Ignác Martinovič (* 20. júl 1755, Pešť, Uhorsko – † 20. máj 1795, Budín) bol uhorský učenec, filozof, spisovateľ a vodca hnutia jakobínov.

Ignác Martinovič
uhorský učenec, filozof, spisovateľ a
vodca hnutia jakobínov
Ignác Martinovič
Narodenie20. júl 1755
Pešť, Uhorsko
Úmrtie20. máj 1795 (39 rokov)
Budín, Uhorsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ignác Martinovič
Obrázok zobrazujúci hlavu Ignáca Martinoviča po exekúcii

Biografia

upraviť

Martinovič pracoval ako tajný agent a od začiatku svojej akademickej kariéry sympatizoval s novými radikálnymi liberálnymi myšlienkami.

Osvietenský absolutizmus skončil v Uhorsku za Leopoldovho nástupcu Františka II. (vládol v rokoch 1792 – 1835), ktorý si vytvoril averziu voči zmenám, čo spôsobilo Uhorsku desaťročia politickej stagnácie. Nový panovník, cisár František II., kvôli týmto činom odvolal Martinoviča a jeho kolegu Ferenca Gotthardiho, bývalého šéfa tajnej polície. Obmedzením slobody tlače sa cisár František II snažil zabrániť šíreniu revolučných myšlienok. Cisár začal vyšetrovanie proti autorom už vydaných diel a zhabal ich brožúry, vrátane troch Martinovičových diel, ktoré však boli vydané bez mena autora. Nečakaná udalosť však radikálne zmenila jeho osud: Dostal tajný list priamo z Parížskej komúny, samotného centra Francúzskej revolúcie, s takými signatármi ako Maximilien de Robespierre, Saint-Just a Georges Danton. List vyzdvihoval jeho vedeckú kariéru a talent, no jeho hlavným cieľom bolo presvedčiť ho – ako „najschopnejšieho človeka v Uhorsku“ – organizovať revolučné hnutia a radikalizovať existujúce spoločnosti a skupiny v mene „ Práva človeka a občana“ v Uhorsku a iných habsburských oblastiach. Martinovič následne založil rozsiahlu organizáciu hnutí a tajných organizácií, ktorých členov získaval väčšinou z „dôveryhodných“ už existujúcich radikálnych spoločností. Vo svojom Oratio pro Leopolda II. Martinovič  výslovne uvádza, že má byť uznaná len právomoc, ktorá vyplýva zo spoločenskej zmluvy; aristokraciu videl ako nepriateľa ľudstva, pretože bránila ľuďom vo vzdelaní. Mal na starosti rozprúdenie vzbury proti šľachte medzi uhorskými nevoľníkmi. V ďalšom zo svojich diel, Katechizmus ľudí a občanov, tvrdil, že občania majú tendenciu brániť sa akejkoľvek represii a že suverenita spočíva na ľude. V roku 1794 nadobudol revolučný tlak v Uhorsku dve podoby, nacionalistický aristokratický z radov nižších šľachticov a šľachty a rovnostársku jakobínsku formu z buržoázie. Martinovič tak založil dva republikánske tajné kluby: jeden pre aristokratických členov („Compagnie des Réformateurs“) a jeden pre členov s buržoáznym pôvodom („Liberté Égalité Fraternité“). Pre každú spoločnosť napísal Martinovič samostatný „katechizmus“. Martinovič však bol zatknutý vo Viedni a rýchlo sa obrátil proti svojim maďarským jakobínom, čím sa ukončilo hnutie jakobínov v Uhorsku. Martinovič bol odsúdený na smrť za velezradu.[1]

Referencie

upraviť
  1. LENDVAI, Paul. The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat. Princeton University : Princeton University Press, 2004. ISBN 9780691119694. S. 182 - 186.

Iné projekty

upraviť