Expresionizmus (architektúra)

Expresionizmu sa v architektúre presadil iba v Nemecku a to len v 20. rokoch 20. storočia, dá sa povedať, že v architektúre boli priekopníkmi v používaní kombinácií skla, kovov a betónu.

Einsteinova veža v Postupime

Expresionizmus možno považovať skôr za stav ducha, s tým, že budova môže vyjadriť konkrétnu ideu bez toho, aby sa držala zaužívaných stavebných a architektonických princípov. Expresionizmus znamená výraz, nepokoj, nestabilnosť a prejavil sa po 1. svetovej vojne ako východisko modernej architektúry.

Hans Poelzig ako prvý spojil starú vodárenskú vežu s galériou v Poznani roku 1911. Experimentovať sa začalo aj v Nemecku, často išlo o nezrealizovateľné stavby, ako napríklad sklenené mrakodrapy od Miesa van der Roheho. Veľkými projektami boli priemyselné haly, ktorým sa pridávalo na dramatickosti formy. A aj napriek nezvyčajným tvarom vo svojej najčistejšej forme, expresionizmu nehľadal žiadne zdôvodnenie idey architekta, ktorá určovala budove tvar. Poskytoval v tom čase obrovský priestor na experimentovanie z formami a tvarmi aké sa dovtedy na svetovej architektonickej scéne neobjavili.

Vyvrcholením expresionizmu bola Einsteinova veža v Postupime (1917 – 1921) od Ericha Mendelsohna, kde hľadal vzťah nových funkcií a foriem prostredníctvom plynúcich skulpturálnych foriem.

Hoci mnohí expresionisti sa neskôr prihlásili k funkcionalizmu alebo racionalizmu, expresionistické formy ich neprestali zaujímať ani neskôr. Dôkazom toho je budova opery v Sydney od dánskeho architekta Jørna Utzona, ktorá spája funkciu a kontext do mimoriadnej silnej série foriem. Pomocou výrazových možností betónových škrupín vytvoril nezabudnuteľnú formu prinášajúc do usadlého mesta život.