Francúzske revolučné vojny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace Značky: sekcia Referencie vizuálny editor |
Bez shrnutí editace Značky: sekcia Referencie vizuálny editor |
||
Riadok 18:
Napoleonov príchod z Egypta viedol k pádu [[Výkonné direktórium|direktória]] v [[Prevrat 18. brumaira|prevrate z 18. brumaira]], kedy sa Napoleon dosadil za konzula. Napoleon potom reorganizoval francúzsku armádu a na jar roku 1800 začal v Taliansku nový útok proti Rakúšanom. To prinieslo jednoznačné francúzske víťazstvo v [[Bitka pri Marengu|bitke pri Marengu]] v júni 1800, po ktorom sa Rakúšania opäť stiahli z polostrova. Ďalší zdrvujúci francúzsky triumf v bavorskom [[Bitka pri Hohenlindene|Hohenlindene]] prinútil Rakúšanov, aby sa druhýkrát usilovali o mier, čo viedlo k podpísaniu [[Mier z Lunéville|zmluvy z Lunéville]] v roku 1801. Keď bolo Rakúsko a Rusko mimo vojny, ocitla sa Británia čoraz viac izolovaná a v roku 1802 uzavrela s Napoleonovou vládou [[Amienský mier]], ktorý zavŕšil revolučné vojny. Ukázalo sa však, že pretrvávajúce napätie je príliš ťažké zvládnuť a [[napoleonské vojny]] sa začali o rok neskôr vytvorením [[Vojna tretej koalície|tretej koalície]], ktorá pokračovala v sérii [[Koaličné vojny|koaličných vojen]].
== Vojna prvej koalície ==
=== 1791 – 1792 ===
Kľúčovou postavou počiatočnej zahraničnej reakcie na revolúciu bol cisár svätej rímskej ríše [[Leopold II. (Svätá rímska ríša)|Leopold II.]], brat manželky Ľudovíta XVI., kráľovnej [[Mária Antoinetta|Márie Antoinetty]]. Leopold sa na revolúciu spočiatku pozeral vyrovnane, bol však čoraz znepokojenejší, keď sa revolúcia stala radikálnejšou, hoci stále dúfal, že sa vojne vyhne. 27. augusta 1791 Leopold a pruský kráľ [[Fridrich Viliam II. (Prusko)|Fridrich Viliam II.]] po konzultácii s [[Émigré|emigrantskými francúzskymi šľachticmi]] vydali [[Pilnická deklarácia|Pilnickú deklaráciu]], v ktorej deklarovali záujem európskych panovníkov na blahobyte Ľudovíta a jeho rodiny a hrozili nejasne ale ťažké následky, ak by ich malo niečo postihnúť. Hoci Leopold považoval Pilnickú deklaráciu za nezáväzné gesto na upokojenie nálad francúzskych monarchistov a šľachticov, vo Francúzsku sa na ňu hľadelo ako na vážnu hrozbu a revoluční vodcovia ju odsúdili.<ref>Georges Lefebvre, ''The French Revolution Volume II: from 1793 to 1799'' (1964) ch. 1.</ref>
Francúzsko nakoniec vydalo ultimátum požadujúce, aby sa rakúska [[habsburská monarchia]] za vlády [[Leopold II. (Svätá rímska ríša)|Leopolda II.]], ktorý bol tiež cisárom [[Rímsko-nemecká ríša|Svätej rímskej ríše]], vzdala akýchkoľvek nepriateľských spojenectiev a stiahla svoje jednotky z francúzskych hraníc.<ref>{{Citácia knihy|titul=A history of England in the eighteenth century|url=http://archive.org/details/historyenglandei05leck|vydavateľ=London : Longmans, Green|rok=1890|meno=William Edward Hartpole|priezvisko=Lecky}}</ref> Odpoveď bola vyhýbavá a francúzske [[Národné zákonodarné zhromaždenie (Francúzsko)|zhromaždenie]] hlasovalo 20. apríla 1792 za vojnu proti [[František II. (Svätá rímska ríša)|Františkovi II.]] (ktorý nastúpil po Leopoldovi II.) po dlhom zozname sťažností, ktoré predložil minister zahraničia [[Charles François Dumouriez]]. Dumouriez pripravil okamžitú inváziu do [[Rakúske Holandsko|rakúskeho Holandska]], kde očakával, že miestne obyvateľstvo stúpne proti rakúskej nadvláde, [[Brabantská revolúcia|ako to bolo predtým v roku 1790]]. Revolúcia však armádu poriadne dezorganizovala a získané vojská boli pre inváziu nedostatočné. Po vyhlásení vojny francúzski vojaci hromadne dezertovali a v jednom prípade zavraždili svojho generála [[Théobald Dillon|Théobalda Dillona]].<ref>{{Citácia knihy|titul=The French Wars 1792-1815|url=https://books.google.com/books/about/The_French_Wars_1792_1815.html?hl=sk&id=t0WvnpSQlbsC}}</ref>
[[Súbor:Manifeste de Brunswick caricature 1792.jpg|vľavo|náhľad|Anonymná karikatúra zobrazujúca, ako francúzske obyvateľstvo bralo [[Brunšvický manifest]]]]
Zatiaľ čo revolučná vláda zúrivo zdvíhala nové jednotky a reorganizovala svoje armády, prevažne pruská spojenecká armáda pod vedením [[Karol Viliam Ferdinand, vojvoda z Brunswicku|Karola Viliama Ferdinanda, vojvodu z Brunswicku]] sa zhromaždila v [[Koblenz|Koblenzi]] na Rýne. Vojvoda potom vydal vyhlásenie zvané [[Brunšvický manifest]] (júl 1792), ktorý napísal bratranec francúzskeho kráľa [[Ľudovít Jozef, princ z Condé]], vodca emigrantského zboru v rámci spojeneckej armády, ktorý deklaroval zámer spojencov vrátiť kráľa k jeho plnej moci a zaobchádzať s každou osobou alebo mestom, ktoré sa postavili proti nemu ako s rebelmi, odsúdenými na smrť stanným právom. To však malo za následok posilnenie odhodlania revolučnej armády a vlády postaviť sa proti nim akýmikoľvek potrebnými prostriedkami.
10. augusta [[Útok na Tuilerijský palác|vtrhol dav]] do [[Palais des Tuileries|Tuilerijského paláca]] a zmocnil sa kráľa a jeho rodiny. 19. augusta 1792 začala invázia Brunšvickej armády, pričom táto armáda ľahko ovládla pevnosti [[Longwy]] a [[Verdun (Meuse)|Verdun]]. Invázia pokračovala, ale 20. septembra vo [[Bitka pri Valmy|Valmy]] sa útočníci dostali do slepej uličky proti Dumouriezovi a [[François Christophe de Kellermann|Kellermannovi]], v ktorej sa vyznamenalo vysoko profesionálne francúzske [[delostrelectvo]]. Hoci bitka skončila taktickou remízou, francúzskej morálke poskytla veľkú podporu. Prusi, keď zistili, že kampaň bola dlhšia a nákladnejšia, ako predpovedali, rozhodli sa, že cena a riziko pokračujúcich bojov boli príliš veľké, a s blížiacou sa zimou sa rozhodli ustúpiť z Francúzska, aby zachovali svoju armádu. Nasledujúci deň bola monarchia formálne zrušená po vyhlásení [[Prvá francúzska republika|prvej republiky]] (21. septembra 1792).<ref>William Doyle, ''The Oxford History of the French Revolution'' (1989) p. 194</ref>
Medzitým boli Francúzi úspešní na niekoľkých ďalších frontoch, keď obsadzovali [[Savojsko (historické územie)|Savojsko]] a [[Nice]], ktoré boli súčasťou [[Sardínske kráľovstvo|Sardínskeho kráľovstva]], zatiaľ čo generál [[Adam Philippe de Custine|Custine]] vtrhol do Nemecka, obsadil niekoľko nemeckých miest pri Rýne a dosiahol až [[Frankfurt nad Mohanom|Frankfurt]]. Dumouriez opäť prešiel do ofenzívy v rakúskom Holandsku, keď v [[Bitka pri Jemappes|bitke pri Jemappes]] 6. novembra dosiahol veľké víťazstvo nad Rakúšanmi a začiatkom zimy obsadil celú krajinu.<ref>{{Citácia knihy|titul=British Foreign Policy in an Age of Revolutions, 1783-1793|url=https://books.google.sk/books?id=zgbjPESz3dcC&pg=PA408&redir_esc=y#v=onepage&q&f=false|vydavateľ=Cambridge University Press|rok=1994-04-14|isbn=978-0-521-46684-4|jazyk=en|poznámka=Google-Books-ID: zgbjPESz3dcC|meno=Jeremy|priezvisko=Black}}</ref>
=== 1793 ===
Španielsko a Portugalsko vstúpili do protifrancúzskej koalície v januári 1793. Británia začala s vojenskými prípravami koncom roku 1792 a vyhlásila, že vojna je nevyhnutná, pokiaľ sa Francúzsko nevzdá svojich výbojov, bez ohľadu na francúzske záruky, že nezaútočia na Holandsko. Británia po poprave [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] vyhostila francúzskeho veľvyslanca a Francúzsko 1. februára odpovedalo vyhlásením vojny Veľkej Británii a [[Republika siedmich spojených provincií|Holandskej republike]].
Francúzsko povolalo státisíce mužov a začalo politiku využívania masových odvodov na rozmiestnenie väčšieho množstva svojej pracovnej sily, ako by dokázali autokratické štáty. (Po prvá etapa, vyhláškou z 24. februára 1793, ktorá nariaďovala návrh 300 000 mužov, nasledovala všeobecná mobilizácia všetkých mladých mužov, ktorých je možné navrhnúť, prostredníctvom slávneho dekrétu z 23. augusta 1793). Počas [[Flámska kampaň|flámskej kampane]] však koaliční spojenci podnikli jednoznačnú snahu napadnúť Francúzsko.
Francúzsko malo spočiatku silné zvraty. Boli vyhnaní z [[Rakúske Holandsko|rakúskeho Holandska]] a na západe a na juhu Francúzska vypukli vážne povstania. Jednou z nich bola v [[Toulon|Toulone]] prvá vážna ochutnávka akcie pre neznámeho mladého delostreleckého dôstojníka [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparteho]]. Prispel k obkľúčeniu mesta a jeho prístavu naplánovaním efektívneho útoku dobre umiestnenými delostreleckými batériami pršiacimi projektilmi na pozície povstalcov. Tento výkon prispel k získaniu jeho reputácie schopného taktika a podporil jeho rýchly vzostup k vojenskej a politickej moci. Len čo bolo mesto obsadené, podieľal sa na pacifikácii vzbúrených občanov Toulonu rovnakým delostrelectvom, ktoré použil na dobytie mesta.
Do konca roka veľké nové armády obrátili späť zahraničných útočníkov a [[vláda teroru]], tvrdá politika represie, potlačila vnútorné povstania.
== Zdroj ==
{{Preklad|en|French Revolutionary Wars|233039}}
== Referencie ==
| |||