Metóda systému 4 alebo Likertove štýly vedenia (z roku 1967) je teória štýlov vedenia.

Likert rozlišuje 4 základné štýly vedenia najmä podľa rozhodovania a miery zapojenia ľudí pri rozhodovaní:

  • exploatačno-autoritatívny štýl vedenia (systém 1): Nadriadení sú autoritatívni a málo sa starajú o názory podriadených. Rozhoduje sa iba na vrchole organizácie. Komunikácia je jednosmerná zhora nadol. Motivácia je pomocou strachu a trestov, len výnimočne pomocou odmien.
  • benevolentne-autoritatívny štýl vedenia (systém 2): Nadriadení sú autoritatívni, ale o názory podriadených sa už starajú, t. j. niektoré právomoci rozhodovania sa už delegujú a existuje určitá komunikácia zdola nahor. Pri delegovaných právomociach je však silná kontrola. Motivuje sa pomocou odmien, ale aj pomocou strachu a trestov.
  • konzultatívny štýl vedenia (systém 3): Nadriadení sa už o názory podriadených starajú do značnej miery, no nie celkom. Hlavné rozhodnutia stále robia nadriadení (vrchol organizácie) s využitím nápadov podriadených, ale špecifické rozhodnutia sa delegujú na nižšie organizačné úrovne. Uplatňuje sa obojstranná komunikácia. Na motivovanie sa používajú odmeny, prípadne tresty, ako aj istá spoluúčasť.
  • participatívno-skupinový štýl vedenia (systém 4): Nadriadení sa takmer úplne starajú o názory podriadených. Nižším organizačným úrovniam umožňujú čo najväčšiu participáciu a rozsiahlu autonómiu. Obojstranná komunikácia (aj komunikácia medzi manažérmi) sa podporuje a často sa používa na spoločnú prípravu dôležitých rozhodnutí. mi. Motivuje sa na základe spoluúčasti na spoločnej činnosti, t. j. na stanovovaní cieľov a na ich plnení.

Podľa Likerta sú najefektívnejšie pri určovaná a plnení cieľov a najproduktívnejšie organizácie používajúce posledný, teda participatívno-skupinový štýl (systém 4). Podľa Likerta je tomu tak preto, lebo sa vedúci s takýmto štýlom orientujú na ľudské aspekty podriadených a snažia sa pomocou komunikovania udržať všetky časti tak, aby pracovali ako celok, teda sa snažia o efektívnu tímovú prácu.