Otvoriť hlavné menu

Iona Emmanuilovič Jakir (rus. Ио́на Эммануи́лович Яки́р; * 15. august 1896, Kišiňov, Moldavsko - † 12. jún 1937, Moskva, Sovietsky zväz) bol sovietsky generál a vojenský teoretik, židovského pôvodu. Veliteľ 1. triedy (1935). Vyznamenal sa počas ruskej občianskej vojny, neskôr jeden z presadzovateľov modernizácie červenej armády. Popravený počas stalinských čistiek (1937), posmrtne rehabilitovaný (1957).

Iona Emmanuilovič Jakir
Iona Emmanuilovič Jakir
Narodenie15. august 1896
Kišiňov, Besarabská gubernia, Ruské impérium
Úmrtie12. jún 1937 (40 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz
Národnosťžidovská
Profesiadôstojník Červenej armády
PodpisIona Emmanuilovič Jakir, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Iona Emmanuilovič Jakir

Obsah

ŽivotUpraviť

Pochádzal z rodiny židovského správcu lekárne v Kišiňove vo vtedajšej Besarabskej gubernii. V roku 1914 začal študovať na Bazilejskej univerzite vo Švajčiarsku, od roku 1915 na Charkovskom technickom inštitúte. V rokoch 1915 - 1917 pracoval ako sústružník v zbrojnej továrni v Odese. Po februárovej revolúcii vstúpil do komunistickej strany a viedol medzi ruskými vojakmi 5. zaamurského pluku v Kišiňove protivojnovú propagandu.[1] Bol zvolený do Besarabského sovietu. Od januára 1918 velil oddielu červených gárd, ktoré bojovali proti Rumunom. Sám tvrdil, že nikdy predtým nebol vojakom a nemal ani tušenia o vojenskom umení.[2] Na jar a v lete 1918 velil tiraspolskému oddielu sformovaného z čínskych dobrovoľníkov v bojoch proti nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám. V marci 1918 bol v boji ranený. Jeho jednotka sa prebojovala do Voroneže. Od júla velil brigáde voronežskej divízie, neskôr pôsobil ako politruk a v rôznych štábnych funkciách.

Od júla 1919 velil 45. streleckej divízii. Neskôr velil južnej skupine vojsk 12. armády pri ústupe zo Žitomiru a Kyjeva. Neskôr znovu velil 45. divízii a skupine vojsk na juhozápadnom (poľskom) fronte. Na Ukrajine sa podieľal aj na bojoch proti vojskám Nestora Machna.

Po skončení občianskej vojny Krymskej a Kyjevskej vojenskej oblasti, neskôr Kyjevského vojenského okruhu. V rokoch 1924 - 1925 bol náčelníkom hlavnej správy vojenských učilíšť Červenej armády. Podieľal sa s spolu s M. V. Frunzem a neskôr M. N. Tuchačevským na modernizácii Červenej armády. V rokoch 1927 - 1928 absolvoval Vyššiu vojenskú akadémiu nemeckého generálneho štábu.[1]

Do roku 1937 viedol Ukrajinský vojenský okruh. V tejto funkcii bol jeho zástupcom P. P. Lebedev. Ukrajinský vojenský okruh, ktorý bol strategicky dôležitou obrannou líniou sovietskeho štátu sa stal priestorom, kde mohol testovať nové inovatívne vojenské doktríny a stratégie. Jeho práca bola vysoko hodnotená aj nemeckými pozorovateľmi[3], ktorí sa na cvičeniach organizovaných okruhom, často vyskytovali v dôsledku sovietsko-nemeckej dohody o vojenskej spolupráci. Pre odpor k Stalinovej politike bol Jakirov Ukrajinský okruh v roku 1935 rozdelený a bola mu pridelená len jeho časť - Kyjevský vojenský okruh.

Od roku 1930 bol zároveň členom Revolučnej vojenskej rady (sovietu) ZSSR. Bol tiež členom politbyra Ukrajinskej SSR. V tejto pozícii mohol sledovať výsledky brutálnej kolektivizácie poľnohospodárstva a následný hladomor, ktorý v jej dôsledku na Ukrajine vypukol. Jakir s takýmto jednaním vyjadroval nespokojnosť. Jeho sledovaním bol poverený Lazar Kaganovič.

10. mája 1937 bol prevelený do Leningradského vojenského okruhu. Následne bol 28. mája 1937 zatknutý. Odsúdený vo vykonštruovanom procese za protištátnu činnosť, spolu s M. N. Tuchačevským a 6 ďalšími dôstojníkmi. 12. júna 1937 bol v Moskve popravený. 2 dni pred popravou poslal list vtedajšiemu veliteľovi NKVD Ježovovi s inštrukciami a vojenskými radami pre pokračovanie reforiem v armáde. Rovnako bol popravený aj jeho brat Morris a ďalší príslušníci jeho rodiny. Jakirova žena Sarra Lazarovna bola zatknutá v novembri 1938, odsúdená na 9 rokov väzenia a prepadnutie majetku, ako príbuzná nepriateľa vlasti. Ich syn Piotr strávil 17 rokov v sirotincoch pre deti nepriateľov ľudu a táboroch. Neskôr pracoval ako historik, zhromažďoval po otcovi písomnú pozostalosť. Jakir bol posmrtne rehabilitovaný až v roku 1957 za éry Chruščova.

VyznamenaniaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b Ogarkov, N. V. a kolektív, 1978, Sovietskaja vojennaja enciklopedia. Tom 8. Ta - Ja. Vojenizdat, Moskva, s. 656
  2. Polikarpov, V. D. (Editor), 1964, Veľká cesta. Spomienky na občiansku vojnu. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, s. 128 - 214
  3. Iona Emmanuilovič Jakir, Biografičeskij ukazateľ [online]. hrono.ru, 2000, [cit. 2016-04-18]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projektyUpraviť