASOK'' a pravicová ''Nová demokracia''. Roku 1981 zásluhou Karamanlisa vstúpilo Grécko do Európskeho spoločenstva. Zlá hospodárska situácia sa ale podpísala na strate popularity vlády a nasledujúce voľby vyhral v tej dobe opozičný ''PASOK'', ktorý v období 1977  –  1981 zásadným spôsobom revidoval svoj doterajší politický program.<ref name = "hrad536">Hradečný, str. 536</ref> Napriek snahe novej vlády Andreasa Papandrea vytvoriť štát so silnou sociálnou podporou a prosperujúcim hospodárstvom v dvoch funkčných obdobiach v rokoch 1981 až 1989 sa grécka ekonomika rozvíjala len postupne. Rozsiahle programy vlády navyše znamenali značné finančné výdavky, čo sa prejavilo v deficite štátneho rozpočtu neskôr aj v nutnosti rušiť pôvodné sociálne výdobytky (napríklad zrušenie zvyšovania miezd vzhľadom na rast [[inflácia|inflácie]] či bezplatnej lekárskej starostlivosti).
 
Grécko sa po rozpade [[komunizmus|komunistických]] režimov na [[balkánsky polostrov|Balkáne]] snažilo hrať v tejto dobe rolu stabilizačného prvku, ale snaha o udržanie [[Juhoslávia|Juhoslávie]] a podpora [[Slobodan Miloševič|Miloševičovho]] režimu naopak viedla k rozporom so západoeurópskymi spojencami. Ďalším problémom bolo vytvorenie nového [[Severné Macedónsko|macedónskeho štátu]], ktorého existencia podľa mienky gréckej vlády ohrozovala územnú integritu Grécka. Časom sa ale čiastočne uvoľnilo napätie a Grécko neskôr spolu s postupným hospodárskym rastom zaujalo v rámci Balkánu silnejšiu pozíciu. V 90. rokoch došlo k normalizácii vzťahov s Tureckom.
 
Zmeny priniesol aj nový vnútropolitický vývoj. Obe veľké strany sa čo do politických názorov čiastočne priblížili k strednému prúdu a rozdiely medzi nimi sa do istej miery zotreli.<ref name = "hrad592">Hradečný, str. 592</ref> Na začiatku nového tisícročia sa Grécko dočkalo dvoch úspechov  –  druhýkrát sa totiž v Aténach konali [[letné olympijské hry 2004|olympijské hry]] a v roku 2002 bolo v krajine zavedené [[euro]] (až neskôr ale vyšlo najavo, že hospodárske výsledky boli zámerne upravované a krajina v skutočnosti [[maastrichtská zmluva|maastrichtské kritériá]] pre vstup do eurozóny nespĺňala).
 
=== Hospodárska kríza a súčasný stav ===
Riadok 585:
* {{cite book | author= Mountjoy, P.A. | title=Mycenaean Decorated Pottery: A Guide to Identification | publisher=Studies in Mediterranean Archaeology 73. [[Göteborg]]: Paul Åströms Forlag | year=1986 | isbn=91-86098-32-2}}
* {{cite book | author=Mylonas, George E. | title=Mycenae and the Mycenaean Age | publisher=Princeton University Press | year=1966 | isbn=0-691-03523-7}}
* Podzuweit, Christian (1982). "Die mykenische Welt und [[Trója|Troja]]". In: B. Hänsel (ed.), ''Südosteuropa zwischen 1600 und 1000 v. Chr.'', 65  –  88.
* {{cite book | author= Taylour, Lord William| title=The Mycenaeans | publisher=Revised edition (1990). London: Thames & Hudson | year=1964 | isbn=0-500-27586-6}}
* Joachim Latacz ''Between Troy and Homer. The so-called Dark Ages in Greece'', in: Storia, Poesia e Pensiero nel Mondo antico. Studi in Onore di M. Gigante, [[Rím|Rome]], [[1994]]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Grécka“