Poľský Spiš: Rozdiel medzi revíziami

'''Poľský [[Spiš]]''' je región na juhu [[Poľsko|Poľska]] v [[Malopoľské vojvodstvo|Malopoľskom]] vojvodstve.

== Charakteristika ==

Poľský Spiš je z juhu ohraničený poľsko-slovenskou hranicou, zo západu a severu riekou [[Biela voda podúplazská]] (Bielovodský potok) a zo severovýchodu riekou [[Dunajec]] (v súčasnosti je tam priehrada Czorsztynske jazero). Jedinou obcou, ktorá je mimo toto ohraničenie je dedina Nova Biala (Nová Belá), ktorá sa za Bielovodským potokom ocitla v minulosti, kedy po povodniych rieka zmenila koryto. Rozloha poľského Spiša je 195.5 km².

=== Zánik Rakúsko-Uhorska ===

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 Poľsko malo záujem anektovať časť Spiša až po rieku Poprad. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra [[1918]] boli prinútení ustúpiť. V júni 1919 poľskí vojaci opäť obsadili severný Spiš a tiež severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi prišlo k dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach Oravy a Spiša. Na Parižskej mierovej konferencii zredukovali Poliaci svoje požiadavky na celý vtedajší okres Spišská Stará Ves a obce Tatranská Javorina a Ždiar. Napriek sľubu o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia [[Edvard Beneš]] podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, v ktorej sa vzdal 13 spišských dedín o rozlohe 195 km² s 8747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (mesto Jablonka a okolie, 389 km², 16133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže sa jednalo prevažne o [[Gorali|goralské]] obyvateľstvo). Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny a Ždiaru. Konflikt bol vyriešený na Konferencii [[Liga národov|Ligy národov]] 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Nižnej Lipnice na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave). Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko-Poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo nespokojné.

[[Obrázok:Jurgovdrev.png|thumb|left|Stodoly na jurgovských lúkach]]

=== 1938-1945 ===

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitého, a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). Po vypuknutí 2. svetovej vojny, Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939.

 

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920-1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Československý prezident sa však rozhodol tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945) napriek výsledku plebiscitu, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Beneš druhý krát spáchal zradu na obyvateľoch „poľského“ Spiša a Oravy. Proti jeho rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája však bola obnovená predvojnová hranica.

[[Obrázok:Jurgovdrkos.png|thumb|Drevený kostol v Jurgove]]

=== Po 2. svetovej vojne ===

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne vo Svite, Poprade a Kežmarku, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku a Sliezsku a Sudetoch v Čechách. Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola. Na začiatku 60-tych rokov však väčšina z nich bola zrušená.

 

== Pozri aj ==

 

[[Kategória:Poľsko]]