Hector Berlioz

	Hector Berlioz
	; francúzsky hudobný skladateľ
Narodenie	11. december 1803; La Côte-Saint-André, Francúzsko
Úmrtie	8. marec 1869 (65 rokov); Paríž, Francúzsko
Podpis
Odkazy
Webstránka	hberlioz.com
Projekt; Gutenberg	Hector Berlioz; (plné texty diel autora)
Commons	Hector Berlioz
	Biografický portál

Hector Berlioz (* 11. december 1803, La Côte-Saint-André, Francúzsko – † 8. marec 1869, Paríž) bol francúzsky hudobný skladateľ.

Život

Berlioz sa narodil v roku 1803 v La Côte-Saint-André. Jeho otec bol váženým lekárom v Dauphiné v južnom Francúzsku, ale pre hudobnú kariéru syna nemal porozumenie. Aj matka ho prekliala za jeho neústupnosť.

Mladý Hector sa naučil hrať na flaute a gitare, kompozíciu vyštudoval na parížskom konzervatóriu, pričom vydržal bez podpory rodičov. Často bol jeho celodennou stravou iba sušený chlieb a figy. Až na piaty pokus sa mu podarilo získať Rímsku cenu, ktorá ho na päť rokov finančne zabezpečila a umožnila mu štúdium v Taliansku.

Hoci mal už zloženú Fantastickú symfóniu, neprijali ho ako profesora harmónie na parížske konzervatórium, ani ako zbormajstra do opery s odôvodnením, že nevie hrať na klavíri. Vďaka literárnemu nadaniu prispieval do časopisov ako kritik, čo zmiernilo jeho existenčné ťažkosti. Na konzervatóriu nakoniec od roku 1852 pôsobil ako knihovník. Jeho kompozície si získavali pozornosť hlavne v zahraničí. V rodnom Francúzsku nebol do konca života docenený, čo Berlioz veľmi ťažko niesol.

Berlioz bol dvakrát nešťastne ženatý, po tragickej smrti syna ako námorníckeho kapitána prežíval bolestné sklamanie. Jeho smrť urýchlil nešťastný pád zo skál neďaleko Monaka.

Charakteristika tvorby

Berlioz bol vo viacerých oblastiach tvorby revolučný a iný ako jeho predchodcovia. Pri skladateľoch predchádzajúcich období bolo takmer pravidlom, že šlo viac-menej o zázračné deti a virtuózov vyrastajúce v hudobnom "skleníku", ktoré boli prakticky predurčené na kariéru hudobníka. Berlioz sa naučil hrať akurát priemerne, ak nie podpriemerne na flautu a gitaru, a pohrával sa s myšlienkou na lekársku kariéru. Boli tu však aj dôvody, pre ktorého ho ako skladateľa nemohli prehliadnuť jeho kolegovia rovesníci – jeho obrovská fantázia a skutočne umelecký duch. Berlioz možno nebol virtuóz, ale ako poznamenal istý hudobný kritik, vedel vynikajúco pracovať so symfonickým orchestrom. Jeho predstavy o symfonickom orchestri vysoko prevyšovali všetky dovtedajšie fantázie o tomto telese a vo svojej veľkoleposti už azda neboli nikdy prekonané. Boli to síce predstavy rojka, ktoré nikdy nemohli byť naplnené, ale zohrali dôležitú úlohu. Berlioz sa vďaka nim zapísal do hudby ako revolučný inštrumentátor. Je autorom významnej učebnice inštrumentácie. Odhalil v orchestri farby a kombinácie, ktoré dovtedy boli skryté. Berlioz je tiež významným skladateľom v oblasti programovej hudby. Pre spomínané dôvody je jeho Fantastická symfónia medzníkovým dielom v hudobnom vývoji. Ďalšie nóvum, ktoré toto dielo prinieslo, je tzv. „ideé fixé“ príznačný motív, na ktorý neskôr nadviazal i Wagner. Ide o stálu myšlienku vyjadrujúcu základnú básnickú predstavu diela, ktorú je možné umelecky rozvíjať. Berlioz bol taktiež jedným z prvých skladateľov skutočne romantického charakteru a rozsahu – je preňho typická značná náladovosť, široká škála emócií a veľkolepé orchestrálne efekty.

Dielo

Najvýznamnejším a najznámejším Berliozovým dielom je Fantastická symfónia. Známa je tiež symfónia so sólovou violou Harold v Taliansku, ktorú skladateľ skomponoval na podnet Paganiniho. Ten mu za to venoval sumu 20 000 frankov. Nasledujú diela Romeo a Júlia, Smútočná a triumfálna symfónia, Faustovo prekliatie, Kráľ Lear, Korzár, Rímsky karneval a ďalšie, ktoré boli často inšpirované literárnymi námetmi. Autor išiel so svojou vynaliezavosťou tak ďaleko, že niekedy kombinoval symfonický orchester s dychovými kapelami, ako napríklad v Requiem. Skladateľ skomponoval aj niekoľko hudobno-dramatických diel – operu Benvenuto Cellini, ktorej hlavným hrdinom bol kovolejár z obdobia renesancie, komickú operu Beatrice a Benedikt a veľkú dvojdielnu operu Trójania podľa Vergiliovej Aenedy. Napriek tomu, že kritici túto operu oceňujú, na operných scénach sa nepresadila.

Je nutné spomenúť tiež Berliozove literárne diela, najmä významnú učebnicu inštrumentácie Grand traité d'instrumentation et d'orchestration, ktorá sa používa dodnes a duchaplné autobiografické Pamäti, v ktorých sa prejavili skladateľove literárne schopnosti.