Redaktorka:Nelliette/Pieskovisko: Rozdiel medzi revíziami

[[Janko Jesenský]] ([[1874]] - [[1945]]), v próze realista, v poézii ranný [[Symbolizmus|symbolista]]. Vo veršoch je prechod od realizmu k [[Naturalizmus (literatúra)|naturalizmu]] a [[Symbolizmus|symbolizmu]], hlavne pod vplyvom zážitkov z [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]]. To znamená, že v poézii je Jesenský členom prvej vlny slovenskej moderny. No aj v próze je považovaný za prvého autora-realistu, píšuceho skutočnú modernú realistickú prózu. Vydal viaceré zbierky poézie, napríklad: Vyznanie, báseň (vyšla v časopise Slovenské pohľady), debut v roku 1897, Verše J. Jesenského, zbierka básní ([[1905]]), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944) - lyricko-epická skladba, Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948) - vydaná po jeho smrti.

 

Druhá vlna moderny<ref name=´moderna II´></ref> znamená ešte výraznejšie roztrieštenie jednotného názoru na to, aké literárne postupy tvorby sa majú používať. Môžeme začať u [[Milo Urban|Mila Urbana]], ktorého psychologické postupy v jeho realistickej próze sa nachádzajú na opačnom brehu literárnej rieky moderny, než vplyvy západných avantgardných autorov. So zamietnutím konzervativizmu a tradicionalizmu sa v literárnej tvorbe ocitli mnohé avantgardné prúdy a školy. U niektorých boli hlavnou metódou tvorby, u ďalších len marginálne či efemérne dotyky so zahraničnými literatúrami. Aj autori s najvýraznejším modernistickým prejavom oscilujú medzi viacerými štýlmi písania a majú viacznačný výpovedný efekt. Deje sa to i v rámci jediného diela, napríklad zbierky poviedok, v ktorej možno nájsť odlišné umelecké postupy. Spomeňme tu autorov, ktorí zanechali najvýraznejšie stopy v medzivojnovej literatúre druhej vlny modernizmu.

[[Súbor:Portrait halamova-masa.jpg|náhľad|vpravo|Maša Haľamová]]