Kulturológia: Rozdiel medzi revíziami

'''Kulturológia''', ''kultúrne štúdiá'' alebo ''veda o kultúre,'' tiež ''filozofia kultúry'' (z [[Latinčina|latinčiny]]: ''colere, cultus'', "pestovať" – pôvodne ''skultúrňovanie, zušľachťovanie zeme ''a z [[Grécke jazyky|gréčtiny]]: ''logos'', "veda, náuka"), je [[výskum|výskumná]]ná orientácia, študijný odbor formujúci sa ako holistická, komparatívna a interdisciplinárna [[veda]] o [[kultúra (spoločenské vedy)|kultúre]]. Študuje špecifiká hmotnej a duchovnej kultúry civilizácií, etnických skupín a národov v konkrétnom historickom období a ich vzájomných vzťahoch.

Kulturológia skúma kultúru ako univerzálny ľudský fenomén, špecifickú ľudskú činnosť, ktorá nie je vlastná iným biologickým formám života (kultúra je najvýznamnejším znakom, ktorým sa človek odlišuje od ostatných živočíchov; človek je v kulturologickom nazeraní chápaný ako tvorca kultúry a sociokultúrneho prostredia). <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kultúra a kulturológia – Katedra kulturológie|url=http://kulturologia.sk/about/kultura-a-kulturologia/|dátum prístupu=2019-07-29|jazyk=sk-SK}}</ref>

Je to [[spoločenská veda]], ktorá skúma kultúru ako superorganickú vrstvu reality, ktorá zahrňuje naučené a zdieľané vzorce ľudského chovania, normy, idey a materiálne produkty cieľavedomej ľudskej práce. Patrí k odvetviu spoločenských vied, ktoré sa zaoberajú vedeckým porozumením, popisom, analýzou a predpoveďou kultúry ako celku.

Podľa L. A. Whitea [[etnológia]] a [[antropológia]] študovali rôzne kultúrne praktiky zahŕňajúce rôzne aspekty ([[Sociológia|sociologické]], [[Psychológia|psychologické]] atď.), preto kulturológia vznikla ako disciplína zameraná výlučne na kultúrne aspekty. <ref>{{Citácia periodika|titul=Culturology|url=http://dx.doi.org/10.1126/science.128.3333.1246|periodikum=Science|dátum=1958-11-14|dátum prístupu=2019-07-29|ročník=128|číslo=3333|strany=1246–12461246 – 1246|issn=0036-8075|doi=10.1126/science.128.3333.1246|meno=L. A.|priezvisko=WHITE}}</ref> Kulturologické nazeranie predpokladá vyjadrovanie sa pomocou ustálených [[pojem|pojmov]] – terminologický aparát (súbor cielene získaných [[informácia|informácií]], logicky zdôvodnenou sústavou pojmov a systémom vzťahov a súvislostí týkajúcich sa [[kultúra|kultúry]]).

Podľa Václava Soukupa kulturológia skúma kultúru ako systém nadbiologicky vytvorených prostriedkov a mechanizmov, prostredníctvom ktorých sa ľudia adaptujú v prostredí.<ref>SOUKUP Václav : Vitejte v Culturologii. Česká kulturologická společnost ve spolupráci s Katedrou teorie kultury FF UK. Praha. 2012. ISSN 1805- – 2886</ref> Podľa Viery Gažovej je to medziodborová disciplína, zaoberajúca sa integrálnym štúdiom kultúry na úrovni rodu [[Človek rozumný|Homo]] ([[Gender (rod)|rodová]] kultúra), zákonitostí vzniku, vývoja a fungovania [[Kultúrny systém|sociokultúrnych systémov]] v priestore a čase (kultúr, [[Subkultúra|subkultúr]], [[Kontrakultúra|kontrakultúr]]) a [[Jednotlivec|jednotlivca]] ([[Indivíduum|osobnostná]] kultúra). <ref name="doc">doc. PhDr. Viera Gažová, CSc., Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie, FF UK, 2009, Bratislava ISBN 80-7121-315-2</ref>

Kulturológia integruje a syntetizuje poznatky vied o kultúre, človeku a spoločnosti.

Kulturológia na úrovni teórie interdisciplinárne spolupracuje s dejinami kultúry, [[umenie|umenia]] a [[estetika|estetiky]], sociálnou [[antropológia|antropológiou]], [[sociológia|sociológiou]]. Na úrovni praxe s [[ekonomika|ekonomiko]] a [[manažment (činnosť)|manažmentom]] kultúry, [[právo|právom]]m a [[Legislatívny proces|legislatívou]] v kultúre. Kulturológia v systéme vied znamená interpretovanie javov iných vedných odborov, kulturologickou optikou (interdisciplinárny aspekt kulturológie) zaujíma [[paradigma|paradigmatické]]tické východiská a [[Diskurzívny|diskurzívnu]] [[prax]] definície [[kultúra|kultúry]].

Na Slovensku je kulturológia ako štúdijnýštudijný odbor akreditovaný v Nitre (Univerzita Konštantína Filozofa) a v Bratislava (Univerzita Komenského).

</ref> Podľa Whitea si kulturológia všíma fenomény kultúrneho [[Jestvovanie|jestvovania]] človeka, ale i vzťah [[Indivíduum|individua]] a určitej kultúry k mimokultúrnej (napríklad [[Príroda|prírodnej]]) [[Realita|realite]]. Berie do úvahy [[Etický|etické]], [[Estetický|estetické]], [[Antropológia|antropologické]], [[História|historické]], ale i [[Ekonomika|ekonomické]] charakteristiky a vlastnosti okolitého sveta. <ref name="doc" />

V druhej polovici 20. storočia nastáva kultúrny obrat (''cultural turn'') ako reakcia na potrebu novej syntézy mnohých vedných disciplín (interdisciplinarita a prínos kultúrnych štúdií [[Birminghamská škola|Birminghamskej školy]]) a vznik kultúrnej [[semiotika|semiotiky]]. Kulturológia tak ponúka komplexný pohľad nielen z antropologického, ale aj interdisciplinárneho hľadiska.

Medzi významné kulturologické školy a línie 20. a 21. storočia možno zaradiť:

* iné...

[[Edgar Schein]] nazval svoj model „ľadovcom“: kultúru chápe ako vzorec ''„bazálnych a rozhodujúcich predstáv, ktoré určitá skupina ľudí našla, či vytvorila, odkryla a rozvinula, v rámci ktorých sa naučila zvládať problémy vonkajšej adaptácie a vnútornej integrácie a ktoré sa tak osvedčili, že sa chápu ako všeobecne platné. Noví členovia ich majú pokiaľ možno zvládnuť, stotožniť sa s nimi a konať podľa nich.“'' <ref>SCHEIN, E.. Career anchors revisited: Implications for career development in the 21st century. The Academy of Management Executive. JSTOR 4165355</ref>

K významným relevantným konceptom v tejto súvislosti patrí v praxi pre svoju komplexnosť s obľubou používaný model [[Geert Hofstede|Geerta Hofstedeho]]. [[Symbol|Symboly]]y, [[hrdinovia]] a [[Rituál|rituályrituál]]y sú podľa miery viditeľnosti pre vonkajšieho pozorovateľa tzv. šupkami/ vrstvami cibule. Hofstede im rozumie ako samostatným prvkom kultúry, a označuje ich ako [[Zvyk|zvykyzvyk]]y, predstavujú viditeľnú vonkajšiu časť kultúry, tzv. '''culture one'''. Jadro kultúry tvoria hodnoty, ktoré nie sú priamo pozorovateľné a môžeme ich odvodiť z vlastností a správania príslušníkov určitej kultúry. – tzv. '''culture two'''. <ref>GAŽOVÁ, V. ''Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie.'' FF UK, 2009, Bratislava, ISBN 80-7121-315-2, s. 32</ref>

* Kultúra ako súbor [[zvyk|zvykov]]ov, vzťahov, inštitúcií, [[umenie|umenia]] a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo [[sociálna skupina|sociálnu skupinu]].

* Kultúra alebo civilizácia komplexný celok, ktorý zahŕňa [[poznanie]], [[Viera|vieru]], [[umenie]], [[Morálka|morálku]], [[právo]] a ostatné schopnosti a zvyky osvojované si človekom ako členom [[Spoločnosť|spoločnosti]].<ref name=":22">GAŽOVÁ, V. ''Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie.'' FF UK, 2009, Bratislava [[výskum|ISBN 80-7121-315-2]], s. 17- – 19

* Súbor svojráznych [[Duch|duchovnýchduch]]ovných a [[Materiál|materiálnychmateriál]]nych zvláštností, ktoré charakterizujú [[spoločnosť]] alebo sociálnu skupinu. Okrem [[Umenie|umenia]] a [[Literatúra|literatúry]] zahŕňa aj spôsoby [[Život|životaživot]]a, spôsoby spolužitia, [[Hodnota (filozofia)|hodnotové]] systémy, [[Tradícia|tradície]] a [[Presvedčenie|presvedčenia]].<ref>MONDIACULT,[[kultúra| Svetová konferencia o kultúrnych politikách.]] UNESCO. Mexico City. 1982

* Kultúra ako [[Normatívny systém|normatívny]], [[symbol|symbolický]]ický ([[semiotika]]) a [[kognitívny]] systém.

Existuje niekoľko politicko-kulturologických modelov [[Multikulturalizmus|multikulturalizmu.]] .

Existujú dva typy delenia:

1, interkulturalita -  – kultúry žijú ako samostatné ostrovčeky

2, transkulturalita -  – kultúry sú zosieťované, predpokladá integráciu kultúry a kultúru integrácie {{Hlavný článok|Multikulturalita|Transkulturalita}}

Aspekt ekologickej krízy skúma najmä [[kultúrna ekológia]], [[ekofilozofia]] a [[biokulturológia]]. Hlavným predmetom výskumu je vzťah človeka a prírody (ekologická kríza ohrozuje aj existenciu samotnej kultúry).

* kultúrno-historická línia ([[Johan Huizigna|Huzinga]], [[José Ortega y Gasset|Gasset]], [[Oswald Spengler |Spengler]], [[Arnold Joseph Toynbee|Toynbee]], [[Francis Fukuyama|Fukuyama]], [[Samuel Phillips Huntington|Huntington]])

* [[Birminghamská škola]] (kultúrne štúdiá)

Obrázok:Plato Republic 1713.jpg|[[Platón|Platónova]]ova Ústava

Reflexie o kultúre nájdeme aj v dejinách [[Antická filozofia|antickej filozofie]], aj keď [[Gréci]] nepoznali samotný pojem [[Kultúra (spoločenské vedy)|kultúra]]. Používali kategórie sféra [[príroda|prírody]] (existujúca bez pričinenia človeka) a sféra [[človek|človeka]]a (sféra, ktorá má svoj civilizačný systém). Podľa M. Soukupa sa historický zrod pojmu kultúra viaže na pojem ''fysis, ''ktorého najstaršie použitie je známe z [[Homér|Homérovej]]ovej ''Ilias a Oddysea'', kde Hermes označoval Oddyseovi vlastnosti bylín. Pojem vznikol až vplyvom [[Sofisti (filozofia)|sofistov]] ako protipól ''nomoi'', ktoré označovalo napr. zvyky a zákony.<ref name=":3">SOUKUP, P.

2012. Filozofická a antropologická dimenze pojmu kultura: Cesta pojmu z antického Řecka do Melenásiey. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 295 – 311, ISBN 978-80-558-0093-6</ref>

Ako prvý zaviedol prvé definície kultúrnosti alebo kultúrneho jestvovania človeka [[Platón]] vo svojich dielach '''''Ústava''' ''a ''Zákony – ''pre Platóna je kultúrnosť dosiahnutie [[Cnosť|cností]] (starostlivosť o [[Duša|dušu]] – ''epimeleia'', ktorá sa prejavuje úsilím o vzdelanie – ''paidea'', zacielené na dokonale poznanie – ''epistéme'')<ref name=":32">SOUKUP, P. 2012. Filozofická a antropologická dimenze pojmu kultura: Cesta pojmu z antického Řecka do Melenásiey. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 295 – 311, [[spoločnosť|ISBN 978-80-558-0093-6]]</ref> a štát vzniká, pretože človek nie je schopný uspokojiť všetky svoje [[Potreba|potreby]], pričom je kľúčové združovanie.

Myšlienky o kultúre rozvíjali taktiež [[Aristoteles]], ktorý ju chápal ako [[polis]] – vzniká z rodových príčin, pričom kľúčové je, aby človek nekonal pudovo (oporou sú právne normy). Podľa Aristotela je základom fungovania polis stabilita a otroctvo.

Pojem kultúra použil [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]] v spise ''Tuskulské rozhovory'' ("''philosophia cultura animi – filozofia je kultúrou ducha''";'' "colore animi – kultivovanie ducha a duše"'').<ref>GAŽOVÁ, V. [[príroda|Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie.]] FF UK, 2009, Bratislava [[zvyk|ISBN 80-7121-315-2]], s. 6</ref> Grécku koncepciu ''epimelia ''preložil do latinčiny slovom ''cultura''.<ref name=":32" /> Kultúru skúma aj [[Vergilius]], ktorý vo svojich textoch upevňuje Oktaviánov status (Octavianus Augustus ako záchranca drobného človeka a sveta tradičných rímskych cností), idealizovaný vzťah rímskeho človeka ku pôde, dodržiavanie tradičných agrárnych hodnôt ''Eneas'', ''Buccolica'', ''Georgica'').

K významný posunom v oblasti proto-kulturológie prispel historik a [[Rím|rímskyrím]]sky [[Senát|senátorsenát]]or [[Tacitus]], ktorý v spise '''''Germánia''''' popísal [[Zvyk|zvykyzvyk]]y a [[Obyčaj|obyčajeobyčaj]]e, pričom porovnával [[Germánia|Germánov]] s [[Rím|Rímom]]om. Rimanov označil za národ kultúrny pre ich štátnosť; Germánov ako barbarov a koristníkov. Podľa Tacita patria ku znakom kultúry:

hospodársky rozvinutý život, existencia [[Štát|štátnostištát]]nosti a sebestačnosť.{{Hlavný článok|Antická filozofia}}

V [[Stredovek|stredovekustredovek]]u sa za jadro kultúry považoval [[náboženský kult]]. Medzi inštitucionálne kultúrne modely stredoveku patrí výchovno-vzdelávací model [[sedem slobodných umení]] nadväzujú na starovek, prvé stredoveké univerzity a zasvätený život ako kultúrny model (kultúrny vzorec [[kresťan |kresťanského]]ského života). Pod kultúrne centrá stredoveku spadajú [[kláštor|kláštory]]y, [[Knižnica|knižnice]], stredoveké [[hrad|hrady]]y, školy, farské [[kostol|kostoly]]y, obchodné stanice a [[cech|cechy]]y. Za vzor hodný nasledovania sa považoval [[svätý]] a [[mučeník]] a zároveň vzniká model [[mešťan|mešťana]]a.

V renesancii nastáva antropocentrický obrat a pozornosť sa sústreďuje na človeka, dochádza k reformácii cirkvi, rozvíja sa [[veda]], [[umenie]] a vzdelanosť (rozvoj najmä vďaka vynálezu [[Kníhtlač|kníhtlačekníhtlač]]e). Tvorivosť je znakom sebazdokonaľovania. Na univerzitách vzniká model humanitných vied (''studia humanitas''). V renesančnom Taliansku vznikajú kultúrne centrá v [[Benátky (mesto)|Benátkach]], [[Miláno|Miláne]], [[Florencia|Florencii]] (''Platónska akadémia''). Vo filozofickom diskurze vyniká [[renesančný platonizmus]] ([[Pico della_Mirandoladella Mirandola|Giovanni Pico della Mirandola]], renesančný synkretizmus, koncepcia človeka v diele ''O ľudskej dôstojnosti''), renesančná prírodná filozofia ([[Mikuláš Kuzánsky|Mikuláš Kuzanský]] a dielo ''O učenej vedomosti; ''[[Giordano Bruno]], ľudská činnosť je kritériom mravnosť; človek je nerozlučne spojený s večnou a nekonečnou prírodou), renesančná sociálna filozofia ([[Machiavelli|Machiavelliho]]ho ''Vladár'', [[Jean Bodin|Bodinových]] ''Šesť kníh o republike'', ''Utópia ''[[Thomas More|Thomasa Mora]] a ''Slnečný štát'' [[Tommaso Campanella|Tomasa Campanelu]]), rozvíja sa [[Racionalizmus (filozofia)|racionalizmus]] (zakladateľ [[René Descartes|René Descartés]], ''Leviathan ''[[Thomas Hobbes|Thomasa Hobbesa]], [[Baruch Spinoza|Spinozova]] ''Etika ''a ''Rozprava teologicko-politická ''a [[Gottfried Wilhelm_LeibnizWilhelm Leibniz|Liebnizova]] [[monadológia]]) a [[empirizmus]] (''Nové Organon ''a kategória kultúry v pedagogických spisoch [[Francis Bacon|Francisa Bacona]], ''Rozprava o ľudskom rozume'' [[John Locke|Johna Locka]] – ako sa predstavy a pojmy dostávajú do ľudského vedomia, [[solipsizmus]] [[George Berkeley|Georga Berkeleyho]] v diele ''O základe ľudského poznania'' a ''Dejiny Anglicka'' a'' Traktát o ľudskej prirodzenosti ''[[David Hume|Davida Humea]]). Ku ďalším filozofom v ktorých tvorbe sa dajú nájsť kulturologické reflexie patria [[Michel de Montaigne]] (definícia úpadku v jeho [[Esej|esejáchesej]]ách), [[Erasmus Rotterdamský]] (kultúra ako civilizácia ;kritika šľachticov, satira ''Chvála bláznivosti''), [[Giovanni Battista Vico]] (taliansky filozof kultúrnej histórie a práva), [[François Rabelais|Francois Rabelais]] (v satire ''Gargantua a Pantagruel'' sa venuje kultúrnej inakosti), [[Jan Amos_KomenskýAmos Komenský|Ján Amos Komenský]] a [[Ján Jesenius]].{{Hlavný článok|Racionalizmus (filozofia)|Empirizmus}}

Filozofia renesancie sa prelína s obdobím [[Barok|barokabarok]]a. Za tri veľké symboly obdobia baroka považuje Störig: [[Descartes (Indre-et-Loire)|Descarta]], [[Baruch Spinoza|Spinoza]] a [[Gottfried Wilhelm_LeibnizWilhelm Leibniz|Liebnitza]].<ref>Störig, H. J.: [[Právo|Malé dějiny filosofie]]. Praha: ZVON 1991.

2012. Filozofická a antropologická dimenze pojmu kultura: Cesta pojmu z antického Řecka do Melenásiey. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 295 – 311, [[tabu|ISBN 978-80-558-0093-6]]</ref> [[Voltaire]] (dôraz na hodnotu kultúry, vývin svetových dejín, holistický prístup štúdia kultúry v dielach ''Listy o Angličanoch'' ''Vláda Karola XII.'', ''Storočie Ľudovíta XIV.'', ''Esej o mravoch a duchu národov''), [[Paul Heinrich_Dietrich_von_HolbachHeinrich Dietrich von Holbach|Holbach]], [[Julien Offray_de_La_MettrieOffray de La Mettrie|La Mettrie]], [[Montesquieu]] (''Perzské listy'' a'' Duch zákonov''), [[Henri de Saint-Simon]] a [[François Marie_Charles_FourierMarie Charles Fourier|Charles Fouriér]] (zaraďuje sa sem aj [[Francis Bacon|Bacon]], [[John Locke|Locke]], [[David Hume|Hume]], [[Gotthold Ephraim_LessingEphraim Lessing|Lessing]] a [[Immanuel Kant|Kant]]). V kontexte [[Osvietenstvo|osvietenstva]] je v popredí [[rozum]] ako symbol pokrokovosti (ľudstvo sa vyvíja od [[Barbar|barbarstvabarbar]]stva k [[Civilizácia|civilizácii]]). Prekvitá spoznávanie kultúrnej odlišnosti vďaka spisom moreplavcov – konfrontácia s kultúrnou inakosťou ([[Marco Polo]], [[James Cook]], [[Kolumbus]], [[Móric Beňovský]]).{{Hlavný článok|Osvietenská filozofia|Osvietenstvo}}

V nemeckej klasickej filozofii sú to [[Johann Gottfried_von_HerderGottfried von Herder|Herder]] (dielo ''Idey k filozofii dejín ľudstva''; vývoj ľudskosti – [[kultúrny pluralizmus]]), [[Kant]] (podľa Kanta sú ľudia kultivovaní umením a vedou, mravnosť náleží kultúre a vnútorná slušnosť, cnosť ku civilizovanosti),<ref name=":33" /> [[Hegel]] (dielo ''Fenomenológia ducha filozofia dejín''; absolútny ideál dospeje k poznaniu, [[dialektická metóda]] – protiklady vývoja a vysvetľovania dejín), [[Johann Christoph Adelung]] a [[Gustav Klemm]] (podľa M. Sokupa ''posunul štúdium kultúrnych dejín ku antropologickému chápaniu kultúry tým, že požadoval koncepciu do ktorých spadá široké spektrum javov a procesov'').<ref name=":33" /> ''V 19. storočí vzniká špecifický model (prototyp súčasného narcisa) – [[Dandizmus|dandy]] a opačný extrém – [[Technokratizmus|technokrat]]. Ku kulturologickým líniám významne prispeli [[Nietzsche]] (záujem o antickú, renesančnú a nemeckú kultúru), [[Friedrich Schiller|Schiller]] (kultivácia človeka cez umenie v diele ''Listy o estetickej výchove'') [[Arthur Schopenhauer]] (prínos indickej filozofie do vlastného systému filozofie)<ref>HAJKO, D. 2012. Arthur Schopenhauer a kulturológia. In: Zborník z konferencie „Kultúra v

</ref> [[Edward Burnett_TylorBurnett Tylor|Edward Burnett Taylor]] zadefinoval v roku 1871 kultúru z antropologického hľadiska ako

komplexný celok (základný predmet výskumu je moderná socio-kultúrna antropológia), ktorý zahŕňa [[poznanie]], [[Viera|vieru]], [[právo]], [[umenie]], [[morálka]], [[zákon]], [[Obyčaj|obyčajeobyčaj]]e a ostatné spôsobilosti a zvyklosti získané človekom ako členom spoločnosti.<ref>TAYLOR, E. B. [[Kultúra|Primitive culture: researches into the development of mythology, philosophy, religion, art, and custom. ]]1871. Dostupné online: [[Subkultúra|http://books.google.sk/books/about/Primitive_culture_researches_into_the_de.html?id=RUMBAAAAQAAJ&redir_esc=y]]</ref> [[Alfred Kroeber]] a [[Clyde Kluckhohn]] zozbierali 164 definící kultúry, ktoré rozdelili na opisné, historické, normatívne, psychologické, štrukturálne, genetické a ďalšie.<ref name="doc3">doc. PhDr. Viera Gažová, CSc., Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie, FF UK, 2009, Bratislava [[Kontrakultúra|ISBN 80-7121-315-2]]

</ref> [[Sir Julian Sorell Huxley]] rozlíšil základné kultúrne prejavy (mentefakty, sociofakty, artefakty). [[Alain Bloom]] zamieta termín nekultúrne národy a prikladá taktiež dôraz na zachovávané a spoločne zdieľane fenomény konštitucujúce étos.

Z [[Marxizmus|marxistických]] línií, [[François Rabelais|Rabelaisa]], [[Michel de Montaigne|Montaigna]], [[Émile Durkheim |Durkheima]] vychádza línia [[Štrukturálna antropológia|'''štrukturálnej antropológie''']], ktorej témou je kauzalita funkcionality, analýza spoločnosti a odhalenie prvkov systémov. Reprezentujú ju [[Claude Lévi-Strauss|C. L. Strauss]] alebo [[René Girard]]<ref>BALASZ, M. ''Nacionalizmus uzatvára nové spojenectvá s náboženstvom. ''Domino efekt 41/2007, s. 28 – 30. Dostupné online: http://www.mbalazs.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=154</ref>, Marcel Mauss, Lucien Lévy, Arnold van Gennep a ďalší. {{Hlavný článok|Kultúrna antropológia|Antropológia}}

Kultúrno-historická línia je spriaznená s filozofiou dejín. Švajčiarsky filozof a historik umenia, predstaviteľ Lipskej školy, [[Jacob Burckhardt]] prispel významne prácami o kritike '''kultúrnych dejín a dejín každodennosti''' (za kľúčovú považoval [[kríza|krízu]] ako symbol zániku a impulz k vzniku nového; skúmal interakcie medzi [[kultúra|kultúrou]], [[Náboženstvo|náboženstvomnáboženstvo]]m a [[štát|štátom]]om).<ref>Pozri bližšie: BURCKHARDT, J. ''Weltgeschichtliche Betrachtungen'' (Úvahy o svetových dejinách). 1905</ref>

Holandský kultúrny historik [[Johan Huizinga]] výrazne prispel v oblasti kulturológie prácou ''Homo ludens'', ktorej náplňou je kultúrno-antropologické pojednanie o kultúrnom význame hry<ref name=":4">HUIZINGA, J. ''Homo ludens : o původu kultury ve hře ''/ Johan Huizinga ; [z německé verze holandského originálu... přeložil Jaroslav Vácha]. Praha : Dauphin. 2000. ISBN 80-7272-020-1</ref> a taktiež prácou'' Jeseň stredoveku'', v ktorej analyzuje stredovekú [[mentalita|mentalitu]].<ref>HUIZINGA, J. ''The autumn of the Middle Ages'' / Johan Huizinga ; translated by Rodney J. Payton and Ulrich Mammitzsch. Chicago : University of Chicago Press. 1996. ISBN 0-226-35994-8</ref>

'''Cyklické koncepcie kultúry''' v kontexte ideológie [[Konzervativizmus|konzervatívneho]] konceptu kultúry reprezentujú [[Oswald Spengler]] (podľa Spenglera neexistujú dejiny ľudstva, ale len jednotlivých kultúr;<ref name=":3" /> výskumom kultúry a dejín v diele ''Súmrak západu'')<ref>SPENGLER, O.'' Zánik západu. ''Praha: Academia. 2010. ISBN 978-80-200-1886-1</ref> a [[Arnold Joseph Toynbee]] (nadviazal na Spenglera, svojimi analýzami [[civilizácia|civilizácií]], kultúrnych cyklov a definovaním kultúry ako historickej jednotky).<ref>Toynbee, A. J., ''Studium dějin (úvod).'' Praha: Práh. 1995. ISBN 80-85809-21-4</ref> Kulturologické bádanie významným spôsobom posunul konzervatívny filozof [[José Ortega y Gasset]] svojou analýzou [[dav|davového]]ového človeka a [[masa|masy]] (dielo ''Vzbura davov'').<ref>GASSET. 1994. <em>Vzbura davov</em>. 1.vyd. Bratislava:Remedium. 1994. 248 s. ISBN 80-85352-25-7</ref><ref name=":0">{{Citácia elektronického dokumentu

}}</ref> <ref>{{Citácia elektronického dokumentu

* Model DNA

'''[[Sociológia|Sociologické]] koncepcie''' v kulturologickej výskumne línii reprezentujú [[Max Weber|M. Weber]] a [[Alfred Weber |A. Weber]],<ref>Pozri bližšie: WEBBER, A.'' Kulturgeschichte als Kultursoziologie'' (Dějiny kultury jako kulturní sociologie), Mnichov 1935</ref> [[Norbert Elias|N. Elias]], [[Émile Durkheim |E. Durkheim]],<ref>Pozri bližšie: DURKHEIM, E. Sebevražda: sociologická studie, Paříž. 1897</ref> [[Gerhard Schulze|G. Schulze]], [[Karl Mannheim|K. Mannheim]], [[Pierre Bourdieu|P. Bourdieu]].<ref>Pozri bližšie: BOURDIEU, P. ''La Distinction ; Critique sociale du jugement'', Minuit, 1979</ref>

Americké sociologicko-kulturologické koncepty zastupujú: [[William Fielding Ogburn |W. F. Ougburn]] (výskum dynamiky zložiek kultúry a sociálna zmena;<ref>OUGBURN, W. F. 1922. ''Social Change with Respect to Culture and Original Nature.'' New York: B.W. Huebsch.</ref>, [[Talcott Parsons]] (významný pre teóriu sociálnej akcie)<ref>Pozri bližšie: PARSONS, T. ''The Structure of Social Action, Vol. 2.'' Free Press. 1967

</ref> a [[Pitirim Alexandrovič Sorokin|P. A. Sorokina]] (zaoberá sa krízou, hovorí o troch supersystémoch – spirituálny, idealistický a materialistický). Predstaviteľ tzv. [[Torontská škola|torontskej školy]] (torontská meidologická škola – predpoklad súvislostí vývoja civilizácie a prostriedkov ľudskej komunikácie), [[Marshall Mcluhan]] zdôrazňuje význam kníhtlače pred ľudstvo a kultúru; zároveň rozdelil média na chladné a horúce; vysokodefiničné a nízkodefiničné. Masové média analyzovali aj [[Denis McQuail]] (pyramída komunikácie), [[Umberto Eco]] a ďalší.

'''Psychoanalytickú líniu''' výskumu kultúry (inšpiračné impulzy pre vývoj kulturológie) nachádzame v dielach [[Sigmund Freud |S. Freuda]] (zakladateľ [[Psychoanalýza|psychoanalýzy]]; zaoberal sa výkladom snov<ref>FREUD, S. ''Výklad snů'', Pelhřimov, Nová tiskárna 1997.

</ref> ovplyvnil významným spôsobom kulturologické teórie), [[Alfred Adler|A. Adlera]] (kultúrny [[utilitarizmus]] – hodnotné je to, čo slúži v prospech spoločnosti; zaviedol tri koncepty zmyslu života – [[práca]], láska a postoj k blížnemu),<ref>ADLER, A. ''Teória a prax individuálnej psychológie.'' 1920</ref> [[Géza Róheim|G. Roheima]] (predstaviteľ Budapeštianskej školy; autor [[Ontogenéza|ontogenetickej]] teórie kultúry),<ref>DADOUN, R. ''Géza Róheim'', Paris, Payot 1972.</ref> [[Anna Freudová]] (vzťah [[matka |matky]] a [[dieťa |dieťata]]ta; teória obranných mechanizmov),<ref>FREUD, A. ''Ego a obranné mechanizmy. ''2006</ref> [[Sándor Ferenczi|S. Ferensa]], [[Harry Stack Sullivan|H. S. Sulivana]], M. Kleinová, K. Horniová, V. Frankl (zakladateľ [[logoterapia|logoterapie]]), [[Heinz Kohut |H. Kohuta]] (tzv. self-psychológia, výskum [[podvedomie|podvedomia]] a [[hlbinná psychológia|hlbinnej psychológie]]). [[Jacques Lacan|J. Lacan]] (predmetom jeho záujmu je štrukturálna [[lingvistika]], [[psychoanalýza]] a teória [[hra |hier]]) a [[Carl Gustav Jung|K. G. Junga]] (štruktúru osobnosti vysvetľuje cez problematiku [[sen|snov]], [[symbol |symbolov]]ov, [[mýtus|mýtov]] a [[kolektívne nevedomie|kolektívneho nevedomia]] ako duchovné dedičstva predkov<ref>Pozri bližšie: JUNG, Carl Gustav: ''Výbor z díla.'' 1. vyd. Brno : Nakladatelství Tomáše Janečka, 1997 2004, sv. 1 – 7. ISBN 80-85880-11-3</ref>) a [[Erich Fromm|E. Fromm]] (v kontexte [[psychoanalýza|psychoanalýzy]] sa zaoberá teóriou snov,<ref>FROMM, E. ''Sny a mýty (The Forgotten Language, An Introduction to the Understanding of Dreams, Fairy Tales and Myths'') preložil Jan Lusk. 224 s. 195. 1999, 1. vyd. ISBN 80-85974-70-3<br/ref> [[Biofília|biofíliou]] – láska k životu a [[nekrofília|nekrofíliou]]).<ref name=":1">FROMM, E.'' Mať alebo byť.'' Praha: Aurora. 242 s. 2007. ISBN 8072993682</ref> {{Hlavný článok|Psychológia|Psychoanalýza}}

Kritickú teóriu kultúry reprezentujú najmä [[Neomarxizmus|neomarxistickí]] a [[Postmarxizmus|post-marxistickí]] autori, vychádzajúci z [[Karl Marx|Karla Marxa]], ktorí položil dôraz z ekonomickej roviny na kultúrnu a ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.<ref>BLAHA, L. 2011. ''Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?'' Bratislava: VEDA, 176 s. 2011. ISBN 9788022412308, s. 37</ref> Prípravnú pôdu tejto línii vytvorili už [[Jean Jacques Rousseau]]: ''"Potreba vztýčila tróny, vedy a umenia ich upevnili. Milujte nadanie mocipáni tohto sveta, a rozprestrite ochranné krídla nad duchmi, čo ho kultivujú."''<ref>ROUSSEAU, J.J. 2011. ''Rozprava o vedách a umeniach.''. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2011. ISBN 978-80-8061-453-9, s. 49</ref> Ku významný filozofom patrí progresívna línia ľavicových autorov ako [[Charles Fourier|Charles Fouriér]], [[Antonio Gramsci]],<ref>GRAMSCI, A. ''Selection from Prison notebooks''. London</ref> [[György Lukács]], [[Wilhelm Reich]], neskôr napr. [[Ernst Bloch|Ernest Bloch]] alebo [[Louis Althusser]].<ref>ALTHUSSER, L. ''Essayes on ideology.'' Londýn. 1984</ref> V [[Československo|Československom]]m prostredí túto líniu reprezentovali najmä [[davisti]]. Väčšina autorov vychádza z predpokladu, že kultúra alebo niektoré štruktúry [[kultúra|kultúry]] (najmä umeleckej kultúry, mediálnej kultúry a reklamy) sú prostriedkom manipulácie (najmä politickej a ekonomickej) – média sú nástroje, ktorými vládnuca trieda uplatňuje vládu.

Kritické teórie o kultúre a umení rozvinula v 20. storočí (od roku 1923 na inštitúte Ústavu sociálnych výskumov univerzity vo [[Frankfurt nad Mohanom|Frankfurte nad Mohanom]]) neo-[[Marxistická filozofia|marxistická]]''' [[Frankfurtská škola]]''' na čele s [[Adorno|Adornom]]m,<ref>ADORNO, T. 2009. <em>Schéma masové kultury. </em>1. vyd. Praha: OIKOYMENH. 60 s. ISBN 978-7298-406-0</ref> [[Max Horkheimer|Horkheimerom]],<ref>ADORNO-HORKHEIMER. Kultúrny priemysel –  osvietenstvo ako masový podvod. In. <em>Dialektika osvietenstva. </em>Praha. 2009. </ref> (najmä ich spoločné dielo ''Dialektika osvietenstva'') [[Jürgen Habermas|Habermasom]],<ref>HABERMAS, J. 2000. <em>Problémy legitimity v pozdním kapializmu</em>. Praha: Filosofia. 2000.</ref> [[Herbert Marcuse|Marcusom]]<ref>MARCUSE, H. 1991. <em>Jednorozměrný člověk.</em> 1991. Praha: Naše Vojsko.192 s. ISBN 80-206-0075-2</ref> a [[Erich Fromm|Frommom]] <ref name=":1" /> (ďalej [[Leo Löwenthal|Löwenthal]], [[Walter Benjamin|Benjamin]], [[Friedrich Pollock|Pollock]]).

Hlavnou témou výskumu je mediálna a kultúrna manipulácia<ref name=":0" /> (nadväzujúc na [[Marxizmus|Marxa]], [[Fourierizmus|Fouriéra]] [[Antonio Gramsci |Gramsciho]], sociológov [[Émile Durkheim |Durkheima]], [[Existencializmus|existencialistov]] a [[psychoanalýza|psychoanalytikov]]), [[antikapitalizmus]], filozofická interpretácia Marxa, kritika [[Technokracia|technokracie]], monopolizácie a [[pozitivizmus|pozitivizmu]].<ref>KONEČNÁ, Z. 2005. Frankfurtstká škola. História a ideové východiská. In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8</ref> Populárna kultúra je v týchto teóriách výsledok interakcie subjektov kultúrneho priemyslu a konzumentov.<ref name="Plecner2005">PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry. In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. ''Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. ''Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8, s. 181</ref> {{Hlavný článok|Frankfurtská škola|Neomarxizmus}}

Na Frankfurtskú školu, teórie kultúrnej kritiky [[Antonio Gramsci|A. Gramsciho]], [[Louis Althusser |L. Althaussera]], ľudové hnutia [[Jacques Lacan|J. Lacana]] a tzv. [[Frank Raymond Leavis|Leavisovskú]] generáciu literárnych kritikov (analýzy jazyka a literárneho textu) nadviazala tzv. [[Birminghamská škola]], Britských kultúrnych štúdií (cultural studies), ktorej hlavnou témou bola analýza [[masová kultúra|masovej kultúry]],<ref name="Plecner2005" /> odhaľovanie znakov, aktívny percipient, analýza [[Subkultúra|subkultúr]], analýza [[žáner|žánrov]], [[ekonómia|ekonómie]] [[média|médií]], [[Etnografia|etnografický]] prístup a textová analýza, kultúra mládeže, [[Triedny boj|triedne]] vzťahy, média a [[film]], [[politika]] a skúmanie kultúry vo vnútri. Autori boli najmä ľavicovo orientovaní a prispievali aj do časopisu ''New Left Review'', ktorý založil jeden z predstaviteľov, kultúrny teoretik [[Stuart Hall |S. Hall]] (zaviedol koncept kódovania a dekódovanie v masovej kultúre). Pôvodnú Birminghamskú školu reprezentujú autori ako [[Stuart Hall]], [[Richard Hoggart]], [[Raymond Wiliams]]<ref>WILIAMS, R. 1976. ''Keywords: A vocabulary of culture and society. ''London: Fontana. 1976. 276 s., ISBN 0-85664-289-4 (cit. podľa SOUKUP, P. 2012. Filozofická a antropologická dimenze pojmu kultura: Cesta pojmu z antického Řecka do Melenásiey. In: Zborník z konferencie „Kultúra v

Ku kritickým teóriám kultúry patrí taktiež línia neomarxistických a post-marxistických filozofov, filozofia [[alterglobalizmus|alterglobalizmu]] a antiglobalizmu, [[ekofilozofia]] a zelená ľavica, niektoré línie [[postštrukturalizmus |post-štrukturalizmu]] a ďalšie smery zamerané na hľadanie alternatív voči [[kapitalizmus|kapitalizmu]] a [[Neoliberalizmus|neoliberalizmu]].

V 20. storočí sa taktiež vyvinula''' [[Futurológia|futurologicko]]-kulturologická línia''', ktorú reprezentujú [[Francis Fukuyama]] (v diele ''Koniec dejín a posledný človek'' – vízia konca dejín a nemožnosti vybudovania alternatívy voči [[liberálna demokracia|liberálnej demokracii]]), [[Samuel Huntington]] (definoval príčiny civilizačných konfliktov, charakteristické črty civilizácií), [[John Naisbitt]] a [[Patricia Aburdeneová|Patricia Aburdene]] (spoločné prognostické diela ''Megatrendy 2000 alebo 10 nových smerov na 90-te roky''; ''Megatrendy, 10 nových princípov, ktoré transformujú naše životy''), [[Alvin Toffler]] (digitálna revolúcia, komunikačná revolúcia a revolúcia korporácií ako i technológií, zmeny v spoločnosti, nárast moci v oblasti militarizácie). Zo Slovenských futurológov sú významní najmä [[Ladislav Hohoš (filozof)|Ladislav Hohoš]] alebo [[Ivan Klinec]]. {{Hlavný článok|Futurológia}}

Ku ďalším výskumným smerom smerom patrí [[eko-filozofia]] (napr. ''8 smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva'' [[Konrad Lorenz |K. Lorenza]];'' Zem na miske váh'' [[Al Gore|Al Gora]], enviro-antropológia [[Juraj Kučírek|J. Kučírka]]), [[bioetika]], skúmajúce etické problémy v praktickom výkone vedeckej praxe; biokulturológia (atribútna rovina skúmajúca hranicu medzi človekom a inými organizmami; pr. ''Ľudia v kultúre'' od [[Ino Rossi|Ina Rossiho]]), [[postmoderna|postmoderné koncepcie]] (boj proti racionalizácii, univerzalizmu, totalitarizmu, inštitúciám, odmietnutie objektívnej pravdy, skúmanie jazyka pod vplyvom [[Heidegger]], [[Ludwig Wittgenstein|Wittgensteina]]; diverzifikácia hodnôt – [[Jean-François Lyotard|Lyotardova]] ''postmoderná situácia; ''[[Michel Paul Foucault |Foucault]] [[Roland Barthes|Barthes]], [[Umberto Eco|Eco]], [[Gilles Deleuze|Deleuze]], [[Jacques Derrida|Derrida]]), problematika kultúry a [[globalizácia|globalizácie]] (pr. ''Plantárne vedomie a spoluzodpovednosť'' [[Anton Hykisch|Antona Hykischa]]; zborník ''Kultúra a globalizácia'' katedry kulturológie FF UKF v Nitre), [[permakultúra]], ontologická kulturológia a kultúrna animácia (rozvoj kreativity a zmena vzťahu človeka k prostrediu).

Ku [[hypermoderna|hypermoderným]] koncepciám kultúry patrí napr. [[Gilles Lipovetsky]].

* Nitrianska škola ([[Peter Liba|Liba]], [[Vincent Šabík|Šabík]], [[Dalimír Hajko|Hajko]])

Kulturológovia sa uplatňujú na rôznych stupňoch riadenia a v rôznych oblastiach organizácie kultúrneho života, vo všetkých typoch [[Kultúra|kultúrnych]], [[Kultúra|kultúrno]]-[[Spoločenská veda|spoločenských]], kultúrnovzdelávacích a [[Osveta|osvetových]] zariadení ako kultúrno-[[Výchova|výchovní]] pracovníci, [[Organizácia|organizátori]] a realizátori kultúrnych aktivít v [[Štátny|štátnychštátny]]ch i [[Súkromné vlastníctvo|neštátnych]] [[Organizácia|organizáciách]] a spolkoch, [[Občianske združenie|občianskych]] a [[Cirkev|cirkevnýchcirkev]]ných združeniach, v [[Nadácia|nadáciách]] vládnych, mimovládnych a [[Európa|európskych]] [[Inštitúcia|inštitúciách]], ktoré sa podieľajú na kultúrnom živote [[Spoločnosť|spoločnosti]]. Okrem toho sú absolventi spôsobilí pracovať ako hudobní kritici ([[Muzikológia|muzikológovia]]), divadelní ([[Teatrológ|teatrológoviateatrológ]]ovia), [[Literárna kritika|literárni]], [[Výtvarná kritika|výtvarní]] alebo [[Filmová kritika|filmoví]] kritici. Na základe získaných vedomostí počas štúdia je absolvent štúdia kulturológie pripravený na odbornú prácu v oblasti [[Výskum|výskumuvýskum]]u kultúry, na vzdelávaciu prácu v oblasti regionálnej a národnostnej kultúry Slovenska, v oblasti knižnej kultúry, v [[Editor|edičnej]] práci, v osvetovej a popularizačnej činnosti (osvetové strediská), na animáciu kultúrnych a sociálnych procesov, na prácu v oblasti [[Manažment|manažmentumanažment]]u a [[Marketing|marketingumarketing]]u v kultúre, na prácu v [[Média|médiách]], na prácu pri ochrane [[Európske dedičstvo|európskeho]] i [[Národ|národného dedičstva]] a pod.

== Významní kulturológovia teoretici v súčasnosti <ref name=":5">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Archív :: Spolok slovenských spisovateľov|url=https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/servis/archiv/|vydavateľ=www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk|dátum prístupu=2019-07-29}}</ref> <ref name=":6">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Absolventi – Katedra kulturológie|url=http://kulturologia.sk/about/absolventi/|dátum prístupu=2019-07-29|jazyk=sk-SK}}</ref> <ref name=":7">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Absolventi – Katedra Kulturológie FF UKF|url=http://www.kkult.ff.ukf.sk/absolventi/|dátum prístupu=2019-07-29|jazyk=sk-SK}}</ref> ==

* A. Arnold, G. V. Drach, N. S.  Zlobin, M. S. Kagan, V. M. Mezhuyev, Y. N. Solonin, M. B. Turov, B. S. Yerasov, A. S . Karmin, V. A. Lukov, A. A. Pelipenko, E. V Sokolov, A. Ya. Fliyer, S. N. Ikonnikova, I. V. Kondakov, E. A. Shulepova, I. G. Yakovenko, (I. Akhiezer, L. G. Ionin, L. N. Kogan, A. I. Shendrik, A. A. Belik, Ye. A. Orlova, A. S. Orlov-Kretschmer, Yu. M.. Reznik, O. Astaf'eva, I. M. Bykhovskaya, K. E. Razlogov, N. A. Hrenov, Juri Lotman, V. N. Toporov, V. V. Ivanov, E. M. Meletinsky, G. I. Zvereva, A. I. Kravchenko, T. F. Kuznetsova, L. M. Mosolova, V. V. Ivanov, S. S. Averintsev, A. Y. Gurevich, M. L. Gasparov, G. S. Knabe, E. M. Miletinskiy, V. N. Romanov, T. V. Vasilyeva, N. V. Braginskaya, V. V. Bibikhin, Alexander Dobrokhotov (ruská kulturologická tradícia)<ref>Mikhail Epstein, Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication. New York: St. Martin's Press (Scholarly and Reference Division), 1969, Chapter 1: From Culturology to Transculture</ref>

* prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc. (vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a kritik, kulturológ, prekladateľ); <ref name=":5" />

* Mgr. Beáta Benczeová, PhD. <ref name=":7" />

* Mgr. Monika Kapráliková, PhD. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Z rodinného alba Československa —  – Události v kultuře|url=https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/1097206490-udalosti-v-kulture/219411000120613/obsah/702485-z-rodinneho-alba-ceskoslovenska?fbclid=IwAR0C4QHn6zPlbXaqyrng1fWYlVllebz5AobsSQ7X_dQaUQi1BIoLypYK0H0|vydavateľ=Česká televize|dátum prístupu=2019-07-29|jazyk=cs|meno=Česká|priezvisko=televize}}</ref>