Ranokresťanské umenie: Rozdiel medzi revíziami

Vývoj kresťanského umenia len ťažko možno pochopiť bez teologicko-sociálneho kontextu. Pre pôvodnú apatiu kresťanov k svetským veciam a ich predstavám o skorom príchode konca sveta sa najranejší kresťania významnejšie nezaujímali o svetské veci. Okrem umenia sa teda spočiatku kresťania nezaujímali ani o politiku, či iné aspekty verejného života. Ich názory sa však pomaly menili a po vzniku odbornejších interpretácií evanjelických textov cirkevnými otcami nasledovali i prvé prejavy [[Kresťanské umenie|kresťanského umenia]] -  – spočiatku najmä maľby v [[Rímske katakomby|katakombách]], sochárska výzdoba na [[Sarkofág|sarkofágochsarkofág]]och.

Verejné umenie (a vrámciv rámci neho i kresťanská architektúra) mohlo vzniknúť až po oficiálnom akceptovaní kresťanstva (tzv. [[Milánsky edikt]] v roku [[313]]). Prvý kresťania boli štátnou mocou často prenasledovaný a verejnosťou, pre ktorú tvorili tajomnú sektu boli vnímaní negatívne. Nemali preto právo vysluhovať bohoslužby na verejných miestach.

Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami [[Judaizmus|judaizmu]]. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania. Tento zákaz vychádzal najmä zo starozákonnej interpretácie zákazu modlárstva -  – idolatrie. Preto sa z tohto obdobia ani nezachovali výraznejšie prejavy umenia ako fresky, či doskové maľby. Od [[3. storočie|3. storočia]] sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k [[Antická kultúra|antickej kultúre]] a tradíciám [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]]. Vďaka otvoreniu sa vonkajšiemu svetu dokázali kresťania efektívnejšie šíriť vieru a to i medzi nežidovským obyvateľstvom. Ranokresťanská [[ikonografia]] neobsahovala veľké množstvo druhov výtvarného spodobnenia. Často stávalo, že sa preberali antické a pohanské motívy, ktoré sa preniesli a prispôsobili k príbehom [[Starý zákon|Starého zákona]]. Po oficiálnom uznaní kresťanstva cisárom [[Konštantín I. (cisár)|Konštantínom]] v roku [[313]] sa kresťanom otvorili nové možnosti. [[Ježiš Kristus|Kristovo]] božstvo sa stalo ústrednou témou teológie a v zásade i umenia. Rozpútali sa vášnivé diskusie o Kristovej osobe a vďaka upusteniu od rímskej teórie cisárskeho božstva získala postava Krista i cisárske [[Atribút|atribútyatribút]]y. V oblasti ranokresťanskej architektúry bol proces adaptácie architektonických foriem antiky veľmi rýchly. Nedá sa presne odhadnúť, kde vzniklo prvé kresťanské umenie.<ref>{{Citácia knihy

|priezvisko3=Pítrová}}</ref> Nemohlo však vzniknúť inde než na miestach prvých kresťanských obcí -  – [[Rím]]a, [[Jeruzalem]]a, [[Antiochia|Antiochie]] a [[Alexandria|Alexandrie]]. Do [[Istanbul|Byzantionu]] (resp. od 3. storočia [[Konštantínopol]]a) ako nového centra ríše sa umenie dostalo už v raných začiatkoch jeho existencie. Konštantínopol narozdielna rozdiel od Ríma mal vzniknúť ako mesto kresťanské (hoci v ňom bolo najmä v prvých storočiach badať i helenistické prvky). Do nového mesta bolo prenesených viacero umeleckých skvostov z celej ríše a stalo sa tak výkladnou skriňou rímskeho umenia.

[[Súbor:Cathedral.svg|náhľad|Bazilika -  – pozdĺžny typ rozšírený na Západe]]

[[Súbor:Byggnadskonsten, San Vitale i Ravenna, Nordisk familjebok.png|náhľad|Bazilika San Vitale -  – centrálny typ, rozšírený na Východe]]

Pred oficiálnym uznaní kresťanstva sa kresťania schádzali na odľahlých miestach a v súkromných domoch. Keďže im spočiatku na obrady stačila jednoduchá miestnosť a stôl, miesta stretnutí prvých kresťanov je ťažké identifikovať. V [[Dura-Euopos]] na rieke [[Eufrat|Eufrate]]e sa podobné miesto dá rozoznať vďaka prítomnosti ranokresťanských malieb.

|poznámka=(ďalej len Ibidem)}}</ref>

Architekti pre chrámy museli vybrať typ budovy, ktorý by sa najlepšie prispôsobil kresťanskému kultu. Nebolo možné prevziať typy pohanských chrámov a prispôsobovať podmienkam [[Kresťanstvo|kresťanstva]]. Budova určená pre kresťansky kult musela slúžiť ako miesto zhromažďovania veriacich sa na omši. Týmto potrebám najviac vyhovel architektonicky typ [[Bazilika|baziliky]] (dlhá budova často rozdelená na niekoľko lodí s niekoľkými oddelenými priestormi – [[Apsida (architektúra)|apsidy]], [[Loď (architektúra)|bočné lode]] a [[Átrium|átriá]]). Pôvodne slúžili ako verejné budovy súdov, bánk alebo ako obchodné centrum. Na náboženské potreby sa používala bazilika v pozdĺžnom smere. K hlavnému priestoru sa pripájala apsida, umiestnená na jednej z kratších strán oproti vchodu. Apsida bývala orientovaná rôznymi smermi (orientácia oltáru na východ sa zaviedla až neskôr), vo vnútri bola spravidla polkruhová, zvonka mávala polo valcovitý tvar, alebo bývala zakomponovaná do pravouhlých, či polygonálnych múrov. Kreslo kňaza sa nachádzalo v apside, čo vysvetľuje, že sa tu dodnes často nachádza kamenná polkruhová lavica, ktorá má v strede zvýšene miesto (''synthronom''). Rozdelenie priestoru na niekoľko lodí [[stĺp]]mi alebo [[pilier]]mi, spojenými navzájom [[architráv]]mi či [[Arkáda (architektúra)|arkádami]], mohlo byt rôzne. V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodi, kým baziliky v [[Severná Afrika|Severnej Afrike]] ich mali až sedem alebo deväť (napr.bazilika v [[Kartágo|Kartágu]]). Stredná loď bola vždy vyššia ako bočné lode. Originálnosť dodáva ranokresťanským kostolom viac svetla ktoré prenikalo radmi okien napr. [[bazilika svätej Sabíny]] v [[Rím|Ríme]]e a baziliky v [[Ravenna|Ravenne]].<ref name=":10" />

Do baziliky sa vstupovalo cez [[nartex]] (krytá predsieň). Nartex a hlavná loď mali zvyčajne strop s otvoreným krovom. Oveľa vzácnejší bol kazetový strop. Pred ranokresťanskými kostolmi bývalo [[átrium]], spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou (fiála) uprostred. Všetky tieto prvky boli prebrané z antických pohanských svätýň, novým prvkom bol [[transept]] (priečna chrámová loď).

Transept bez architektonického členenia pripomínal veľkú sálu, ktorá sa v neskoršom období sa začala výraznejšie členiť. V bazilikách v okolí [[Egejské more|Egejského mora]] sa delila na tri časti, avšakale bežné bolo i iné členenie. Práve v mestách na pobreží Malej Ázie v tomto storočí vzniklo niekoľko veľkolepých stavieb, ako [[Bazilika svätého Jána v Efeze]], ktorá vyrástla nad jeho hrobom, či bazilika Panny Márie.

V polovici [[5. storočie|5. storočia]] sa stal centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu obľúbený práve vo východnej časti rímskej ríše. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú macedónske chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a Chrám svätého Demetera z konca 5. storočia.<ref>Ibidem, str. 421</ref> Táto architektúra dosiahla svoj vrchol za vlády cisára [[Justinián I.|Justiniána I.]] v [[6. storočie|6. storočí]]. Najdôležitejšou časťou chrámov bol [[oltár]] (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal [[ambón]]. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu, situovanú oproti apside. Nazývala sa [[béma]] a slúžila na čítanie evanjelií a na kázne.<ref name=":10">{{Citácia knihy

Medzi významné ranokresťanské budovy okrem kostolov i iné budovy. K chrámom boli väčšinou pripojené baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce. Uprostred baptistérií sa nachádzala [[krstiteľnica]] (nádrž vody zapustená do zeme). Nádrž mohla byť okrúhla, polygonálna alebo v tvare kríža. Na území [[Egypt|Egypta]]a začali v 3. storočí vznikať prvé kláštory. Tie vznikali na miestach chrámov, ktoré sa stavali mimo miest a dedín -  – teda za hradbami ''intra muros''. Stavali ich veriaci, ktorí sa chceli utiahnuť od sveta -  – tzv. [[anachoreti]] („tí čo žili na vidieku“).<ref name=":2" /> Okrem Egypta sa podobný spôsob života rozšíril najmä v [[Palestína (územie)|Palestíne]] a [[Galilea|Galilei]]. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok [[Abú Míná]] zasvätený svätému Menovi, či [[Červený kláštor (Egypt)|Červený kláštor]] (Deir-al-Abiad) pri [[Sóhág|Sohág]]<nowiki/>u.<ref>Ibidem, str. 422</ref>

Architektonický problém [[4. storočie|4. storočia]] vznikol pri výstavbe pohrebných martýrií, svätýň centrálneho typu, ktoré boli určené k uctievaniu mučeníkov. Problém nastal pri prepojení hrobu s kostolom. Niekde pamätník s kostolom spojený nebol -  – napr. v Chráme Anastasis ([[Bazilika Svätého hrobu|Kostol zmŕtvychvstania Krista]]) v [[Jeruzalem|Jeruzaleme]]e, inokedy sa architekti snažili vytvoriť logicky vzťah medzi pamätníkom a kostolom ako je napr. [[Chrám Narodenia Pána|Chrám Narodenia Pána v Betleheme]] (oktagonál postavený nad Jaskyňou narodenia spojený s bazilikou). Pre pamätník [[Svätý Peter|sv. Petra]] architekti zvolili iné riešenie: medzi apsidu a loď vložili pravouhlý priestor s [[Edikula|edikulou]]. Táto možnosť zodpovedala myšlienke že veriaci môže prejsť okolo hrobu [[Apoštol|apoštolaapoštol]]a. Najvýznamnejší z týchto súborov je pravdepodobne [[Kal’at Sim’an|Kalat Siman]] v [[Sýria|Sýrii]]. Predmetom uctievania tu bol stĺp na ktorom askéta [[Šimon Stylita starší|Šimon Stylita]] strávil 42 rokov. Po jeho smrti v roku [[459]] tu vybudovali okolo stĺpu oktagonál ku ktorému sa pripojili štyri krídla v tvare kríža. Ďalším významným martýriom bol napr. Svätý Babylas v Antiochii. Svätyňa v [[Tebess|Tebesse]]e v [[Alžírsko|Alžírsku]] má zase podobný tvar ako v [[Kal’at Sim’an|Kalat Siman]]. Má veľké schodisko ku kostolu a veľký dvor so štyrmi nádržami. Aby sa vyhovelo požiadavke uctiť si pozostatky svätých, začali sa deliť a tieto fragmenty dostali meno [[Relikvia|relikvie]]. ''Translatio'' -  – prenesenie relikvií si vynútilo výstavbu nových sakrálnych spomienkových chrámov.<ref name=":2">{{Citácia knihy

Medzi prvé miesta, kde sa mohlo kresťanské umenie prejaviť patria katakomby v [[Rím]]e, [[Neapol]]e a na [[Sicília|Sicílii]]. Katakomby, podzemné pohrebiská raných kresťanov vznikali na miestach opustených jaskýň, ktoré vznikali najmä baníckou činnosťou. Kilometre dlhé tunely pozostávali z viacerých galérii stojacich jedna vedľa druhej. Niekedy dokonca tvorili niekoľko podlaží a spleť chodieb. Niektoré galérie tvorili prístupové body do väčších pohrebných komôr (''cubicult''). V stenách katakomb bývali vyhĺbené pravouhlé výklenky (''loculi''), do ktorých ukladali mŕtvych. Hroby bohatších ľudí mali nad sebou polkruhové výklenky (''arcosolia''). Najväčší súbor katakomb sa nachádzal v Ríme. Najväčšie tunely sa nachádzali v blízkosti hlavných ciest -  – napr. pohrebisko [[Svätá Priscila|svätej Priscilly]] pri [[Via Salaria]], pohrebisko [[Domitilino]] pri [[Via Ardeatina]] a pohrebisko [[Kalixt I.|Kalixta I.]] pri [[Via Appia]]. V roku [[1955]] boli objavené ďalšie katakomby na [[Via Latina]]. Archeológovia tu našli veľmi zachované fresky. Okrem kresťanov katakomby využívali aj stúpenci iných pohanských kultov ([[Mithraizmus|mithraisti]], [[Gnosticizmus|gnostici]],...) a židia. Väčšina kresťanských hrobov a námetov pochádza z [[3. storočie|3.]] a [[4. storočie|4. storočia]]. Od roku [[410]] sa v týchto pohrebiskách natrvalo prestalo pochovávať a stali sa pútnickými miestami.

Steny katakomb bývali pokryté bielym podkladom, ktorý delila geometrická sieť červených, bielych, zelených a čiernych liniek. Vyobrazenia sú namaľované ľahkým štetcom čo vytvára dojem skice. Pri vyobrazení sa uprednostňuje výraz než pred presným anatomickým vyobrazením človeka alebo zvieraťa -  – dôraz sa kládol na alegóriu a naratívnosť. Na freskách nevidíme zánik umeleckej zručnosti, ale skôr odraz duchovnej situácie od [[3. storočie|3. storočia]]. Ťažká politická a hospodárska kríza podporovala šírenie kultu mystérií a nachádzala nádej a vykúpenie. V [[Rímske katakomby|katakombách]] nachádzame obrazy [[Rajská záhrada|rajskej záhrady]], umenie má radostný nádych z očakávaného vykúpenia, pocit smútku tu úplne absentuje. Zosnulí v kvetinových záhradách majú oblečené sviatočné šaty a dvíhajú obe ruky v geste prosby alebo vďaky. Záhrady sú plne vtákov ([[Páv chochlatý|pávov)]], prítomné sú aj antické symboly nesmrteľnosti. Krajinky s postavou ornáta symbolizujú zbožnosť. Niekedy je ťažké rozlíšiť k akému náboženstvu ktorý hrob patril. Kresťanské hroby sprevádzajú najmä symboly: [[kríž]], [[ryba]], [[kotva]] alebo biblické výjavy (dobrý pastier, zázraky, [[Jonáš (biblická postava)|Jonášovo vyslobodenie]], traja mládenci v ohnivej peci, [[Noe]], Daniel v jame levovej, uzdravenie chorého alebo slepého, Lazárovo vzkriesenie, rozmnoženie chleba, svadba v [[Svadba v Káne Galilejskej|Káne Galilejskej]], či Kristov krst). Zobrazenie sa zaoberá najdôležitejším zobrazením námetu a dej úplne vynecháva. Napr. Noe nie je zobrazený v lodi, ale v jednoduchej skrinke, holubica a olivová ratolesť symbolizujú potupu. Existujú však aj symbolické obrazy ako napr. stôl (symbolizuje oltár) a košíky s chlebom. Ryba patrí medzi najstaršie kresťanské symboly (ryba v [[Grécke jazyky|gréčtine]] ''Ichtys'' obsahuje prvé písmena slov ''"Iésús Christós Theú huiós sótér"'' -  – „''Ježiš Kristus'', ''Boží syn'', ''Vykupiteľ''“). Od roku [[300]] sa začalo maliarstvo v katakombách rozvíjať. Zobrazenie figúr bolo plastickejšie. V priebehu [[4. storočie|4. storočia]] sa pod značným vplyvom nástenného maliarstva menia témy. Kompozície veľkých postav pripomínajú Kristovo víťazstvo.<ref name=":0"/>{{Citácia knihy

V meste [[Dura Európos]] na [[Eufra]]e boli objavené jediné známe nástenné maľby, ktoré sú staršie než [[Milánsky edikt]]. Nachádzajú sa miestnosti, ktorá slúžila ako [[baptistérium]]. Nájdeme tu obrazy (Dobrého pastiera, Uzdravenie chorého, [[Peter (apoštol)|sv. Peter]] kráča po vode a Samaritán). Po uznaní kresťanstva sa hlavnou témou stala Kristova zbožnosť. Vysoká kvalita spracovania svedči kvalite umelcov z obdobia vlády [[Konštantín I. (cisár)|Konštantína]]. Fresková výzdoba prijímacej miestnosti cisárskeho paláca v [[Trèves]]. Strop miestnosti je rozdelený na 14 kaziet kde sú striedavo zobrazené skupiny mudrcov, mužské a ženské busty. Ženy sa odlišujú svojimi aristokratickými šatmi a muži sú vyobrazení pravdepodobne ako filozofi. Nachádzajú sa tu členovia cisárskeho dvora ale aj členovia rodiny. Uprostred stropu je asi portrét cisárovnej matky [[Flavia Iulia Helena|svätej Heleny]]. Všetko je prepracovane do najmenších detailov svedčia o tom napr. jemne prechody inkarnátov a matný lesk.<ref name=":0" />

[[Súbor:Consegna della legge (dettaglio cristo imberbe), santa costanza roma IV secolo.jpg|náhľad|Mozaika mladého Krista, v kostole [[Santa Costanza]] v [[Rím|Ríme]]e, [[4. storočie]]]]

|strany=298}}</ref> Na stenách [[transept]]u figurovali výjavy zo Starého a Nového zákona a občas aj cirkevné dejiny. Na víťaznom oblúku transeptu, apsidy a na [[Klenba|klenbe]] [[Mozaika|mozaiky]] zobrazovali Kristovo božstvo, nebeské kráľovstvo predzvesť druhého príchodu. [[Apsida]] mala dve funkcie: ukrývala biskupov trón, ale bola aj miestom božského zjavenia. Tieto dva aspekty nachádzame v [[Kostol svätej Pudentie|Kostole svätej Pudentie]]. [[Klenba]] apsíd nie je nikdy delená predstavuje tak veľkú kompozíciu. Od začiatku ranokresťanského umenia sú prítomne dva typy zobrazenia [[Ježiš Kristus|Ježiša Krista]] (Vznešený Kristus obklopený apoštolmi/alebo iný variant filozofa obklopený žiakmi). Druhý typ zobrazuje (Stojaceho Krista, ktorý robí gesto víťazného cisára, čiže dvíha pravú ruku, ''(Sol invuctus''). Tento typ je prebraný z rímskej ikonografie (nepremožiteľného [[Apolón|Apolóna]]a). Stojaci Kristus sa objavuje napr. v námete odovzdávania nebeského zákona [[Peter (apoštol)|sv. Petrovi]] (''tradittio legis''). Nové námety sa objavujú od [[4. storočie|4. storočia]] napr. zakladateľ kostola prinášajúci zmenšený model kostola Kristovi ([[Bazilika San Vitale]], [[Bazilika svätého Eufrasiana]]). Vo všetkých týchto vyobrazeniach sa Kristus predstavuje ako nebeský kráľ, obklopený apoštolmi, mučeníkmi, svätými a anjelmi. V [[Palestína (územie)|Palestíne]] bola odlišná situácia. Rozvíjalo sa umenie malých predmetov (obrazy na strieborných fľaštičkách). Ikonografia apsíd mala poskytnúť očiam veriacim výjavy zo [[Starý zákon|Starého]] a [[Nový zákon|Nového zákona]]. Všade tam kde preniklo kresťanské umenie sa zároveň využívali kresťanské symboly -  – kríž, či tzv. [[chiró]] -  – Kristove iniciály.

Sochy, maľby, mozaiková výzdoba a spájané kamene (''opus secti'') na klenbách, stenách a podlahách svedčia o využívaní rôznych techník. Nachádzame prúdy z [[Miláno|Milána]], [[Rím]]a, Severnej Itálie, [[Malá Ázia|Malej Ázii]] a [[Konštantínopol|Konštantínopola]]a. V roku [[500]] dosiahli mozaiky [[Bazilika San Apollinare Nuovo|baziliky San Apollinare Nuovo]] tzv. klasicizmus. Figuratívny vyjav bielej okrídlenej ženy bol symbolom [[Eucharistia|eucharistie]], a vyobrazením dobrého pastiera.<ref>{{Citácia knihy

Ranokresťanské [[sochárstvo]] sa príliš nelíšilo od antického sochárstva, avšakale najmä s postupujúcim časom viaceré typy sochárskeho umenia upadali a prestali sa využívať. Od [[Prvý nicejský koncil|prvého nicejského koncilu]] platil prísny zákaz figurálneho zobrazovania, ktoré bolo chápané ako modlárstvo -  – idolatria. Takisto neskôr sa nerozširovala tvorba veľkých figurálnych sôch, ale skôr sa zameriavalo na postavy malých rozmerov a takmer výlučne na [[basreliéf]].

Kresťanské [[Sarkofág|sarkofágysarkofág]]y z [[3. storočie|3. storočia]] sa pridržali rímskej tradície. Inšpirovali sa hlavne maliarskou výzdobou katakomb. Používali sa námety Dobrého pastiera, oranta (prosebníka) a motívy zo Starého zákona. Koncom [[3. storočie|3. storočia]] sa objavili výjavy Lazárovho vzkriesenia a zázrakov zo [[Starý zákon|Starého]] a [[Nový zákon|Nového zákona]]. Diela tak tvorili ucelený teologický program. Neskôr sa sarkofágy zdobili len výjavmi zo Starého zákona. Klasický typ sarkofágu až do polovice [[4. storočie|4. storočia]] sa nazýva „s vlysom“, pretože výjavy zdobili jeho čelnú stranu.

[[Ikonografia]] konštantínovského obdobia bola zameraná na [[Ježiš Kristus|Krista]] a jeho zázraky. Na konci tohto obdobia boli prvý krátprvýkrát zobrazené Pašie. Hlavný dôraz sa nekládol na utrpenie Krista na kríži, ale na samotný kríž korunovaný vavrínovým vencom symbolizujúcim víťazstvo. Okolo roku [[350]] sarkofágy dostávajú novú formu. Čelná strana sarkofágu je stĺpikmi rozdelená na niekoľko častí. Tento typ je často používaný v [[5. storočie|5.]] a [[6. storočie|6. storočí]]. Kresťanské sarkofágy boli zdobené maľbami a pozlacovaním. Diela boli mimoriadnej umeleckej kvality (napr. sarkofág prefekta [[Junio Basso|Junia Bassa]]). Ikonografia sa inšpirovala myšlienkou Utrpenia, sediaceho Krista na tróne nad nebeskou klenbou. V [[4. storočie|4. storočí]] sa spracúvali témy triumfu, velebenie Krista [[Apoštol|apoštolmiapoštol]]mi, udeľovanie korún víťazstva (ktoré získavali [[Mučeník|mučenici]]), odovzdávanie nebeského zákona [[Svätý Peter|sv. Petrovi]].

Vyvinul sa i nový typ sarkofágu, ktorý sa podľa výzdoby nazýva „s bránami hradieb“ -  – patrí sem napr. sarkofág [[Ambrosius Milánsky|sv. Ambrósia]] z Milána. Mohutné hradby a brány majú symbolizovať „nebeský [[Jeruzalem]]“. V [[3. storočie|3.]] – [[5. storočie|5. storočí]] existovali veľké dielne najmä v [[Rím|Ríme]]e, ktoré sa špecializovali na prácu s [[Mramor|mramorommramor]]om. Všetky sarkofágy nájdené v [[Taliansko|Taliansku]], [[Francúzsko|Francúzsku]], [[Španielsko|Španielsku]] a [[Severná Afrika|Severnej Afrike]] pochádzajú z Ríma. V 5. storočí sa centrum dielni presunul z Ríma do [[Ravenna|Ravenny]], kde sa spájala západná tradícia a orientálne umenie [[Konštantínopol]]a. Na kratších stranách a na zadnej strane tu vyrábaných sarkofágov sa objavujú alegorické a symbolické motívy. Neskôr sa výzdoba presunula iba na čelnú stranu. Na poslednom type hrobiek sa už neobjavovali ľudské postavy, ale kríže, barančeky, holuby a pávy. Z každej strany sarkofágu vyvieral pomyselný prameň života -  – vetvičky viniča pripomínajúce [[Eucharistia|eucharistiu]] a Kristove iniciály. V neskoro-antickom období existovali dielne i v juhozápadnej [[Galilea|Galilei]], kde sa vyrábali v [[5. storočie|5.]] – [[6. storočie|6. storočí]] sarkofágy zdobené alegorickými motívmi.<ref>{{Citácia knihy

Medzi vzácne ukážky diel patria sochy sediaceho Krista (s črtami mladého filozofa, ktorý učí) vo [[Viedeň|Viedni]] a socha Dobrého pastiera vo [[Vatikán|Vatikáne]]e z prvej polovice [[4. storočie|4. storočia]]. Sochy Dobrého pastiera boli obľúbené i ako pohrebné pamiatky i ako dekoratívne postavy v záhradách a na fontánach a nemali vždy náboženský charakter.

Drevené plastiky sa zachovali najmä v podobe chrámových brán, dobrým príkladom sú dve vyrezávané brány z cédrového dreva, ktoré sa nachádzajú v [[Kostol svätej Sabíny|kostole svätej Sabíny]] v Ríme. Boli zhotovené v roku [[430]] a z vonku predstavujú celý teologický program, t. j. obsahujúci scény zo Starého i Nového zákona. Z vnútra tvorí výzdobu rastlinný motív. V [[Miláno|Miláne]] sa zachovali fragmenty drevenej brány, výzdobou sa podobá bráne z Kostola svätej Sabíny. V kostole [[Sv. Barbora|sv. Barbory]] v [[Káhira|Káhire]] sa zachovala brána z [[5. storočie|5. storočia]]. Vyobrazený bol na nej Kristu na tróne, viditeľný je na nej vplyv sarkofágov.

Sochárska výzdoba pamiatok obsahuje [[Reliéf (sochárske dielo)|reliéfy]] s rastlinným alebo geometrickými motívmi, ktoré zdobili najmä [[Hlavica (architektúra)|hlavice]], [[Preklad (stavebníctvo)|preklady]] a [[tympanón]]y, či tesané dekoratívne pásy, ktoré obklopovali architektonické jadro, okná a [[Portál (architektúra)|portály]]. Veľký výber motívov a prvkov obsahujú najmä sýrske kostoly.

Monumentálne sochárstvo obsahovalo širokú škálu sôch, medzi inými najmä [[Busta|busty]] Krista, apoštolov, [[Anjel|anjelovanjel]]ov, či [[Cherubín|cherubínovcherubín]]ov. Hlavice a [[Impost|impostyimpost]]y boli rovnako zdobené, ale sochárska výzdoba sa koncentrovala obzvlášť na sakrálny [[mobiliár]], [[oltár]], ohradu [[Chór|chóruchór]]u, [[Kazateľnica|kazateľňu]] (ambóna, béma) a baldachýny. Mobiliár je hlavne z mramoru a vápenca, biskupské kreslá sú často zhotovené z drahých materiálov ako je napr. [[slonovina]].

[[Zlatosklo]] alebo [[zlaté sklo]] bolo veľmi náročnou technikou na upevnenie vrstvy [[Zlato|zlata]] medzi dvoma vrstvami skla. Táto technik sa vyvinula už v helenistickom období a ožila až v [[3. storočie|3. storočí]]. Existuje približne 500 kusov známeho zlatoskla. Sú to väčšinou kruhy -  – odrezané dná pohárikov alebo pohárov. Slúžili na označovanie a zdobenie hrobov v katakombách [[Rím|Ríma]]a ich zatlačením do malty. Prevažná väčšina pochádza zo [[4. storočie|4.]] až [[5. storočie|5. storočia]]. Väčšina z nich je kresťanská, avšakale zachovali sa aj pohanské a niekoľko židovských exemplárov. Predmety zo zlatoskla sa takisto dávali ako dar pri manželstve alebo iných slávnostných príležitostiach. Ich ikonografia je veľmi jednoduchá a z umeleckého hľadiska sú pomerne neopracované. Námety zlatoskla sú podobné katakombovým maľbám, väčšinou sa zobrazovali obrazy svätých, avšakale portrétovaný je aj zosnulý. Rovnaká technika sa používala aj pre zlaté mozaiky ''([[tessera]]'') od polovici [[1. storočie|1. storočia]] až do [[5. storočie|5. storočia]]. Technika zlatoskla sa v následnom období stala štandardným zázemím pre náboženské mozaiky.<ref>{{Citácia knihy

''[[Terra sigillata]]'' ([[Latinčina|lat]]. ''terra'' = zem, hlina; ''sigilló'' = pečatiť) je veľmi kvalitná červenohnedá keramika, rímskeho pôvodu. Má matný alebo lesklý povrch a je vyrobená z jemnej červenej, oranžovej alebo hnedej hliny. Keramika je hladká a zdobená plastickým vzormi s nízkym reliéfom. Pálená je pri teplote okolo 1000 1 000 °C. Pred vypálením je povrch pokrytý slabou vrstvou glazúry, ktorá obsahuje koloidný roztok železitého ílu. Táto glazúra má na povrchu keramiky matný lesk. Reliéf na keramiky bol v staroveku vytváraný vtláčaním pečatí z pálenej hliny do mäkkého črepu. Práve podľa postupu s vytlačovaním obrazcov do pečatného vosku získala tato keramika svoj názov.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Reliéfy zo slonoviny sa často pripevňovali na pyxidy, či skrinky, významné boli i tzv. konzulské diptychy, ktoré dával vyhotoviť konzul pre svojich známych, či cisárov pri ich nástupe do funkcie. Na diptychoch možno badať kresťansko-pohanský dualizmus. Väčšina z nich sa dá chronologicky ľahko určiť.<ref>Ibidem, str 424</ref> Medzi známe diptychy patria Anastásiov diptych, či Magnov diptych.

Využívané boli i rôzne prívesky -  – medzi nimi napr. [[Enkolpion|enkolpie]] (tu zvlášť cirkevné enkolpie pektorály) a takisto rôzne spony, kovania opaskov, náušnice a prstene.<ref name=":Vav2" /> Vznikali i nové typy zlatých náramkov na ruky. Najlacnejším a hojne využívaným materiálom bol pozlátený bronz, bežné sú i predmety zo zlata a iných kovov. Umelci sa snažili použiť aj také nové techniky ako sú napr. pohyblivé časti.

Arménia bola dlhé storočie nárazníkovou zónou medzi [[Staroveký Rím|Rímskou ríšou]] a [[Perzská ríša|Perzskou ríšou]]. Striedala sa tu rímska a perzská nadvláda a ich bábkoví arménski panovníci. Do 4. storočia sa v Arménii podarilo výraznejšie rozšíriť kresťanstvo a v roku [[301]] svätý [[Gregor Osvietiteľ]] pokrstil arménskeho kráľa [[Trdat III.|Trdata III.]], ktorý Arméniu učinil prvým kresťanským štátom. To výrazne pozmenilo obraz arménskej kultúry a umenia. Medzi rokmi [[401]] a [[406]] došlo k vzniku [[Arménske písmo|arménskej abecedy]], ktorú založil mních [[Mesrop Maštoc]] v snahe sprístupniť pre širokú vrstvu ľudí sväté texty. Prvé obdobie vo vývoji arménskej kresťanskej architektúry začína konverziou Arménov ku kresťanstvu a končí arabskou inváziou a okupáciou, ktorá prerušila tvorbu na celé dve storočia. Niekoľko pamiatok z toho obdobia sa zachovalo dodnes. Vďaka svojmu skorému vzniku, nezávislosti cirkvi a hrozbám, ktoré prichádzali od susedov zo všetkých strán, sa arménska architektúra vyvíjala relatívne nezávislo. Na druhúdruhej stranustrane nikdy nebola v úplnej izolácii. Do Arménska vždy prenikali vplyvy z [[Gruzínsko|Gruzínska]] a z [[Perzská ríša|Perzskej ríše]]. Medzi typické rysy arménskej architektúry preto patrí použitie islamských dekoratívnych motívov. Rovnako po príchode kresťanstva architekti najprv kopírovali existujúci architektonický štýl, ktorý prispôsobovali novým požiadavkám. Veriaci potrebovali hlavne dva typy stavieb: kostoly, stavby určené k uctievaniu mučeníkov ([[Martýrium|martýria]]) a mŕtvych ([[Mauzóleum|mauzólea]]).

Prvé kostoly boli väčšinou obdlžníkové baziliky s jednou alebo tromi loďami umiestnenými na základoch pohanských chrámov. Jedná saIde o baziliky v [[Alcu]], [[Kasal|Kasale]]e, [[Elvard|Elvarde]]e, [[Aštarak|Aštaraku]]u a v [[Ereruk]]u. Medzi najranejšie stavby patria i kostoly v [[Duin]]e a v [[Ečmiadzin]]e. Arménska cirkev sa neetablovala v mestách, jej hlavná činnosť sa sústredila na dediny a preto i kostoly, o ktorých vieme, že vznikli medzi [[4. storočie|4.]] a [[7. storočie|7. storočím]] vznikali na vidieku. To bolo výrazne v kontraste s rímskou kultúrou, pretože v [[Rímska ríša|Rímskej ríši]] boli kostoly väčšinou v mestách.

Rozvoj architektúry v [[5. storočie|5. storočí]] vyústil i v arménskom umení k stavbe [[Kupola|kupol]]. Tato inovácia mala svoj pôvod v tradičných štvorcových stavbách, ktoré sa zastrešovali vyklenutým dreveným stropom. Technika, nazývaná ''[[hazalašen]],'' spočívala v kladení krátkych trámov cez rohy štvorcov. Arménski architekti ju transformovali na použitie kameňa a úspešné tak budovali kupolovité stavby napr. [[Ečmiadzinská katedrála|katedrála v Ečmiadzine]]. V [[7. storočie|7. storočí]] charakter stavieb nachádza jasný smer: namiesto bazilík sú stavané centrálne orientované kostoly s kupolou. Architekti sa sústredili na schránky s relikviami, martýria a pod. V 7. storočí sa tiež objavuje pôdorys gréckeho kríža. Existujú dve hypotézy, ktoré vysvetľujú jeho vznik. Podľa prvej sa tento pôdorys vyvinul pripojením rohových miestností k pôdorysu voľného kríža, podľa druhej vznikol pridaním kupole nad centrálnym [[travé]] baziliky. Tento typ pôdorysu je pravdepodobne pôvodne arménsky. Umožnil dosiahnuť efekt, keď stavba zvonku vyzerá veľmi jednoducho a pritom vo vnútri môže byť rôzne členitá. Pôdorys gréckeho kríža nájdeme napr. v Kostole [[Gajanné|svätej Gajanné]] v [[Ečmiadzin]]e, či katedrále v [[Odzun]]e (asi prvá polovica [[8. storočie|8. storočia]]).<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Koptské umenie podliehalo bolo odvetvím kresťanského umenia, ktoré vzniklo v rímskej provincii Egypt. Vo svojej jedinečnej podobe v sebe skrížilo typické rímske (neskôr východorímske -  – byzantské) a helenistické prvky s pôvodnými koptskými -  – [[Maliarstvo v starovekom Egypte|staroegyptského umenia]]. Regionálne aspekty koptského umenia sa prejavujú najmä v pohrebnom sochárstve a v monumentálnom sochárstve. Koptská sakrálna architektúra takisto súvisí s ranokresťanskou architektúrou (uprednostňuje sa bazilikálny typ). Najstaršia koptská architektúra je spojená s rozvojom koinobitského mníšstva. Známe sú napr. [[Biely kláštor v Sohágu]], [[Červený kláštor (Egypt)|Červený kláštor]], kláštor [[Hermopolis Magna]], či káhirské kláštory.<ref name=":Vav">Koptské umění. In: {{Citácia knihy

|strany=270}}</ref>

Charakteristickou črtou koptského umenia je bohatá sochárska výzdoba interiérov. [[Freska|Fresky]] pochádzajúce z [[5. storočie|5.]] a [[6. storočie|6. storočia]] sa zachovali v niektorých kláštoroch ako je napr. [[Jeremiášov kláštor|Jeremiášovom kláštore]] v [[Sakkára|Sakkáre]] a [[Appolov kláštor]] v [[Bawit]]e. Na náhrobkoch sa nachádza omnoho viac malieb ako v [[Rímske katakomby|rímskych katakombách]]. Vo výklenkoch mníšskych ciel a v [[Apsida (architektúra)|apsidách]] sú najčastejšie vyobrazeniami postavy Krista na tróne a [[Mária (matka Ježiša)|Panny Márie]]. Inšpirovali sa motívom Matky Božej, ktorá dojči svojho syna (''Galaktotrofusa''). Pravdepodobný pôvod má v staroegyptskej božskej postave [[Eset]] dojčiaceho svojho syna [[Hor (božstvo)|Hóra]].

Pravdepodobne najznámejšou je koptská tkanina. Vďaka suchému podnebiu v [[Egypt|Egypte]]e sa zachovalo mnoho [[Ľan|ľanovýchľan]]ových, [[Hodváb|hodvábnychhodváb]]nych a [[Vlna (pokryv tela)|vlnených]] textílií. Obsahovali jemné rastlinné a figuratívne motívy. Do [[6. storočie|6. storočia]] a ešte v [[7. storočie|7. storočí]] sa čerpal námety hlavne z [[Mytológia|mytológie]] a [[Bukolická poézia|bukolickej poézie]]. Medzi výjavmi zo Starého a Nového zákona sa najčastejšie zobrazovalo Izákovo obetovanie, Jozefov príbeh, narodenie Krista, apoštoli a svätí a veľmi často kríž (objavuje sa i svastika). Hoci poznáme taktiež zmienky o známej remeselnej výrobe na území starovekého Egypta, ale ide skôr o ale skôr domnienky než pevné fakty.<ref>{{Citácia knihy

|strany=}}</ref> Známou bola najmä alexandrijská škola slonovinových rezieb (najmä diptychov).<ref name=":Vav" />

Významnou ukážkou koptského umenia sú [[Fajjúmske portréty]] -  – séria pohrebných masiek -  – maľovaných portrétov zosnulých objavených v oáze [[Fajjúm]] v [[Egypt|Egypte]]e. Obrazy pochádzajú z [[1. storočie|1.]] -  – [[4. storočie|4. storočia]], najčastejšie boli tvorené na drevených doskách a zriedkavo aj na plátne. Maľované boli technikou [[Enkaustika|enkaustiky]]. Pripevnené bývali na múmiách, ktorých balzamovanie pretrvalo aj do kresťanských čias. Podobné portréty sa inde než v egyptskej provincii nezachovali, pretože Rimania preferovali spopolnenie.

Súbor:Odzun-church-south.jpg|Kostol v [[Odzun|Odzune]]e

Súbor:StGeorgeRotundaSofia.JPG|Exteriér rotundy sv. Juraja, [[Sofia]], [[Bulharsko]], 3. -  – 4. storočie

Súbor:Milano Lorenzomaggiore.01.JPG|San Lorenzo, Miláno, r. (355–372355 – 372)