Hydrodynamická spojka

Hydrodynamická spojka patrí medzi najjednoduchšie zariadenia určené na prenos krútiaceho momentu. Používa sa ako alternatíva k mechanickej spojke, predovšetkým tam, kde sa vyžaduje často opakovaný plynulý rozbeh a zároveň prenos veľkých výkonov. Výhodou je tlmenie torzných kmitov a pomerne malý sklz (2 – 3%) v rozdiele otáčok medzi vstupom a výstupom.

Hydrodynamická spojka

História upraviť

Vďaka rozvoju vysokootáčkových parných turbín začiatkom dvadsiateho storočia bolo nutné nahradiť veľké a ťažké ozubené prevody menším a spoľahlivým zariadením, ktoré by dokázalo efektívne preniesť veľký výkon z turbíny na pomalobežnú lodnú vrtuľu. Týmto požiadavkám najlepšie vyhovel hydraulický prenos výkonu. Pokusy sa začali s konštrukciami, ktoré využívali statickú hydraulickú energiu (tlak). Skladali sa z objemového čerpadla a objemového motora. Často boli konštruované ako piestové, alebo s prestavovacími elementmi. Oproti tomu zariadenia ktoré využívali dynamickú formu energie (prúdenie), sa skladali z odstredivého čerpadla a radiálnej turbíny – z dvoch jednoduchých dielcov, pri ktorých už nedochádzalo k objemovým zmenám, ale iba k rýchlostným zmenám prúdenia kvapaliny.

Myšlienka využiť jednoduché odstredivé čerpadlo a radiálnu turbínu sa zdala byť dobrá, bol len problém spojiť ich do funkčného celku. Prvé návrhy používali na ich prepojenie potrubia ukončené difúzormi. Toto riešenie bolo nevyhovujúce, pretože pri záťaži nastávali tak veľké straty vírením a trením kvapaliny, že nebolo možné dosiahnuť uspokojivú účinnosť.

Hermann Föttinger ako prvý navrhol takú konštrukciu hlavných elementov, že medzi nimi odpadlo aj potrubie aj difúzory. Konštrukcia sa skladala podobne ako neskôr vyvinutý hydrodynamický menič z odstredivého čerpadla a radiálnej turbíny uzatvorenej v olejotesnom puzdre. Základný princíp hydrodynamickej spojky bol patentovaný Föttingerom v roku 1905, v súčasnosti je vedený pod č. DE221422 na nemeckom patentovom úrade.

Zdroje upraviť