Memorandum (Flóra)

Memorandum (v historiografii uvádzané aj ako Memorandum Flóry) bol programový dokument občiansko-demokratickej odbojovej skupiny Flóra z februára 1943, ktorým sa skupina jednoznačne hlásila k Benešovej koncepcii obnovy Česko-Slovenska v jej predmníchovskej, prvorepublikovej podobe, odmietajúc autonómiu Slovenska dosiahnutú v dôsledku Žilinskej dohody a na základe ústavného zákona č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny.

Koncom roku 1942 vzišla iniciatíva na prípravu dokumentu, ktorý by sa postavil na platformu obnovy predmníchovskej ČSR, podporil autoritu Edvarda Beneša a sformuloval požiadavky Slovákov v obnovenej republike. Memorandum sformulovali Jozef Dočkal, Kornel Filo, Juraj Kapinaj, Ján Országh a iní odbojári začiatkom februára 1943 a datovali ho k 10. februáru 1943. Dokument podpísalo vyše 20 odbojárov rôznej politickej orientácie, najmä z okruhu Flóry. Text bol zaslaný Dočasnému štátnemu zriadeniu do Londýna prostredníctvom Viliama Radakoviča.

Edvard Beneš a exilova vláda memorandum privítali s nadšením. Vláda sa memorandom zaoberala 30. júna 1943 a priajla vyhlásenie pomenované ako Odpoveď československej vlády na memorandum pracovníkov zo Slovenska zo dňa 10. februára 1943, ktoré 11. júla 1943 v československom vysielaní londýnskeho rozhlasu prečítal minister Ján Bečko. Na druhú stranu ľudácka propaganda využila toto vyhlásenie na rozdúchavanie protičeských nálad a na vyvolávanie strachu zo spolužitia s Čechmi po vojne.

Text

„

Memorandum. Československá republika, ktorá za dvadsať rokov bola vzorom sociálnej spravodlivosti a národnostnej a náboženskej snášanlivosti, zničená bola brutálnym násilím nemeckého fašizmu. Pravda, len dočasne! Ľud žijúci na Slovensku, so zánikom Československej republiky nikdy nesúhlasil a súhlasiť nemôže. Preto my, ktorým zem slovenská je milá a drahá a ktorí od československej tragédie za oslobodenie Československej republiky bojujeme s nasadením vlastného života, za ktorý boj niektorí z nás úpia už dlhý čas v žalároch, stojíme neochvejne na stanovisku, že slovenský ľud svoj kultúrny a hospodársky rozvoj má zaistený iba v nedeliteľnej Československej republike, stvorenej 28. októbra 1918 a uzákonenej dňa 6. novembra 1918 pod číslom 11 Sb. z. a n. Rozhodne a dôrazne zavrhujeme činnosť tých slovenských činiteľov, ktorí Slovensko by síce radi videli v rámci Československej republiky, avšak na podklade nanúteného žilinského rozhodnutia zo dňa 6. októbra 1938. Súdime, že autonómia by v krátkom čase slovenský ľud priviedla do tej istej situácie v akej je dnes! Poučení československou tragédiou i dnešnými ťažkými pomerami, keď pod knútou cudzej nadvlády úpi celý národ, volajúci preto po československej jednote, získali sme presvedčenie, že politiku Českoslovnskej republiky v budúcnosti treba viesť tak, aby event. politické strany nenarušily jednotu národa. Žiadame preto aj našich československých činiteľov v zahraničí, aby prípadné spory medzi sebou odstránili tak, ako to robíme a pripravujeme aj my tu doma pre dnešok a pre všetky časy! Čo sa týká vnútorných pomerov v Československej republike, súdime, že jednou z najpálčivejších otázok bude otázka zamestnanosti. Jej riešenie si predstavujeme v duchu jednoty československého národa a to tak, aby sa riešila na základe parity. Československej vláde v Londýne, ktorú pod vedením pána prezidenta Dr. Eduarda Beneše uznávame my, Slováci, doma, za jedine legálnu vládu nášho národa, slávnostne sľubujeme, že nijaké výhrážky koncentračnými tábormi, žalármi alebo smrťou nás neodradia od vytrvalej a húževnatej práce za čím skoršie oslobodenie Československej republiky, ktorej suverenita a integrita je nám nadovštevko! V Bratislave dňa 10. februára 1943.

“