Žilina: Rozdiel medzi revíziami

Do Žiliny prenikal cudzí kapitál, čomu sa bránili slovenskí podnikatelia zakladaním nových podnikov (sporiteľňa, úverový ústav). Koncom 19. storočia v územne sa rozrastajúcej Žiline vznikli prvé priemyselné závody; najstaršia bola Uhorská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce (ľudovo Súkenka, dnes Slovena). Založil ju v roku [[1890]] brniansky podnikateľ ''Karol LöwyLöw'' a poskytovala pracovné možnosti najmä pre ľudí postihnutých požiarom, ktorý zachvátil Žilinu v roku [[1886]]. V roku [[1893]] bola založená továreň Hungária – Uhorská spoločnosť na výrobu kyseliny sírovej, umelých hnojív a chemických produktov, dnes Považské chemické závody a v tom istom roku postavili pri [[Rajčanka|Rajčanke]] elektrotechnický závod Helios. Podnik vyrábal dynamá a elektromotory, neskôr i telefónne a elektrické signalizačné zariadenia a na [[Rajčanka|Rajčanke]] postavil aj malú vodnú elektráreň.

V rokoch [[1874]]{{--}}[[1911]] bola Žilina zaradená medzi veľké obce, čím sa znížili jej poplatky. Na jej čele stálo obecné zastupiteľstvo z voleným richtárom. Od polovice 19. storočia po začiatok 20. storočia počet obyvateľov Žiliny vzrastal a v roku [[1900]] mala 5 000 obyvateľov. Do mesta prichádzali vidiečania, ktorí našli prácu v továrňach, no značný bol aj príchod cudzincov, najmä [[Česi|Čechov]] a [[Židia|Židov]] (finančníci). V roku [[1903]] sa v meste konala Hornouhorská priemyselná výstava, ktorá mala význam pre rozvoj hospodárstva Slovenska a tiež Žiliny. Ďalšie závody vznikli začiatkom 20. storočia, predovšetkým továreň na výroby celulózy ([[1905]]) – dnes Tento, a. s., továreň na výrobu dechtu ([[1907]]) – dnešná Drevoindustria, a. s. a továreň na zápalky ([[1915]]). Keďže vodná elektráreň kapacitne pre Žilinu nepostačovala, v roku [[1908]] postavili novú – párnu elektráreň medzi Ulicou republiky a [[M. R. Štefánika (Žilina)|ulicou M. R. Štefánika]], ktorá používala kamenné uhlie z okolia [[Ostrava|Ostravy]]. V rokoch [[1907]]{{--}}[[1908]] v meste zriadili [[kanalizácia|kanalizáciu]] a [[vodovod]], [[telefón]], [[telegraf]], zaviedli [[elektrina|elektrinu]]. V tomto období sa začína v rámci žilinskej reálky v meste rozvíjať [[šport]]. V roku [[1908]] vznikol ''Zsolnai Testgyakorlók Köre'' terajší [[MŠK Žilina]]. V roku [[1911]] mala Žilina už 11 000, prevažne slovenských obyvateľov, čo sa prejavilo na národnom povedomí žilinskej inteligencie.

Mestskí predstavitelia sa usilovali, aby sa Žilina stala centrom župy, žiadali tiež výstavbu vysokej školy a obchodnej akadémie, premiestnenie riaditeľstva železníc a uvažovalo sa, že Žilina sa stane hlavným mestom Slovenska. Ani jeden z týchto zámerov sa nestal skutočnosťou. V roku [[1942]] vznikol na okraji mesta sústreďovací tábor pre Židov, keďže mestská rada na čele so starostom Vojtechom Tvrdým nesúhlasila, aby bol tábor vybudovaný na území mesta <ref>Žilinský večerník, číslo 3, dňa 15.1.2008, strana 23, ročník XVII</ref>. Prešlo ním okolo 27 000 Židov a bol pod správou Hlinkových gárd. Deportácia prebiehala zo stanice [[Stanica Žilina-Záriečie|Žilina-Záriečie]] a väčšina z deportovaných zahynula neskôr v nemeckých [[Koncentračný tábor|koncentračných táboroch]] v [[Poľsko|Poľsku]].

V jesenných mesiacoch roku [[1944]] slovenskí politici začali pripravovať ozbrojené povstanie proti nacistickej vláde. Prípravy sa uskutočňovali ťažko a tajne, keďže v Žiline sa nachádzalo asi 350 nemeckých vojakov, koordinujúcich postup nemeckých vojsk na [[východný front (druhá svetová vojna)|východný front]]. [[29. august]]a [[1944]] ''mjr. Dobrovodský'', predstaviteľ [[Slovenské národné povstanie|Slovenského národného povstania]], uskutočnil protifašistický prevrat v žilinskej posádke (žilinské kasárne), keďže jej podplukovník bol spätý s [[Hlinkova slovenská ľudová strana|HSĽS]]. Časť dôstojníkov sa odmietla k povstaniu pripojiť a bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, ktorá spôsobila vyzbrojovanie dobrovoľníkov z mesta a okolia. Nemecká hliadka, ktorá bola v meste, sa hneď zabarikádovala v budove dievčenského gymnázia na [[Ulica J. M. Hurbana (Žilina)|uliciUlici J. M. Hurbana]] a kontrolovala okolité ulice. Ostatní nemeckí vojaci sa zabarikádovali v synagóge, hlavnej pošte a finančnom paláci, povstalci obsadili [[Železničná stanica Žilina|hlavnú železničnú stanicu]], stanicu na Novej Žiline a ostatné pošty. Ráno [[30. august]]a zaútočil tank, ktorý sem prišiel z [[Martin (mesto na Slovensku)|Martina]], na dievčenské gymnázium, poškodil ho, no Nemcov nezlikvidoval. Žilinská posádka sa tak ako prvá postavila na odpor nemeckým vojskám. V tento deň však od západu prichádzalo nemecké vojsko, ktoré zdolalo povstalecké čaty, zabraňujúce jeho postupu západne od Žiliny. Povstalci sa preto hneď presunuli do [[Strečniansky priesmyk|úžiny pri Strečne]], kde zaujali obranné postavenie spolu s vojakmi povstaleckej martinskej pechoty. V boji sa zúčastnili popri povstalcoch zo Žiliny i juhoslovanskí a francúzski partizáni pod velením [[Georges Barazer de Lannurien|Georgesa de Lannuriena]], dnes čestného občana mesta. Boje pri Strečne trvali do [[5. september|5. septembra]].

FašistomNemcom sa podarilo zajať komisára partizánskej brigády ''Antona Sedláčka'', ktorého po krutom mučení [[15. november|15. novembra]] [[1944]] v Sade SNP verejne popravili. Pamätná tabuľa na jeho počesť sa nachádza na [[Remeselnícky dom|Remeselníckom dome]]. Fašistické čistky však pokračovali<ref>Krcho, M. – Halaj, D.: Protifašistický odboj a SNP v Žiline. In: Žilina dejiny a prítomnosť. Osveta Martin 1975</ref> a oslobodzovanie mesta sa začalo až v druhej polovici apríla [[1945]]. Tvrdé boje sa odohrávali v [[Malá Fatra|Malej Fatre]], na [[Polom (vrch v Malej Fatre)|Polome]]. Spoločne sso ruskýmisovietskymi vojskami bojovali jednotky 1. čs. armádneho zboru a nemeckí nacisti sa snažili spomaliť ich postup. Podmínovali železničnú stanicu a mesto sa stalo cieľom bombardovania – [[11. apríl]]a bomba dopadla na koniec [[P. O. Hviezdoslava (Žilina)|Hviezdoslavovej ulice]], [[16. apríl]]a ďalšie zasiahli budovu divadla, budovu na [[Námestie A. Hlinku (Žilina)|Hlinkovom námestí]] a časť Predmestia a napokon [[17. apríl]]a bolo bombardované dievčenské gymnázium, U[[Ulica J. M. Hurbana (Žilina)|ulicalica J. M. Hurbana]], Kmeťova ulica a zriaďovacia stanica. [[30. apríl]]a, po oslobodení [[Polom (vrch v Malej Fatre)|Polomu]], sa v ranných hodinách nemeckí vojaci zo Žiliny stiahli a do mesta prišli ruskí a slovenskí vojaci na čele s ''generálom Karlom Klapánkom''. Obyvatelia vychádzali z pivníc, aby privítali osloboditeľov a na súkenke vztýčili [[Vlajka Česko-Slovenska|česko-slovenskú vlajku]].<ref>Halaj, D.: Oslobodenie Žiliny roku 1945. In: Žilina – dejiny a prítomnosť. Osveta Martin 1975</ref> Takmer 1 800907 sovietskych vojakov, ktorí bojovali v priestore od [[Liptovský Mikuláš|Liptovského Mikuláša]] po Žilinu, je pochovaných na vojenskom cintoríne na [[Bôrik (Žilina)|Bôriku]]. Pamätník oslobodenia Žiliny sa nachádza v Sade SNP.