Regionálne etnografické múzeum (Plovdiv)
Kujumdžievov dom (bulh. Куюмджиевата къща – Kujumdžievata kăšta),[1][2][3] dnes známy predovšetkým ako plovdivské Regionálne etnografické múzeum (bulh. Регионален етнографски музей – Regionalen etnografski muzej),[4] alebo len Etnografické múzeum (bulh. Етнографски музей – Etnografski muzej)[1][2][5][6][7] je obrodenecký meštiansky dom v centrálnej časti mesta Plovdiv v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku.[1][2][3][4] Kultúrna pamiatka národného významu.[8][2] Predstavuje jednu z emblematických stavieb Plovdivu.[1] Patrí medzi kultúrne pamiatky v Plovdive, ktoré boli vybrané pre digitalizáciu v rámci projektu, ktorý bol spolufinancovaný Európskou úniou.[9]
| Kujumdžievov dom (Куюмджиевата къща) | |
| Regionálne etnografické múzeum | |
| meštiansky dom plovdivského typu | |
 pohľad na prednú fasádu budovy
| |
| Štát |  Bulharsko
|
|---|---|
| Oblasť | Plovdiv |
| Okres | Plovdiv |
| Mesto | Plovdiv |
| Rajón | Centralen |
| Súradnice | 42°09′00″S 24°45′11″V / 42,15000°S 24,75306°V |
| Rozloha | 570 m² |
| Autor | chadži Georgi Stančovski |
| Štýl | bulharský obrodenecký barok |
| Vznik | 1847 |
| Výstavba domu/Založenie múzea | 1846 – 1847/1917 |
| Pre verejnosť | turisticky prístupný |
| Stav | reštaurovaný |
| Využitie | múzeum |
  | |
| Wikimedia Commons: Ethnographic museum in Plovdiv | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Iné názvy upraviť
Dom je známy aj ako Dom Kujumdžiogla (bulh. Къщата на Коюмджиоглу – Kăštata na Kujumdžioglu),[8] Dom Argira Kujumdžiogla (bulh. Къща на Аргир Коюмджиоглу – Kăšta na Argir Kujumdžioglu),[8][6][10] Cársky dom (bulh. Царската къща – Carskata kăšta),[1] Palác Argira Kujumdžiogla (bulh. Дворецът на Аргир Коюмджиоглу – Dvorecăt na Argir Kujumdžioglu),[5] alebo Palácový dom Argira Kujumdžiogla (bulh. Дворцова къща на Аргир Коюмджиоглу – Dvorcova kăšta na Argir Kujumdžioglu).[5]
Lokalita upraviť
Kujumdžievov dom leží v centrálnej časti mesta Plovdiv v hraniciach architektonicko-historickej rezervácie Starý Plovdiv[1] na ulici „D-r Stojan Čomakov“ (bulh. улица „Д-р Стоян Чомаков“, doslova ulica doktora Stojana Čomakova) č. 2[8][4][6][10] v susedstve starej mestskej brány Chisar kapija.[1]
Dejiny upraviť
Pozemok na výstavbu domu kúpil na začiatku 19. storočia Argir Kujumdžioglu od Janakiho Grueva. Na pozemku v tom čase už stál starší dom.[1] Výstavba súčasného domu prebiehala v rokoch 1846[1] – 1847.[2][1][3][4] Budova bola postavená pod vedením majstra Georgiho Stančovského priamo pre pre potreby vlastníka pozemku, plovdivského obchodníka Argira Kujumdžiogla – prominentného člena plovdivského cechu obchodníkov s látkami a oblečením a spolumajiteľa obchodnej firmy vo Viedni.[1][3]
V rokoch 1899 – 1902 v budove sídlil dievčenský penzión.[1] Po roku 1902 budova nejaký čas fungovala ako manufaktúra na výrobu čiapok a ešte neskôr ako malá továreň na výrobu octu.[1] V roku 1927 budova získala štatút národnej starožitnosti.[8]
V roku 1930 budovu odkúpil obchodník Antonio Kolaro, ktorý ju chcel prerobiť na sklad tabaku a dokonca aj začal so stavebnými prípravami.[1][3] K prestavbe na sklad však nakoniec nedošlo, pretože v roku 1938 bola budova zoštátnená[1] (na základe iniciatívy starostu Božidara Zdravkova, ktorý vydal príkaz na odkúpenie budovy mestským zastupiteľstvom)[3] a stala sa sídlom plovdivského regionálneho etnografického múzea.[2][1] V roku 1939 prebehla reštaurácia budovy.[1]
V roku 1995 bol budove udelený štatút kultúrnej pamiatky národného významu.[8]
Charakteristika upraviť
Autorom stavby je staviteľský majster chadži Georgi Stančovski z rodopskej dediny Kosovo.[1][3] Ide o predstaviteľa[1] symetrického obrodeneckého domu[1] plovdivského typu.[1]
Budova je dvojposchodová zo západnej prednej strany,[1][3] z východnej strany kde dom tvorí pokračovanie antických hradieb je v dôsledku denivelácie terénu štvorposchodová.[3] Dom sa nachádza v priestrannom dvore.[1]
Exteriér upraviť
Najzaujímavejšiu časť predstavuje[1] symetricky riešená[3] predná fasáda s tromi zaoblenými frontónmi vo vrchnej časti[1][5] a centrálne umiestneným portikom, ktorý je podopieraný[3][1] celkovo piatimi[3] stĺpmi.[3][1] Celá predná fasáda je zároveň umelecky vymaľovaná.[1] Východná fasáda budovy bola postavená ako pokračovanie zvyškov pôvodných antických hradieb.[1]
Interiér upraviť
Z vchodu pod portikom sa vchádza priamo do salónu na prvom poschodí.[3] Salón je uložený centrálne, má pôdorys elipsy a okolo neho sa nachádzajú (v rohoch salónu) štyri veľké obytné izby. Ďalšia veľká izba sa nachádza na konci južného krídla budovy. Okrem toho sa na každom poschodí nachádza niekoľko menších miestností ktoré sa nachádzajú v priestoroch medzi veľkými miestnosťami.[5] Miestnosti sú rozdelené symetricky a rovnako na obidvoch obytných poschodiach.[1][5] Salón na druhom poschodí je v dôsledku rozšírenie budovy vo vrchnej časti o niečo väčší než salón na prvom poschodí. Salón na prvom poschodí dosahuje rozmerov 17,25 x 7,7 metra[5] a salón na druhom poschodí až 21 x 8 metrov.[10][3] Celkovo sa tak v obytnej časti budovy nachádza až dvanásť veľkých miestností, približne 130 okien a celková zastavaná vnútorná plocha dosahuje až 570 m².[3] Schodisko medzi poschodiami,[1][3] ktoré vedie zo salónu na prvom poschodí do salónu na druhom poschodí[3] je dvojramenné oddelené od miestnosti dverami.[1] Nad schodiskom sa v salóne nachádza zábradlím ohradená platforma (estráda), ktorá slúžila ako priestor na vystupovanie muzikantov.[1][3]
Ďalšie miestnosti sa nachádzajú na dvoch podzemných poschodiach, teda poschodiach na východnej strane budovy, kde je dom štvorposchodový. Tieto miestnosti sa využívali ako sklady pre tovar.[10]
Výzdoba interiéru upraviť
Steny miestností sú zdobené umeleckými freskami.[1] Strop v salóne na prvom poschodí je v centrálnej časti zdobený vyrezávaným motívom v tvare slnka.[1][3] Strop v salóne na prvom obytnom poschodí je doskový, pričom jeho centrálna časť je vyzdvihnutá nad úroveň častí, ktoré priliehajú k obvodovým stenám miestnosti.[1][3]
Dvor upraviť
Dvor je priestranný s množstvom rastúcej zelene.[1] V juhozápadnom rohu dvora sa v kamennom múre oplotenia dvora nachádza malá pozorovacia arkierová miestnosť.[1]
Regionálne etnografické múzeum upraviť
Je druhým najväčším etnografickým múzeom na území Bulharska.[2]
Dejiny upraviť
Myšlienka na vytvorenie etnografického múzea v Plovdive pochádza z konca roku 1891.[2] K prvotnej realizácii došlo 22. januára 1917, kedy bolo na základe návrhu učiteľa, spisovateľa, folkloristu, etnografa, historika a vydavateľa Stoja Šiškova, miestnym zastupiteľstvom zvolané v budove plovdivskej radnice (v tej dobe Okružný palác) stretnutie na ktorom sa rozhodlo o založení tzv. Okružného etnografického múzea (bulh. Къща Клианти – Kăšta Klianti).[2][6] Ako hlavná úloha bolo určené zhromažďovanie materiálov súvisiacich s minulosťou a súčasnosťou regiónu Plovdiv.[2] 20. júla 1918 boli oficiálne schválené pravidlá múzea a bol vybraný jeho riaditeľ, ktorým sa stal Jordan P. Georgiev. Za tajomníka bol vybraný Stoju Šiškov.[2] V roku 1930 už múzeum disponovalo približne 500 exponátmi.[2][7] V rokoch 1931 – 1932 bol múzejný fond z ekonomických dôvodov prevedený napriek odporu Stoja Šiškova pod správu plovdivskej Ľudovej knižnice a múzea (bulh. Народна библиотека и музей – Пловдив – Narodna biblioteka i muzej – Plovdiv).[7]
V roku 1938 sa na základe iniciatívy vtedajšieho plovdivského starostu Božidara Zdravkova etnografická expozícia premiestnila do svojho dnešného sídla – Kujumdžievovho domu.[2][7] V roku 1939 prebehla za účelom prípravy expozície reštaurácia budovy.[1] Múzeum bolo otvorené pre návštevníkov 14 . októbra 1943, v tom čase pod názvom Okresný dom-múzeum (bulh. Общинска къща-музей – Obštinska kăšta-muzej).[7] V roku 1949 bolo múzeum premenované na Ľudové etnografické múzeum (bulh. Народен етнографски музей – Naroden etnografski muzej).[7] Stála expozícia bola pre návštevníkov nakoniec oficiálne otvorená v priebehu roku 1952.[2][6][7] V roku 1962 bola expozícia kompletne prerobená a obnovená.[2]
V roku 2021 získalo múzeum do užívanie druhú budovu v Plovdive – tzv. dom Neveny Atanasovovej.[11]
Expozícia upraviť
Expozícia predstavuje tradičnú kultúru bulharskej Trácie, Rodop a regiónu Srednogoria v období bulharského národného obrodenia.[4][2] Predstavené sú poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat v regióne, tradičné remeslá. Predstavený je taktiež životný štýl obyvateľov regiónov, ktorým sa etnografická zbierka venuje.[2]
Z exponátov sú vystavené napríklad národné kostýmy a iné oblečenie, remeselné nástroje, bežná výbava vtedajších domácností, koberce a iné tkaniny, hudobné nástroje, obradné predmety,[2][4] medené sudy, keramika, zbrane, alebo ovčiarska drevorezba.[4]
Múzejná zbierka v súčasnosti (2018) disponuje približne 50 000 exponátmi.[3]
Exponáty sú vystavené celkovo v šiestich expozičných celkoch. Sú nimi:
- Poľnohospodárstvo (bulh. Селско стопанство – Selsko stopanstvo)
- Remeslá (bulh. Занаяти – Remeslá)
- Tkaniny a odevy (bulh. Тъкани и облекло – Tăkani i obleklo)
- Nábytok a interiér (bulh. Мебели и интериор – Mebeli i interior)
- Hudobné nástroje a rituálne rekvizity (bulh. Музикални инструменти и обреден реквизит – Muzikalni instrumenti i obreden rekvizit)
- Diela výtvarného umenia (bulh. Произведения на изобразителното изкуство – Proizvedenija na izobrazitelno izkustvo)[7]
Súčasťou múzea sú aj fototéka, knižnica a vedecký archív.[7]
Kujumdžievov dom upraviť
Kujumdžievov dom je hlavnou budovou plovdivského regionálneho etnografického múzea. Múzeum v ňom sídli od roku 1938.[2]
Dom Neveny Atanasovovej upraviť
Predstavuje druhú budovu múzea, ktorú múzeum získalo v roku 2021.[11]
Medzinárodný festival komornej hudby upraviť
V dvore Kujumdžievovho domu sa pravidelne každoročne koná Medzinárodný festival komornej hudby (bulh. Международен фестивал на камерната музика – Meždunaroden festival na kamernata muzika).[1][2] Prvý ročník festivalu prebehol v roku 1964.[2]
Turizmus upraviť
Plovdivské etnografické múzeum je zapísané v zozname 100 národných turistických objektov Bulharska. Objekt je v zozname uvedený pod číslom 41.[7]
Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany upraviť
Kategória: kultúrna pamiatka národného významu[8]
Budova bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku národného významu v Štátnom vestníku č. 4 z roku 1995, pričom ako dôvod ochrany boli stanovené architektonicko-staviteľská a umelecká hodnota budovy. Názvy budovy ako sú uvedené na zozname kultúrnych pamiatok národného významu sú Kăštata na Kujumdžioglu (bulh. Къщата на Коюмджиоглу, doslova Dom Kujumdžiogla) a Kăšta na Argir Kujumdžioglu (bulh. Къща на Аргир Коюмджиоглу, doslova Dom Argira Kujumdžiogla).[8]
Galéria upraviť
-
celkový pohľad na západnú fasádu budovy -
pohľad na dvor a západnú fasádu -
pohľad na dom z juhu -
pohľad na východnú fasádu budovy -
pohľad na areál z juhozápadu -
severná fasáda budovy -
detail zo západnej fasády -
detail zo západnej fasády -
detail zo západnej fasády -
detail zo západnej fasády -
časť východnej fasády s dverami -
jedny z dverí v západnej fasáde budovy -
arkierová pozorovateľňa v ohradení -
detail ozdobného prvku ohradenia budovy -
z interiéru -
z interiéru -
z interiéru -
z expozície -
z expozície
._(24190914972).jpg)
._(23670849324).jpg)
.jpg)
.jpg)
Referencie upraviť
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ak al am an RAJČEVSKI, Georgi. Plovdivska enciklopedija – šesto preraboteno i dopălneno izdanie. Plovdiv : Izdatelska kăšta „Glas“. 2017. 474 s. ISBN 9789544915537. S. 220 – 221. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u TOTEV, Božidar. Enciklopedija na Plovdiv. Sofia : Božidar Totev/Bulged OOD. 2017. 608 s. ISBN 9786191881383. S. 182 – 183. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v KALINKOVA, Penka. Poznatijat nepoznat Plovdiv. Plovdiv : Obština Plovdiv – Rakursi OOD. 2018. 272 s. ISBN 9789548852845. S. 39. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g CVETANOV, Momčil. Pătevoditel: Oblast Plovdiv, Oblast Pazardžik. Sofia : Domino. 2020. 220 s. ISBN 9789546513199. S. 70. (bulharsky)
- ↑ a b c d e f g MATEEV, Matej. Plovdiv – Stolicata na bălgarskija barok. Plovdiv : Nacionalna akademija na architekturata. 2003. 728 s. ISBN 9789549103816. S. 182 – 192. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e PIŽEV, Aleksandăr. Starijat Plovdiv. Varna : Izdatelstvo "Slavena". 48 s. ISBN 9545793368. S. 32 – 33. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j Етнографски музей [online]. btsbg.org, 2017-10-08, [cit. 2023-04-22]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h Министерство на културата на Република България [online]. mc.government.bg, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
- ↑ Дигитализират недвижимото културно наследство на Пловдив [online]. gradat.bg, 2015-12-28, [cit. 2023-04-15]. Dostupné online.
- ↑ a b c d STAMOV, Stefan prof. d-r arch. Bălgarsko architekturno nasledstvo – selišta – cărkvi – manastiri. Sofia : Stefan Stamov. 2016. 516 s. 335 – 337. (po bulharsky)
- ↑ a b Къща на Невена Атанасова - РЕГИОНАЛЕН ЕТНОГРАФСКИ МУЗЕЙ - ПЛОВДИВ [online]. ethnograph.info, 2022-12-02, [cit. 2023-04-22]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Regionálne etnografické múzeum (Plovdiv)
