Faidon (dialóg)

Faidon alebo Faidón je jeden z Platónových dialógov. Je nazvaný podľa Sokratovho žiaka Faidona. Je to rozprava o nesmrteľnosti ľudskej duše.

Obsah

Pytagorovec Echekrates z Fliuntu žiada Faidona, aby jemu a jeho nemenovaným priateľom vyrozprával posledné chvíľky Sokrata pred jeho popravou a prečo sa poprava vlastne oddialila.

Keď sa Sokratovi priatelia dozvedeli, kedy má byť Sokrates popravený, prišli v ten deň skoro ráno do väzenia a našli tam už nariekajúcu Xantipu s dieťaťom na rukách. Po príchode priateľov ju dal Sokrates odviesť domov. Sokrates sedel na lôžku, práve ho zbavili pút, a vykladal priateľom o zvláštnej spojitosti príjemného a nepríjemného.

Sokrates neschvaľuje samovraždu, pretože ľudia sú podľa neho majetkom bohov, ktorí sa o nich starajú.

Podľa pytagorovca Kebesa by rozumných ľudí malo mrzieť, že zomierajú, len nerozumní sa môžu radovať. Sokrates dôvodí, že po smrti príde k iným múdrym ľuďom a dobrým bohom. Tí, čo sa správne zaoberajú filozofiou, zaoberajú sa viacej smrťou ako týmto životom. Život pravého filozofa je ustavičnou snahou obmedziť maximálne telesné nároky v prospech čistého myslenia, ktoré sa týka poznania súcien osebe, ideí. Filozof sa má usilovať vo svojom pozemskom živote čo najviac oslobodiť dušu od tela, a to umožňuje v plnom rozsahu jedine smrť, ktorá nie je pre filozofa ničím strašným, ale naopak znamená splnenie jeho nádejí, že ňou dosiahne múdrosť, po ktorej celý život túžil.

Kebes súhlasí v podstate so Sokratom, len jeho názor o duši (9) vzbudzuje pochybnosť, pretože je obava, že sa duša hneď po odlúčení od tela rozptýli, hynie a zaniká. Preto je potrebný dôkaz, že duša ďalej jestvuje po smrti človeka a že má nejakú silu a je schopná myslieť.

Sokrates svoj dôkaz začína tým, že jestvuje staré rozprávanie, podľa ktorého duše prichádzajúce do Hádovej ríše z tohto sveta, tam pobudnú a potom sa opäť vracajú do života, čím sa naznačuje, že nezanikajú, ale trvajú v podsvetí. Tento názor nachádza svoje potvrdenie v prírode, kde všetko vznikanie a zanikanie spočíva v neustálom prechádzaní z jedného protikladu do druhého: zo studeného vzniká teplé, zo spánku bdenie, z bdenia spánok a pod. Keby jestvovalo len priamočiare vznikanie z jedného do protikladného, všetko by napokon nadobudlo ten istý tvar a dostalo by sa do toho istého stavu a veci by prestali vznikať. Podobne zo života vzniká smrť a zo smrti život.

Kebes pridáva ďalší dôkaz o nesmrteľnosti duše tým, že poukazuje na Sokratovo tvrdenie, podľa ktorého naše učenie sa je spomínanie. To takisto svedčí o tom, že naša duša musela byť niekde predtým, ako vstúpila do tejto ľudskej podoby.

Podľa Sokrata skôr ako sme začali vnímať, museli sme niekde nadobudnúť vedomosti o súcne rovnosti, ak sme rovnaké veci zo zmyslových vnemov uviedli do vzťahu s týmto súcnom. Túto vedomosť sme museli nadobudnúť ešte pred narodením, takže ešte pred narodením sme získali také pojmy, ako pojem rovnosti. Pri narodení sme tieto vedomosti stratili, ale neskôr sme pomocou zmyslov nadobudli o nich vedomosti spomínaním. Z toho vyplýva, že naše duše musia jestvovať aj pred narodením.

Podľa Kebesa a Simmiasa však z uznania preexistencie duše nevyplýva, že duša bude jestvovať aj po našej smrti. Sokrates sa odvoláva na predchádzajúci dôkaz z procesov v prírode, kde vznikanie a zanikanie je prechod z jedného protikladu do druhého: rovnako aj duša vzniká zo smrti, a preto musí aj po smrti jestvovať, keď musí zasa vznikať. Obava, že sa duša po smrti rozsype, akoby vetrom rozfúkaná, stojí na predpoklade, že je niečím zloženým. Rozpadnúť sa môže iba niečo zložené, jednoduché sa rozpadnúť nemôže. Jednoduché je stále a nemenné; prislúcha ideám. Duša je takisto jednoduché, nezložené, božské, nesmrteľné a rozumové. Keď sa duša oddelí od tela celkom čistá, odchádza k tomu, čo sa jej podobá, k neviditeľnému, božskému a nesmrteľnému, kde trávi čas s bohmi. Keď sa však od tela oddelia duše poškodené a nečisté, omámené telesnými žiadosťami a rozkošami, potĺkajú sa medzi pomníkmi a hrobmi, až sú uzavreté do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali.

Simmias však argumentuje, že duša je len harmóniou tela, takže nemôže prežiť telo podobne, ako keď sa rozbije lýra, ktorá je hmotným telesom, stratí sa aj jej harmónia, ktorá je čosi neviditeľné, nehmotné. Podľa Kebesa zasa, duša síce môže pretrvať mnoho tiel, s ktorými bola spojená, napokon však jednako len hynie s posledným telom.

Podľa Sokrata duša nie je harmóniou, pretože to by odporovalo preexistencii duše, harmónia nie je totiž pred hudobným nástrojom, ďalej jedna duša sa podobá druhej, nie však každá harmónia druhej, a takisto duša odporuje telu, kým harmónia je vždy závislá od nástroja a nemôže mu odporovať.

Pokiaľ ide o Kebesove námietky, treba podľa Sokrata uvážiť príčiny vznikania a zanikania vôbec: pravou príčinou vecí sú idey a účasť vecí na nich je pravou príčinou ich vlastností. Nijaká idea nepripúšťa spojenie s protikladnou ideou. Duša síce netvorí priamy protiklad smrti, ale keďže je nerozlučne spojená s ideou života, vylučuje smrť a tým je nesmrteľná a nezničiteľná, lebo smrť by bola jediným spôsobom jej zničenia. Pri smrti človeka duša nehynie, ale iba ustupuje z tela. Tým Sokrates presvedčil Kebesa o postexistencii duše.

Ak je však ľudská duša nesmrteľná, musí sa o ňu človek starať, aby bola čo najlepšia a najmúdrejšia a dosiahla šťastný osud na onom svete, kde dobrých odmeňujú a zlých trestajú. Súd mŕtvych určuje každej duši jej prislúchajúce miesto alebo blúdenie z jedného miesta na druhé.

Záver dialógu obsahuje Faidonovu správu o posledných Sokratových činoch a slovách a o jeho smrti.

Zdroje

• Platon. Dialógy. Preklad Július Špaňár. Vyd. v tomto výbere 1. Zväzok I. Bratislava : Tatran, 1990. 928 s. (Zlatý fond svetovej literatúry; zv. 107.) ISBN 80-222-0125-1. S. 723 – 726.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.