Biela veža je jedna z kruhových veží mestského opevnenia v gréckom Solúne. 30 metrová stavba stojí v západnej časti mesta pred nábrežnou promenádou v blízkosti prístavu. V súčasnosti slúži ako múzeum a atrakcia pre turistov. Veža bola vybudovaná Benátčanmi v priebehu 15. storočia. Nahradila starú byzantskú stavbu z 11. storočia. Plnila obrannú funkciu, chránila najmä prístav, ktorý bol v Solúne na veľmi dobrom mieste z pohľadu stratégie. V minulosti slúžila ako väzenie, ktoré existovalo predovšetkým v časoch existencie Osmanskej ríše. Na vrchole má zapichnutú aj bielo-modrú grécku vlajku.[1]

Biela veža
angl. White tower
novogr. Λευκός Πύργος
lad. Kuli Blanka
tur. Beyaz Kule
pevnosť, veža
Pôvod názvu: veža bola v roku 1912 natretá na bielo
Štát Grécko Grécko
Región Stredná Makedónia
Mesto Solún
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 40°37′34.93″S 22°56′54.34″V / 40,6263694°S 22,9484278°V / 40.6263694; 22.9484278
Autor Benátčania
Vznik 15. storočie
Pre verejnosť verejnosti prístupná
Výška 33,9 m
Obvod 71,3 m
Priemer 22,7 m
Poloha v Grécku
Poloha v Grécku
Wikimedia Commons: White tower
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Dejiny upraviť

V roku 1826 došlo vo veži k veľkému masakru väzňov. Bolo to v čase, keď sa osmanský sultán Mahmud II. rozhodol zlikvidovať búriacich sa Janičiarov uväznených vo veži. Pri tejto príležitosti dostala veža prívlastok „červená“ alebo „krvavá“ veža.[2][1]

Keď v roku 1912 ovládlo Grécko počas tzv. Balkánskej vojny Solún, vežu zvonka premaľovali nabielo a preto dostala súčasný názov. Bielu vežu si domáci uctievajú ako symbol gréckej suverenity v regióne Macedónsko,[2] ktorý dnes nájdete na tričkách, známkach, pohľadniciach či suveníroch.[1] Natretie bielou farbou malo symbolizovať „vyčistenie“ od starých tureckých zákonov.

Referencie upraviť

  1. a b c Grécky Solún: Križovatka starých kultúr [online]. cestovanie.sk, 29. januára 2015 14:54, [cit. 2015-07-13]. Dostupné online. Archivované 2015-05-15 z originálu.
  2. a b Solún - mesto tradícií [online]. cestovanie.sk, 7. 2. 2009, [cit. 2015-07-13]. Dostupné online. Archivované 2012-09-19 z originálu.