Metoikovia
Metoikovia (od starogr. μέτοικος – metoikos, „spolubývajúci“) boli cudzinci usadení v mestských štátoch starovekého Grécka.[1]
Mestský štát v Aténach a aj ostatné vyspelé grécke obce boli založené na privilegovanom postavení slobodných občanov,[2] ktorých bola približne tretina a ostatné obyvateľstvo tvorili bezprávni otroci[3] a právne obmedzení cudzinci, tzv. metoikovia (bez politických práv, iba majetkové práva a sloboda slova).[1][4]
Metoikovia boli v prevažnej väčšine obchodníci a remeselníci,[5] ktorí mali obmedzené hospodárske práva a museli platiť mimoriadne dávky[2] (daň z hlavy tzv. metoikion a vojenskú daň tzv. eisfora).[1] Metoikovia okrem toho, že nemali takmer žiadne občianske práva a nemohli vlastniť pôdu alebo domy, nesmeli ani uzatvárať zákonné sobáše s občanmi.[1] V Aténach roku 451 pred Kr. Periklov zákon obmedzil občianstvo na aténsky pôvod zo strany oboch rodičov a v polovici 4. storočia pred Kr. bola svadba s metoikom nelegálna a prísne trestaná.[6] Metoikovia sa tiež nemohli so svojimi sťažnosťami obrátiť priamo na súd, ale mohli si vybrať medzi plnoprávnymi občanmi patróna, tzv. prostata (prostatés, „ručiteľ“), ktorý ich zastupoval na súde. Metoikos ale žaloval pod vlastným menom (rovnako ako akýkoľvek cudzinec).[7]
Väčšina metoikov v Aténach pracovala v Peiraieu ako obchodníci a remeselníci a niektorí z nich sa dokonca stali lekármi, filozofmi, rečníkmi, alebo básnikmi.[1] Aj napriek právnym obmedzeniam a vysokým daniam, mnohí z nich zbohatli.[1] V gréckych mestských štátoch sa v klasickom období, teda okolo od roku 500 pred Kr. datuje aj vznik prvých „bankárov“, ktorých podstatnú časť tvorili metoikovia, zväčša obchodníci trvalo usadení v gréckych mestských štátoch.[8] Aj keď metoikovia rovnako ako občania museli vykonávať vojenskú službu a leitúrgie (gr. leitúrgia - služba pre verejnosť), mali v celých dejinách antického Grécka len veľmi malú šancu stať sa plnoprávnymi občanmi.[1]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ a b c d e f g Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 29-30.
- ↑ a b Jaroslav Charvát. Svetové dejiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968. 68-155-68. S. 46-47.
- ↑ Aristoteles, Politika, 1,3,1253b.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 205.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 180.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 28.
- ↑ Frederick Morris Herrick. The Attic Law of Status, Family Relations and Succession in the Fourth Century, B.C. Systematically and Comparatively Considered.... Charleston : Bibliolife, 2012. ISBN 978-1-276-29643-4. S. 31.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 205.