Krym (polostrov): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Literatúra: doplnená |
→Dejiny Krymu: Okrem malého obsahu s 2 udalosti obsahuje stranka teraz celú známu históriu až od čias Rímanov po dnešok. Značky: vrátené odsadenie medzerou bez zdroja úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
||
Riadok 19:
Severná časť polostrova je pokrytá (dnes poľnohospodársky skultivovanou) [[step]]ou a [[lesostep]]ou, menšiu južná časť (1/5 celkovej rozlohy) tvorí úzke [[subtropické pásmo]], vtesnané medzi pobrežím Čierneho mora a [[Krymské vrchy|Krymskými horami]]. Počasie je v lete ovplyvňované azorskou tlakovou výšou, v zime sibírskou tlakovou výšou. Prevládajú tu preto severné až severovýchodné vetry. V zime i v lete prinášajú suché kontinentálne vzduchové masy, ktoré zabezpečujú chladné a suché zimy a horúce a suché letá. Zrážky prináša väčšinou na jar severozápadný a v zime juhozápadný vietor<ref name="Muroatov, 1968"/>.
== Dejiny Krymu ==
Zaznamenaná história Krymského polostrova, historicky známy ako Tauris, Taurica (Greek: Ταυρική alebo Ταυρικά), a Tauric Chersone (Greek: Χερσόνησος Ταυρική, "Tauric Peninsula"), Taurinský poloostrov pozdĺž jeho pobrežia, z ktorých najdôležitejší bol Chersonesos blízko dnešného Sevastopolu, so Scytians a Tauri vo vnútrozemí na severe. Južné pobrežie sa postupne skonsolidovalo do Bosporského kráľovstva (Bosporan Kingdom), ktoré bolo anektované Pontom a potom sa stalo klientskym kráľovstvom Ríma (63 pred Kristom – 341 po Kr.).
Južné pobrežie si zachovalo grécku kultúru takmer dvetisíc rokov, vrátane nástupníckych rímskych štátov, Byzantskej ríše (341 – 1204), Trebizonskej ríše (1204 – 1461) a nezávislého kniežatstva Theodoro (skončilo 1475).
V 9. storočí nášho letopočtu založilo Byzantinke impérium Cherson v blízkosti Krymu, na obranu pred vpádmi ruského Kaganátu. O polostrov Krym z tohto obdobia bojovali Byzantinci (Latinská Rímska Ríša) proti Rusko (Slovanské Impérium) a Khazaria. Oblasť Krymu zostala miestom prekrývajúcich sa záujmov a kontaktov medzi ranostredovekou slovanskou, tureckou a gréckou sférou. Stalo sa centrom obchodu s otrokmi. V tomto období boli Slovania predavaný do Byzantinskeho impéria a iných miest v Anatólii a na blízkom východe.
V 13. storočí boli niektoré krymské prístavné mestá pod kontrolou Benátčanov a Genovčanov, ale vnútrozemie bolo oveľa menej stabilné a vydržalo dlhú sériu výbojov a invázií. V stredoveku ho čiastočne dobyla Kyjevská Rus, ktorej knieža Vladimír Veľký bol pokrstený v Sevastopole, čo znamenalo začiatok christianizácie Kyjevskej Rusi a neskôr celého slovanského impéria.
Počas mongolskej invázie do Európy pripadol sever a stred Krymu mongolskej Zlatej horde.
Potom, čo Timur krutý Turecký vojevodca v roku 1399 zničil mongolskú armádu Zlatej hordy, krymskí Tatári založili nezávislý Krymský Khanát a v roku 1440. sa rozpadom hordy sformoval Krymský Khanát, ktorý sa však pomerne rýchlo stal podriadeným Osmanskej ríši, ktorá tiež dobyla pobrežné oblasti, ktoré si zachovali nezávislosť od Khanate (Mongolskej zlatej hordy). Hlavným zdrojom blahobytu v týchto časoch boli časté nájazdy do Ruska a vývoz otrokov s Ruska najčastejšie s oblastí dnešnej Ukrajiny.
Krymskí Tatári ovládali stepi, ktoré sa rozprestierali od Kubáne po rieku Dnester, no nedokázali ovládnuť obchodné janovské mestá na Kryme. Potom, čo krymskí Tatári požiadali o pomoc Osmanov, osmanská invázia do janovských miest na Kryme vedená Gedikom Ahmedom Pašom v roku 1475 dostala Kaffu a ďalšie významné obchodné mestá pod ich kontrolu.
Po dobytí janovských miest osmanský sultán držal Khána Meñli I Giray v zajatí, neskôr ho prepustil za to, že prijal osmanskú zvrchovanosť nad krymskými khánmi a umožnil im vládnuť ako poddanské kniežatá Osmanskej ríše. Krymskí kháni však mali stále veľkú autonómiu od Osmanskej ríše a riadili sa pravidlami, ktoré pre nich považovali za najlepšie.
Krymskí Tatári zaviedli prax nájazdov do ukrajinských krajín (Divoké polia), pri ktorých zajali otrokov na predaj. Napríklad od roku 1450 do roku 1586 bolo zaznamenaných osemdesiatšesť tatárskych nájazdov a od roku 1600 do roku 1647 sedemdesiat. V 70. rokoch 16. storočia sa v meste Kaffe predávalo takmer 20 000 otrokov ročne. Odhaduje sa, že 75% populácie na Kryme tvorili v tomto období otroci.
V roku 1774 bola Osmanská ríša porazená Katarínou II Veľkou (Ruská Ríša). Po dvoch storočiach konfliktu flotila Ruskej Ríše zničila osmanské námorníctvo a armády ruskej ríše spôsobili armádam s osmanskej ríše ťažké porážky v mnohých bojoch na pevnine. Následná zmluva z Küçük Kaynarca prinútila Vznešené Porte uznať Tatárov z Krymu za politicky nezávislých od osmanskej ríše. Začlenením Krymu Katarínou Veľkou v roku 1783 z porazenej Osmanskej ríše do späť Ruskej ríše a tým sa výrazne zvýšila moc Ruského impéria (slovanské impérium) v oblasti Čierneho mora. Krym bol prvým moslimským územím, ktoré vykĺzlo spod sultánovej zvrchovanosti. Hrozilo že by sa hranice Osmanskej ríše postupne zmenšovali a Ruska Ríša by pokračovala v posúvaní svojej hranice na západ k Dnestru.
28. decembra 1783 Osmanská ríša podpísala dohodu vyjednanú ruským diplomatom Bulgakovom, ktorá uznala stratu Krymu a ďalších území, ktoré boli vo vlastneni Khanatu. Krym prešiel po anexii Ruskej ríše niekoľkými administratívnymi reformami, najprv ako Tauriská oblasť v roku 1784, ale v roku 1796 bol rozdelený na dve župy a pričlenený k Novorossijskej správe, pričom v roku 1802 bol založený nový Tauridský guvernorát s hlavným mestom Simferopol. Guvernorát zahŕňal Krym, ako aj väčšie priľahlé oblasti pevniny. V roku 1826 Adam Mickiewicz (Významný Poľský intelektual tej doby) publikoval svoje kľúčové dielo Krymské sonety po ceste cez pobrežie Čierneho mora.
;-------------
Veľká Krymská vojna (1853 – 1856)
;-------------
Konflikt medzi Ruským impériom (Slovanské impérium) a alianciou Francúzskeho impéria, Britského impéria, Osmanskej ríše, Sardínie a Nassauského vojvodstva, bola súčasťou dlhotrvajúceho zápasu medzi hlavnými európskymi mocnosťami o vplyv na územiach upadajúcej Osmanskej ríše. Ruská Ríša a Osmanská ríša vstúpili do vojny v októbri 1853 o práva Ruskej ríše na ochranu pravoslávnych kresťanov. Francúzsko a Británia (Anglicko) v snahe zastaviť výboje Ruskej ríše a jej vojenskú kampaň, vstúpilo Francúzsko aj Británia v roku 1854 do vojny. Zatiaľ čo časť vojny sa viedla inde, hlavné boje sa odohravali na Kryme.
Bezprostrednou príčinou vojny boli práva kresťanských menšín v Palestíne, ktorá bola súčasťou Osmanskej ríše. Francúzi presadzovali práva rímskokatolíkov a Ruská ríša zasa práva východnej pravoslávnej cirkvi. Dlhodobejšie príčiny zahŕňali úpadok Osmanskej ríše, expanziu Ruskej ríše v predchádzajúcich rusko-tureckých vojnách a britské a francúzske preferencie zachovať Osmanskú ríšu, aby sa zachovala rovnováha síl na koncerte Európy. Všeobecne sa uvádza, že príčiny, v jednom prípade zahŕňajúce hádku o kľúč, nikdy neodhalili „väčší zmätok účelu“, ale viedli k vojne, ktorá sa vyznačovala „notoricky nekompetentným medzinárodným mäsiarstvom“
Po akciách v Podunajských kniežatstvách a v Čiernom mori sa spojenecké vojská Francúzskeho Impéria a Britského impéria (Anglicko) v septembri 1854 vylodili na Kryme a obkľúčili mesto Sevastopoľ, domov cárskej Čiernomorskej flotily a s tým potenciálnu hrozbu zo strany Ruskej Ríše o preniknutí do Stredozemného mora flotilou. Po rozsiahlych bojoch na celom Kryme mesto padlo 9. septembra 1855. Vojna sa skončila stratou Ruskej Ríše vo februári 1856. Hlavným cieľom Francúzska a Anglicka bolo zabrániť Rímskej Ríší rozšíriť svoje hranice do Osmanskej ríše, vďaka tomu, zostal Krym napriek porážke naďalej v rukách Ruskej Ríše.
Vojna zdevastovala veľkú časť hospodárskej a sociálnej infraštruktúry Krymu. Krymskí Tatári museli hromadne utekať zo svojej vlasti, donútení podmienkami vytvorenými vojnou, prenasledovaním a vyvlastňovaním pôdy. Tí, ktorí prežili cestu, hlad a choroby, sa presídlili do Dobrudže, Anatólie a iných častí Osmanskej ríše. Nakoniec sa vláda Ruskej Ríše rozhodla tento proces zastaviť, keďže poľnohospodárstvo začalo trpieť kvôli veľkému množstvu úrodnej poľnohospodárskej pôdy ktorá zostávala bez obsluhy.
;----
Koncom 19. storočia krymskí Tatári naďalej tvorili miernu pluralitu stále prevažne vidieckeho obyvateľstva Krymu a tvorili prevažnú časť populácie v horských oblastiach a približne polovicu populácie stepí. V okrese Feodosija bol sústredený veľký počet Rusov a Ukrajincov, ako aj menší počet Židov (vrátane Krymčakov a krymských Karaitov), Bielorusov, Turkov, Arménov, Grékov a Rómov. Začiatkom 19. storočia sa na Kryme usadili Nemci a Bulhari, ktorí dostali veľký prídel a úrodnú pôdu a neskôr začali skupovať pôdu bohatí kolonisti, najmä v okolí Perekopského a Jevpatorijskom uyezdis.
Po ruskej revolúcii v roku 1917, ktorá nasledovala za mnohými vojenskými neúspechmi bola vojenská a politická situácia na Kryme chaotická, ako vo väčšine Ruskej Ríše. Počas nasledujúcej ruskej občianskej vojny Krym niekoľkokrát zmenil majiteľa a na čas bol baštou protiboľševickej Bielej armády, ktorá bojovala na strane svojho cára a zjednotenia Ruskej Ríše. Práve na Kryme sa bieli Rusi pod vedením generála Wrangela v roku 1920, 2 roky po smrti svojho cára naposledy postavili proti Nestorovi Machnovi a Červenej armáde. Keď bol odpor potlačený, mnoho protiboľševických bojovníkov a civilistov utieklo loďou do Istanbulu.
Približne 50.000 vojnových zajatcov s radou bielych rusov a civilistov bolo popravených zastrelením alebo obesením po porážke generála Piotra Nikolajevičova Vrangeľa s Ruskej ríše na konci roku 1920 pri poslednom boji o Krym. Toto je považované za jeden z najväčších masakrov v občianskej vojne a definitívny koniec viac ako 600 rokov trvajúcemu systému vlády cára a Ruského impéria ako takého.
V rámci pokračujúceho Červeného teroru, ktorý organizoval Béla Kun, bolo vtedy zavraždených 56 000 až 150 000 ľudí s civilného obyvateľstva na Kryme.
Krym sa stal súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky 18. októbra 1921 ako Krymská autonómna sovietska socialistická republika, Ruská SFSR založila v roku 1922 Zväz sovietskych socialistických republík, pričom Krymská ASSR si zachovala určitý stupeň nominálnej autonómie a riadila sa ako krymsko-tatárska enkláva.
To však neochránilo krymských Tatárov, ktorí tvorili asi 25 % krymskej populácie, pred represiami Josifa Stalina v 30. rokoch 20. storočia. Gréci boli ďalšou kultúrnou skupinou, ktorá trpela. O ich pozemky prišli v procese kolektivizácie, v ktorej roľníci nedostali náhradu mzdy. Školy, ktoré vyučovali gréčtinu, boli zatvorené a grécka literatúra bola zničená, pretože Sovieti považovali Grékov za „kontrarevolucionárov“ s ich väzbami na kapitalistický štát Grécko a ich nezávislú kultúru.
Od roku 1923 do roku 1944 existovala snaha o vytvorenie židovských osád na Kryme ako riešenie židovskej otázky. Boli dva pokusy o nastolenie židovskej autonómie na Kryme, ale oba boli nakoniec neúspešné.
Krym zažil v 20. storočí dva veľké hladomory, hladomor v rokoch 1921–1922 ktorý bol spôsobený zlým počasím a najmä zlým spravovaním krajiny v dobách neustálych nepokojov a nedbanim na svoje obyvateľstvo, ktorým úrady vyvlastnovali jedlo, úrodne pozemky, aj majetky. V mnohých oblastiach dochádzalo ku kanibalizmu naprieč štátom a hladomor spôsobil veľké úmrtia aj na Kryme. Hladomor sa podarilo ukončiť vďaka zásahu zahraničných humanitárnych organizácií v rokoch 1923, najväčšou bola American Relief Administration.
Druhý hladomor známy ako Holodomor v rokoch 1932–1933 bol spôsobený zlým riadeným štátu, vyvlastňovaním potravín svojim občanom a úrodných pozemkov a to aj od najväčších producentov potravín vo všetkých regiónoch veľkej krajiny sovietskeho zväzu a ich následným predajom do zahraničia, výmenou za technológie. Situáciu zhoršovalo aj nútené hromadenie ľudí v určitých oblastiach. V období Holodomuru bolo na územie Krymu vystahovaných obrovské množstvo etnickým Rusov a Ukrajincov, tieto zmeny natrvalo zmenili etnickú rovnováhu v regione. Počas ďalšieho storočia dlhší čas po konci sovietskeho zväzu bolo mnoho krát pomenované toto počínanie za vojnové zločiny a snahy o vyhladenie obyvateľstva v určitých regiónoch za pomoci hladu.
Počas druhej svetovej vojny bol Krym dejiskom niektorých z najkrvavejších bitiek. Vodcovia Tretej ríše sa snažili dobyť a kolonizovať úrodný a krásny polostrov v rámci svojej politiky presídľovania Nemcov vo východnej Európe na úkor Slovanov. Počas krymskej kampane utrpeli nemecké a rumunské jednotky v lete 1941 ťažké straty, keď sa pokúšali postúpiť cez úzku Perekopskú šiju, ktorá spájala Krym so sovietskou pevninou. Akonáhle nemecká armáda prerazila (operácia Trappenjagd), obsadila väčšinu Krymu, s výnimkou mesta Sevastopoľ, ktoré bolo obliehané a neskôr mu bol po vojne udelený čestný titul mesto hrdinou. Červená armáda stratila viac ako 170.000 mužov, ktorí boli zabitý alebo zajatý a tri armády (44., 47. a 51.) s 21 divíziami.
Sevastopoľ vydržal od októbra 1941 do 4. júla 1942, kedy Nemci mesto konečne dobyli. Od 1. septembra 1942 bol polostrov spravovaný ako Generalbezirk Krim (Všeobecný okres Krymu) and Teilbezirk (a pod okres Krymu) Taurien nacistickým generálnym komisárom Alfredom Eduardom Frauenfeldom (1898 – 1977), pod vedením troch po sebe nasledujúcich Reichskommissares (komisia pre impérium) pre celú Ukrajinu. Napriek tvrdohlavej taktike nacistov a pomoci rumunských a talianskych jednotiek zostali krymské hory nedobytou pevnosťou domáceho odporu (partizánov) až do dňa, keď bol polostrov oslobodený od okupačných síl.
Krymskí Židia boli počas nacistickej okupácie cieľom vyhladenia. V januári 1942 bola podľa svedectva v Simferopole založená rota tatárskych dobrovoľníkov pod velením Einsatzgruppe 11. Táto rota sa podieľala na protižidovských honoch a vražedných akciách vo vidieckych oblastiach. Zavraždených bolo asi 40 000 krymských Židov. Svedectvo priniesol Yitzhak Arad, ktorý bojoval ako židovský partizán na Kryme.
Úspešná krymská ofenzíva znamenala, že v roku 1944 sa Sevastopoľ dostal pod kontrolu jednotiek Sovietskeho zväzu. Takzvané „Mesto ruskej slávy“ kedysi známe svojou nádhernou architektúrou bolo úplne zničené a muselo byť kameň po kameni prestavané. Kvôli jeho obrovskému historickému a symbolickému významu pre Rusov sa pre Stalina a sovietsku vládu stalo prioritou, aby sa v čo najkratšom čase obnovila bývalá sláva.
Krymský prístav Jalta hostil jaltskú konferenciu Roosevelta, Stalina a Churchilla, ktorá sa neskôr považovala za rozdeľujúcu Európu medzi komunistickú a demokratickú sféru.
18. mája 1944 bolo celé obyvateľstvo krymských Tatárov násilne deportované v „Sürgün“ (krymských Tatárov do vyhnanstva) do Strednej Ázie sovietskou vládou Josifa Stalina ako forma kolektívneho trestu s odôvodnením, že údajne spolupracovali s Nacistickými okupačnymi silami ako sformované pronemecké tatárske légie 26. júna toho istého roku bolo do Strednej Ázie deportované aj arménske, bulharské a grécke obyvateľstvo, čiastočne do Ufy a jej okolia v pohorí Ural. Celkovo bolo deportovaných viac ako 230 000 ľudí čo bola asi pätina z celkového počtu obyvateľov Krymského polostrova v tom čase a najmä do Uzbekistanu. Vyhnaných bolo aj 14 300 Grékov, 12 075 Bulharov a asi 10 000 Arménov. Koncom leta 1944 boli etnické čistky na Kryme dokončené. V roku 1967 boli krymskí Tatári rehabilitovaní, no do posledných dní Sovietskeho zväzu im bol zakázaný legálny návrat do vlasti. Ukrajina a tri ďalšie krajiny v rokoch 2015 až 2019 formálne uznali deportáciu za genocídu.
Polostrov bol presídlený inými národmi, najmä Rusmi a Ukrajincami. Moderní experti tvrdia, že deportácia bola súčasťou sovietskeho plánu získať prístup k Dardanelám a získať územie v Turecku, kde mali Tatári etnických príbuzných Turkov, alebo odstrániť menšiny z pohraničných oblastí Sovietskeho zväzu.
Počas deportácie zomrelo takmer 8 000 krymských Tatárov a desaťtisíce následne zahynuli v dôsledku drsných exilových podmienok. Deportácia krymských Tatárov mala za následok opustenie 80 000 domácností a 360 000 akrov pôdy.
Autonómna republika bez štátnej príslušnosti bola 30. júna 1945 povýšená na oblasť v rámci Ruskej SFSR. Začal sa proces detatarizácie Krymu, aby sa odstránila pamiatka na Tatárov, vrátane masívnej zmeny názvu väčšina toponým, ktoré dostali slovanské a komunistické názvy. Len veľmi málo lokalít Bachchysarai, Džankoy, İşün, Alušta, Alupka a Saky sa dostalo po páde Sovietskeho zväzu svoje pôvodné mená, čím bola takmer úspešne, vyhladená tatárska kultúra s Krymu a povedomia ľudí.
19. februára 1954 bola oblasť prevedená z Ruskej SFSR do jurisdikcie Ukrajinskej SSR na základe „integrálneho charakteru ekonomiky, územnej blízkosti a úzkych hospodárskych a kultúrnych väzieb medzi Krymskou provinciou a Ukrajinským SSR“. a pripomenúť si 300. výročie spojenia Ukrajiny s Ruskom.
Sevastopoľ bol pre svoj význam ako prístav sovietskej Čiernomorskej flotily uzavretým mestom a ku Krymskej oblasti bol pripojený až v roku 1978.
Výstavba Severokrymského kanála, kanála na úpravu pôdy na zavlažovanie a zavlažovanie Chersonskej oblasti na juhu Ukrajiny a Krymského polostrova, sa začala v roku 1957 krátko po prevode Krymu. Kanál má tiež niekoľko vetiev v celej Chersonskej oblasti a na Krymskom polostrove. Hlavné projektové práce prebiehali v rokoch 1961 až 1971 a mali tri etapy. Stavbu viedli členovia Komsomolu vyslaní komsomolským cestovným lístkom (Komsomolskaja putyovka) v rámci šokových stavebných projektov a predstavovali približne 10 000 nedobrovoľných pracovníkov.
V povojnových rokoch Krym prekvital ako turistická destinácia s novými atrakciami a sanatóriami pre turistov. Turisti prichádzali z celého Sovietskeho zväzu a jeho satelitných krajín, najmä z NDR.[24] Časom sa polostrov stal aj hlavnou turistickou destináciou pre plavby s pôvodom v Grécku a Turecku. Rozvinula sa aj infraštruktúra a výroba Krymu, najmä v okolí námorných prístavov Kerč a Sevastopol a vo vnútrozemskom hlavnom meste oblasti Simferopol. Populácia Ukrajincov aj Rusov sa v dôsledku asimilačnej politiky zdvojnásobila, pričom do roku 1989 sa odhaduje že žilo na polostrove viac ako 1,6 milióna Rusov a 626.000 Ukrajincov.
Po rozpade Sovietskeho zväzu a nezávislosti Ukrajiny bol väčšinový etnický ruský Krymský polostrov reorganizovaný na Krymskú republiku po referende v roku 1991, v ktorom krymské orgány presadzovali väčšiu nezávislosť od Ukrajiny a užšie vzťahy s Ruskom. V roku 1995 bola republika násilne zrušená Ukrajinou, pričom Krymská autonómna republika bola pevne založená pod ukrajinskou autoritou. S Ruskom existovalo aj občasné napätie v súvislosti so sovietskou flotilou, hoci zmluva z roku 1997 rozdelila sovietsku čiernomorskú flotilu, čo Rusku umožnilo pokračovať v umiestnení svojej flotily v Sevastopole s prenájmom predĺženým v roku 2010. V dôsledku zvrhnutia relatívne proruskeho prezidenta Janukovyča, Rusko násilne anektovalo Krym v roku 2014.
Janukovyč dlhší čas pracoval a chcel rozšíriť spoluprácu s Európskou úniou, nakoniec ale zmluvu o spolupráci medzi EÚ a Ukrajinou v novembri 2013 odmietol, čo medzi časťou obyvateľov a parlamentnou opozíciou vyvolalo vlnu protestov. Demonštranti tvrdili, že budú protestovať dovtedy, kým sa niečo nezmení a kým Janukovyč neodstúpi. Nepokoje ktoré sa stupňovali pri stretoch s políciou nedostatočnou činnosťou vlády sa vyostrili až Janukovyč povolal policajné zložky na „protiteroristickú operáciu“ proti ozbrojeným protestujúcim. Pri týchto stretoch zomrelo okolo 80 ľudí, z toho 13 policajtov.
Dňa 21. februára Janukovyč pod tlakom európskych štátov podpísal spolu s tromi predsedami opozičných strán a ministrami zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska dohodu o vyriešení krízy, podľa ktorej sa obe strany mali zdržať násilných akcií, parlament mal odhlasovať návrat k ústave z roku 2004, malo byť zahájené nezávislé vyšetrenie násilností, zostavená vláda národnej jednoty a do decembra 2014 vykonané predčasné prezidentské voľby. Zástupca prezidenta Ruskej federácie sa iba zúčastnil rokovania, avšak dohodu nepodpísal. Nasledujúci deň demonštranti na čele s aktivistami Pravého sektora bez ohľadu na dohodu vyhlásili, že Janukovyč musí okamžite odstúpiť. Potom demonštrovali aj vo vládnej štvrti a pred parlamentom. Janukovyč zmizol a vyhlásil tieto udalosti za štátny prevrat. Pretože parlament nevedel, kam zmizol, a bolo jasné, že je pod kontrolou iného štátu Ruska, bol odvolaný z funkcie. Prezident nemôže vykonávať svoju funkciu keď je ovládaný cudzím štátom. Prezident Ruskej federácie Vladimír Putin neskôr tvrdil, že poveril šéfov ruských špeciálnych zložiek a ľudí z ruského ministerstva obrany ochranou Viktora Janukovyča. Podľa zákona to znamenalo že "Tým ho reálne uniesol a ovládal." Janukovyč vzápätí utiekol podľa Putinovho líčenia na svoju vlastnú žiadosť s ruskou pomocou na Krym a po niekoľkých dňoch do Ruska. Usadil sa potom v Rostove na Done.
Udalosti v Kyjeve, ktoré zvrhli ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča, vyvolali demonštrácie proti novej ukrajinskej vláde. V tom istom čase ruský prezident Vladimir Putin diskutoval o ukrajinských udalostiach so šéfmi bezpečnostných služieb a poznamenal, že „musíme začať pracovať na vrátení Krymu Rusku“. 27. februára ruské jednotky dobyli strategické miesta na Kryme. To viedlo k dosadeniu proruskej Aksjonovovej vlády na Kryme, k referendu o štatúte Krymu a k vyhláseniu nezávislosti Krymu 16. marca 2014. Hoci Rusko pôvodne tvrdilo, že ich armáda nebola do udalostí zapletená, neskôr priznalo, že áno. Rusko formálne začlenilo Krym 18. marca 2014. Po anexii Rusko vystupňovalo svoju vojenskú prítomnosť na polostrove a predkladalo opakovane hrozby s použitím jadrových zbraní, aby upevnilo nový status na zemi.
Ukrajina a mnohé ďalšie krajiny odsúdili anexiu a považujú ju za porušenie medzinárodného práva a ruských dohôd o ochrane územnej celistvosti Ukrajiny. Anexia viedla k tomu, že ostatní členovia vtedajšej G8 vylúčili Rusko zo skupiny a zaviedli sankcie. Referendum a anexiu odmietlo aj Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov, ktoré prijalo rezolúciu potvrdzujúcu „územnú celistvosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc“.
Podľa prieskumu, ktorý uskutočnilo Pew Research Center v roku 2014, väčšina obyvateľov Krymu uviedla, že je presvedčená, že referendum bolo slobodné a spravodlivé (91 %) a že vláda v Kyjeve by mala uznať výsledky hlasovania (88 %).
Ruská vláda je proti označeniu „anexia“, pričom Putin obhajuje referendum ako v súlade s princípom sebaurčenia národov.
V priebehu niekoľkých dní od podpísania zmluvy o pristúpení sa začal proces integrácie Krymu do Ruskej federácie tým, že ruský rubeľ vstúpil do oficiálneho obehu a neskôr sa stal jedinou menou zákonného platidla s hodinami posunutými na moskovský čas. Revízia ruskej ústavy bola oficiálne zverejnená s Krymskou republikou a federálnym mestom Sevastopoľ pridaným k federálnym subjektom Ruskej federácie a ruský premiér Dmitrij Medvedev vyhlásil, že Krym je plne integrovaný do Ruska. Od anexie Rusko podporuje rozsiahlu migráciu na Krym.
Keď Ukrajina v roku 2014 stratila kontrolu nad územím, prerušila dodávky vody do Severokrymského prieplavu, ktorý zásobuje 85 % sladkovodných potrieb polostrova z rieky Dneper, hlavnej vodnej cesty v krajine. S veľkými ťažkosťami sa vyvíjali nové vodné zdroje, ktoré nahradili uzavreté ukrajinské zdroje. V roku 2022 Rusko dobylo časti Chersonskej oblasti, čo mu umožnilo násilne odblokovať Severný krymský kanál a obnoviť dodávky vody na Krym.
Počnúc júlom 2022 došlo na Ruskom okupovanom Krymskom polostrove k sérii výbuchov a požiarov, odkiaľ ruská armáda spustila ofenzívu na južnú Ukrajinu počas rozsiahlej invázie na Ukrajinu. Okupovaný Krym bol základňou pre následnú ruskú okupáciu Chersonskej oblasti a ruskú okupáciu Záporožskej oblasti. Ukrajinská vláda neprijala zodpovednosť za všetky útoky.
V roku 2023 sa situácia mení, Ukrajina vyslobodzuje veľké množstvo násilne anektovaneho územia Ruskom a blíži sa pomaly, ale zatiaľ isto, ku Krymu. Situáciu menia aj mnohy ruský partizáni ktorý bojujú za Ukrajinu na Ruskom území.
== Obyvateľstvo ==
| |||