Ignác Martinovič
Ignác Martinovič (* 20. júl 1755, Pešť, Uhorsko – † 20. máj 1795, Budín) bol uhorský učenec, filozof, spisovateľ a vodca hnutia jakobínov.
| Ignác Martinovič | |
| uhorský učenec, filozof, spisovateľ a vodca hnutia jakobínov | |
 | |
| Narodenie | 20. júl 1755 Pešť, Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 20. máj 1795 (39 rokov) Budín, Uhorsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Ignác Martinovič |
Biografia upraviť
Martinovič pracoval ako tajný agent a od začiatku svojej akademickej kariéry sympatizoval s novými radikálnymi liberálnymi myšlienkami.
Osvietenský absolutizmus skončil v Uhorsku za Leopoldovho nástupcu Františka II. (vládol v rokoch 1792 – 1835), ktorý si vytvoril averziu voči zmenám, čo spôsobilo Uhorsku desaťročia politickej stagnácie. Nový panovník, cisár František II., kvôli týmto činom odvolal Martinoviča a jeho kolegu Ferenca Gotthardiho, bývalého šéfa tajnej polície. Obmedzením slobody tlače sa cisár František II snažil zabrániť šíreniu revolučných myšlienok. Cisár začal vyšetrovanie proti autorom už vydaných diel a zhabal ich brožúry, vrátane troch Martinovičových diel, ktoré však boli vydané bez mena autora. Nečakaná udalosť však radikálne zmenila jeho osud: Dostal tajný list priamo z Parížskej komúny, samotného centra Francúzskej revolúcie, s takými signatármi ako Maximilien de Robespierre, Saint-Just a Georges Danton. List vyzdvihoval jeho vedeckú kariéru a talent, no jeho hlavným cieľom bolo presvedčiť ho – ako „najschopnejšieho človeka v Uhorsku“ – organizovať revolučné hnutia a radikalizovať existujúce spoločnosti a skupiny v mene „ Práva človeka a občana“ v Uhorsku a iných habsburských oblastiach. Martinovič následne založil rozsiahlu organizáciu hnutí a tajných organizácií, ktorých členov získaval väčšinou z „dôveryhodných“ už existujúcich radikálnych spoločností. Vo svojom Oratio pro Leopolda II. Martinovič výslovne uvádza, že má byť uznaná len právomoc, ktorá vyplýva zo spoločenskej zmluvy; aristokraciu videl ako nepriateľa ľudstva, pretože bránila ľuďom vo vzdelaní. Mal na starosti rozprúdenie vzbury proti šľachte medzi uhorskými nevoľníkmi. V ďalšom zo svojich diel, Katechizmus ľudí a občanov, tvrdil, že občania majú tendenciu brániť sa akejkoľvek represii a že suverenita spočíva na ľude. V roku 1794 nadobudol revolučný tlak v Uhorsku dve podoby, nacionalistický aristokratický z radov nižších šľachticov a šľachty a rovnostársku jakobínsku formu z buržoázie. Martinovič tak založil dva republikánske tajné kluby: jeden pre aristokratických členov („Compagnie des Réformateurs“) a jeden pre členov s buržoáznym pôvodom („Liberté Égalité Fraternité“). Pre každú spoločnosť napísal Martinovič samostatný „katechizmus“. Martinovič však bol zatknutý vo Viedni a rýchlo sa obrátil proti svojim maďarským jakobínom, čím sa ukončilo hnutie jakobínov v Uhorsku. Martinovič bol odsúdený na smrť za velezradu.[1]
Referencie upraviť
- ↑ LENDVAI, Paul. The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat. Princeton University : Princeton University Press, 2004. ISBN 9780691119694. S. 182 - 186.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ignác Martinovič
