Hidejoši Tojotomi

Hidejoši Tojotomi (šindžitai: 豊臣秀吉, kjúdžitai: 豐臣秀吉) (* 1536 - 18. september 1598), známy aj pod menami Hijoši-maru (日吉丸), Tokičiró Kinošita (木下藤吉郎), Tokačiro či Hidejoši Hašiba, celým vznešeným menom Hašiba Čikuzen no Kami Hidejoši (羽柴筑前守秀吉) (1573 - 1597) bol japonský vojvodca a politik, jeden z najvýznamnejších mužov japonských dejín.

Hidejoši Tojotomi
japonský vojvodca a politik
Narodenie	1536
Úmrtie	18. september 1598 hrad Fušimi, Japonsko
Podpis
Odkazy
Commons	Hidejoši Tojotomi
Biografický portál

Narodil sa ako poddaný a na sklonku éry Sengoku sa vyšvihol až na najmocnejšieho muža Japonska. V skutočnosti je len málo známe o jeho živote a kariére pred rokom 1570. Tento rok datuje najstaršie dochované dokumenty a listy, ktoré spísal. Autobiografia, ktorú vydal, začína až rokom 1577, teda v dobe jeho autonómneho vedenia armády proti klanu Móri.

Predhovor

Sám Hidejoši sa pritom len veľmi málo zmieňuje o veciach zo svojej minulosti. Podľa tradície sa narodil v dedine Nakamura v provincii Owari, ako syn pešiaka, roľníka a chudobného samuraja Jaemona Kinošitu. Hidejošiho detské meno bolo podľa záznamov Hijošimaru, čo by sa dalo preložiť ako „dar slnka“. Známy je obraz Hidejošiho ako chlapca, ktorý sa nechal vyhodiť z chrámu len preto, aby sa mohol vrhnúť v ústrety dobrodružstvám. Cestoval do krajov pod správou Jošimota Imagawu, aby tu nejaký čas slúžil a zarobil si trochu peňazí. Hijoši, po obrade dospelosti známy teraz ako Tokičiró (alebo tiež Tokačiró) sa okolo roku 1557 vrátil do Owari a nechal sa zamestnať v službách mladého Nobunagu Odu. Zúčastnil sa prestavby hradu Kijosu, nad ktorou sa mu podarilo prevziať velenie a v neuveriteľne krátkej dobe stavbu dokončil. To samozrejme vyvolalo nevôľu a nenávisť medzi staršími vazalmi Odov, ktorí v ňom videli karieristu, navyše nízkeho pôvodu. Tokičiró potom prijal pozíciu Nobunagovho osobného nosiča sandálov a zúčastnil sa bitky pri Okehazame roku 1560. O štyri roky neskôr mu bolo povolené nosiť meno Hidejoši. Presvedčil mnoho vazalov z Mino, aby sa pridali na stranu Odov a opustili klan Saitó. Tieto prirodzené Tokičirove schopnosti na Nobunagu silne zapôsobili a vďaka tomuto skutku taktiež mohol roku 1567 tak ľahko získať Inabajamu, to keď sa Hidejošimu podarilo nájsť tajný chodník k zadnej časti hradu, ktorý viedol neďaleko pevnosti Sunomata. Neskôr, pravdepodobne okolo roku 1573, Hidejoši prijal priezvisko Hašiba, ktoré vzniklo spojením znakov z mien dvoch významných vazalov klanu Oda, Nagahideho Niwu a Kacuieho Šibatu. V tom čase sa taktiež oženil s dievčaťom menom Nene (niekedy uvádzanej tiež ako Ó-ne). Taktiež jeho matka sa predtým znovu vydala za Čikuamiho, opilca a grobiana. Tí spolu mali syna menom Hidenaga, ktorý tím pádom bol nevlastným bratom Hidejošiho.

Hidejoši bol vnímaný ako zvláštna postavička, zvlášť na pozícii generála a neskôr taktiež ako vládcu. Bol malý a vychudnutý. Keď sa opil, choval sa a tváril vraj ako opica. Taktiež Nobunaga ho bez zvláštneho taktu nazýval Saru, čo znamená „opičiak“, alebo dokonca „vypĺznutou krysou“. Mal vraj vo veľkej obľube pitie a ženy a ľahko si získaval nových priateľov. Mal veľmi vyvinutý cit pre ľudské chovanie, vďaka ktorému ľahko odhadoval povahu iných a ktorý mu umožňoval bez väčších ťažkostí ľuďmi manipulovať. Táto vlastnosť bez pochyby zapríčinila jeho vzostup počas jeho pôsobenia v klane Oda.

Hidejoši Hašiba

Hidejoši velil vojskám v bitke o Anegawu, v roku 1570, a bol taktiež veľmi činorodý počas Nobunagovho ťaženia proti klanom Asai a Asakura. Významne sa zapísal do histórie roku 1573. Toho roku Nobunaga definitívne zničil klan Asai v provincii Ómi a venoval Hidejošimu tri okresy v severní časti tejto provincie. Zo svojho pôvodného hlavného stanu v Odani, čo bolo bývalé ústredie Asaiov, sa Hidejoši premiestil do Imahamy, prístavu na brehu jazera Biwa. Tu sa venoval domácim záležitostiam, postaral sa o rozšírenie výroby v manufaktúre na strelné zbrane, ktorú založili pár rokov naspäť ešte Asakurovia s Asaimi. Spolu s Nobunagom pokračoval v nekonečnej vojenskej mašinérii, a získaval početné skúsenosti po ďalších niekoľko rokov. Jeho prápory so zlatou tekvicou plápolali nad Nagašimou (1573-1574), Nagašinom (1575) a Tedorigawou (1577).

Západné ťaženie

Hidejošiho stanovište v Ómi bolo relatívne prechodné. V roku 1576 vyhlásil klan Oda vojnu klanu Móri. Nobunaga nariadil Hidejošimu vytiahnuť proti západným provinciám, aby spoločne s Micuhidom Akečim velil obrovskej armáde. Ten bol zodpovedný za podrobenie okruhu Sanin (ktorý obsahoval provincie Tanba, Tango, Tadžima a Inaba), zatiaľ čo Hidejoši postupoval do okruhu Sanjó (ktorý pozostával zo západných provincií hraničiacich s Vnútorným morom). V skutočnosti obidvaja muži získali za svoje úsilie nezávislosť v rozhodovaní, udelenú Nobunagom. Výnimkou bol Kacuie Šibata, zapletený do podrobovania provincií Ečizen a Kaga. Hidejošiho prvý zisk predstavovali hrad Himedži, hrad Kózuki a hrad Sajó. Himedži bolo získané mierovou cestou za výdatnej pomoci Kanbeia (Jošitaku) Kurodu, s ktorým sa Hidejoši čoskoro spriatelil, keď Kanbei dokázal presvedčiť svojho otca, aby sa vzdal strategicky významného hradu. Kózuki a Sajó, ktoré patrili Kacuhisovi Amakovi, boli dobyté silou. Odpor proti Hidejošiho výprave sa čoskoro stal tuhým. Nagaharu Beššó (Bečušó), ktorý sa vzoprel Hidejošimu, sa uzavrel na hrade Miki. Hidejoši zredukoval satelitní pevnôstky hradu Miki (šlo o satelity Hataja a Ogó) a pustil sa do bitky o Beššóovu pevnosť. Medzitým Naoie Ukita začal s útokmi na pozície Odov a Terumoto Móri poslal silnú armádu do Harimy. Móriho sily obkľúčili Kózuki a keď sa Hidejoši vydal na pochod, aby oslobodil obkľúčenú pevnosť, dostal od Nobunagu rozkaz stiahnuť sa. Kózuki padlo a Hidejoši pokračoval v dobývaní Miki, čo sa ukázalo byť ťažkým orieškom. Miki bolo povzbudzované k pokračujúcej obrane chrámom Išijama Hongandži v Seccu a klanom Móri. Zásobovanie bolo úspešné a Beššó sa húževnato bránil až do roku 1580. Je nutné poznamenať, že Hidejošiho západné ťaženie bolo pomalé a únavné. Veci sa začali zlepšovať až so zbehnutím Naoia Ukitu od Móriov k Hidejošiho vojskám, k čomu došlo práve roku 1580. Po tejto udalosti sa situácia vyvíjala v prospech Hidejošiho. Podarilo sa mu zabezpečiť provinciu Harimu, čo znamenalo výraznú oporu jeho síl v provincii Bizen. Túto výhodu bleskurýchle využil, pretože ešte v tom roku mohol vypraviť sily na sever do provincie Inaba a obkľúčiť Tottori, ďalší z významných bodov obrannej línie klanu Móri. Miestny pán, Tojokuni Jamana, rýchle prisahal vernosť Odom a opustil Tottori. Hradu velil Cuneie Kikkawa a po Jamanovej zrade zostal izolovaný. Hidejoši vydal rozkaz vyhladovať Tottori a po dvesto dňoch sa mu podarilo donútiť obrancov vzdať sa.

Anabáza Takamacu

V apríli roku 1582 vstúpil Hidejoši do provincie Biččú a obliehal hrad Takamacu. Takamacu bola kľúčová pevnosť, a preto Móriovia dbali o to, aby hrad nepadol. Pokiaľ by sa nepodarilo hrad udržať, provincia Biččú by bola stratená a medzi provinciou Aki, odvekým domovom Móriov a Odov by stála iba chabá prekážka v podobe provincie Bingo. Terumoto Móri bol opatrným veliteľom a nepodnikal nijaké agresívne ťahy proti Hidejošiho postupu. V skutočnosti sa Hidejoši ťažko prepočítal, keď veril, že víťazstvo bude ľahké. počas niekoľkých neúspešných pokusov o dobytie padlo viac ako 15 tisíc mužov na obidvoch stranách a situácia sa vôbec nepohla. Takamacu velil Muneharu Šimizu, nezdolný a oddaný bojovník, ktorý ignoroval všetky ponuky nepriateľa a vyzýval Hidejošiho, že pokiaľ o hrad stojí, bude ho musieť dobyť. Hidejoši v obavách z toho, že nakoniec Móriovia použijú svoju silu, sa rozhodol pre nekonvenčné riešenie. Poznamenal, že Takamacu stojí na planine a nachádza sa pod úrovňou morskej hladiny. Rozkázal teda, aby sa prehradila rieka Ašimórigawa a vyliala sa na planinu, na ktorej stálo Takamacu. Novovzniknuté jazero úplně odrezalo Šimizua a jeho posádku od okolitého sveta. Keď Terumoto dorazil so svojou armádou, nemohol sa kvôli umelému jazeru, ktoré obklopovalo Takamacu, dostať bližšie. Nezostávalo mu teda, než sa s armádou utáboriť na okolitých kopcoch a čakať, ako sa situácia vyvinie. Medzitým Hidejoši neúnavne ohrozoval osadenstvo hradu sústredenou paľbou z kanónov a pušiek ostreľovačov. Nechal taktiež poslať pre posily, a Nobunaga na jeho žiadosť vyslal kontingent pod vedením Micuhideho Akeči, ktorý však na západ nikdy nedorazil.

Jamazaki

20. júna 1582 bol Nobunaga zabitý Akečiho jednotkami v chráme Honnó v Kjóte. Osud Hidejošiho armády a budúcnosť celej krajiny záležali na tom, ktorá z obidvoch znepriatelených strán, armáda Odov alebo Móriov, sa o incidente dozvie prvá. Samozrejme sa Akeči snažil dostať správu o Nobunagovej smrti k Móriom, aby rozdrvili ich spoločného nepriateľa - Hidejošiho. Posol, ktorý bol s touto správou vyslaný však za necelých 48 hodín padol do Hidejošiho rúk. Medzitým sa o incidente dozvedel Kacuie Šibata. Bol však natoľko zamestnaný klanom Uesugi v provincii Eččú, že bolo nesmierne časovo náročné vyvliecť sa z konfliktu a napadnúť Micuhideho. Hidejoši mal ďaleko lepšiu možnosť dostať sa rýchle do Kjóta. Problém však predstavovali Móriovia. Vedel, že Takamacu balansuje na hranici porážky, avšak dokiaľ nepadne, nie je nádej, že by bolo možné sa s Móriami na čomkoľvek dohodnúť. Podarilo sa mu presvedčiť, s ohľadom na vleklé obliehanie a zbedačený stav posádky hradu, Muneharua, že pokiaľ spácha seppuku, nechá zvyšok osadenstva hradu na pokoji. Pri pohľade na svojich nemocných a vyhladovaných druhov Muneharu Šimizu súhlasil a pred zrakmi obidvoch armád si na loďke, ktorá plávala po zatopenej planine, otvoril brucho. To zaistilo pád Takamacu, ale hlavne umožnilo uzavrieť mierovú dohodu medzi Móriami a Odami, k čomu zásadne pomohlo taktiež priateľstvo generála Móriov Takakageho Kobajakawy a vyslanca Odov, Ekeie Ankokúdžiho. Terumoto súhlasil, že Odom pripadnú provincie Hóki, Mimasaka a Biččú. O pár dní neskôr sa dozvedel o Honnó, ale to už bol Hidejoši na rýchlom postupe ku Kjótu. Neuveriteľnou rýchlosťou sa Hidejoši dostal až do Seccú a porazil Akečiho oddiely (trvalo to necelé štyri dni). Micuhide sa veľmi nešťastne snažil prinútiť ku spojenectvu Nagahideho Niwu a Ukona Takajamu, ktorí by zdvihli počet jeho mužov na 20 tisíc. Po neúspechu v rokovaniach jeho vojsko malo iba 10 tisíc mužov a tí teda boli zapojení do bitky, ktorá vypukla 2. júla pri Jamazaki. Micuhide zaujal pozície južne od hradu Šórjúdži. Pravé krídlo bolo chránené riekou Jodó a ľavé na úpätí 270 metrov vysokej hory Tennózan. Hidejoši dokázal využiť situáciu a rýchle obsadil vrchol Tennózanu jednotkami pod vedením Kanbeia Kurodu, Hidenagu a Masaharua Mikodu. Jeho predvoj sa potom stretol s Akečiho silami na rieke Enmjódži. Bitka začala neúspešným pokusom Micuhideho síl zahnať Kurodu a jeho spoločníkov z Tennózanu. Hidejoši okamžite vyslal Nobuterua Ikedu, aby posilnil pravé krídlo jeho armády, ktorá práve prechádzala Enmjódži, aby sa stretla s jednotkami Nobuharua Cudu. Zároveň jednotky Kijohideho Nakagawu a Ukona Takajamu pokračovali v priamom útoku proti Akečimu. Spôsobili tak v radoch nepriateľa zmätok, ktorý za necelé dve hodiny dal nohy na plecia. Sám Micuhide zomrel počas úteku na hrad Sakamoto. Hidemasa Hori onedlho potom Sakamoto dobyl a Akečiho spolubojovníci boli vyhladení. Hidejoši konečne mohol ukázať Micuhideho hlavu pred Nobunagovým hrobom a stal sa tak ústrednou postavou jeho pohrebu. Bitka bola pojatá ako zádušná omša za zabitého pána, Nobunagu Odu.

Šizugatake

Hidejošiho znamenitá odpoveď na vraždu v chráme Honnó mu zaistila postavenie hlavnej dôležitosti na niekoľko nasledujúcich mesiacov. Ku škode Kacuie Šibatu teraz zaujímal rovnako vysoký post, ako Nobunagovi starší vazali. V skutočnosti bol Hidejoši od počiatku vnímaný ako kariérista a aj teraz je ťažké vysvetliť jeho rýchly postup v hierarchii Odov. Je jasné, že Hidejošimu dopomohol jeho talent a schopnosti. Viacmenej nepochybne najväčší podiel na jeho vzostupe mala Nobunagova povaha. Zdá sa, že Nobunaga občas pochyboval o svojich starších vazaloch už od nepokojných časov, ktoré vládli v provincii Owari pred rokom 1560. Taktiež Micuhide Akeči bol považovaný za kariéristu, pôvodom z pochybnej rodiny v provincii Mino, ktorý sa pripojil k Odom niekedy po roku 1565. Rovnako ako Hidejoši, aj on veľmi strmo vystúpal na vysoký post. Zároveň sa šuškalo, že sa Nobunaga chystá postupne zbaviť všetkých svojich starých vazalov, k čomu vyložene prispel aj pád Nobumóriho Sakumu, jedného z najstarších vazalov Odov, v roku 1580. Nikto nevedel nič isto a po Nobunagovej smrti sa začali vytvárať dva tábory. Jeden podporoval Hidejošiho, druhý Kacuie Šibatu. Rozdelenosť vyšla najavo počas debát o Nobunagovom nástupcovi. Hidejoši uprednostňoval Nobunagovho vnuka Sambóšiho (neskôr známy ako Hidenobu Oda a žil v rokoch 1582-1602), syna najstaršieho Nobunagovho syna a právoplatného dediča Nobutadu, ktorý bol zabitý v Kjóte počas incidentu v chráme Honnó. Naproti tomu Kacuie podporoval Nobutaku Odu, tretieho syna a účastníka bitky pri Jamazaki. Nagahide Niwa a Nobuteru Ikeda, ktorí sa stali spoluguvernérmi (bugjó) v Kjóte spolu s Kacuiem a Hidejošim. Na konferencii v Kijose, kde bola téma nástupcu horúčkovito diskutovaná, bolo panstvo Odov rozdelené medzi hlavných vazalov. Hidejoši obdržal provincie Jamaširó, Tamba a Kwači, zatiaľ čo Šibata získal provinciu Ečizen a severné okresy provincie Ómi. Kazumasu Takigawa, Hidejošiho oponent v Kijose, sa stal pánom v provincii Ise, kde sa opevnil v očakávaní vojny o nástupníctvo. Konferencia nepriniesla žiadne definitívne riešenie a k zdeseniu Nobutaku Odu ani žiadne výsledky pre neho. Pre Hidejošiho bola celá záležitosť iba formalitou, pretože sa považoval za správcu majetkov Odov s právom postaviť sa každému, kto by mu chcel prekážať. Táto okolnosť tvorila podstatnú časť listu, ktorý bol poslaný počas tohto obdobia jednej z jeho mladých manželiek (a ktorý bol doručený jej otcovi Tošiiemu Maedovi) a stálo v ňom: "Až nastane vhodný čas, vrátim sa do Ósaky a vytvorím tu stanovište pre mojich mužov. Dám im rozkaz, aby zrovnali so zemou všetky hrady a zakročili proti akejkoľvek známke rebélie. A aby strážili národ a mier na ďalších päťdesiat rokov."