Narácia je podľa Lyotarda jedna zo základných čŕt euroamerickej civilizácie spočívajúca v rozprávaní celostných a záväzne platných príbehov v podobe mýtov, príbehov o spáse a emancipačných koncepcií s cieľom vysvetliť seba samu, porozumieť si a zároveň zdôvodniť svoju oprávnenosť, ukázať ako vznikla, v čom je jej zmysel a kam smeruje, v čom spočíva jej cieľ.

V moderne zaujíma centrálne miesto medzi naráciami veda s jej príbehom o univerzálnom rozume, jednotnej racionalite sveta a nárokom odhaliť, čo je pravdivé a správne, čo je zmysluplné a záväzné.

Veda sama nachádza svoje oprávnenie v metapríbehu filozofie, v jej systematickom, zjednocujúcom a totalizujúcom myslení, v ktorom rozum rozpráva o sebe samom. Cieľom filozofického metapríbehu je potvrdiť nielen vedu, ale aj spoločnosť, jej štruktúru, inštitúcie a moc.

Situácia, v ktorej narácie a metanarácie strácajú svoju presvedčivosť a dôveryhodnosť, sa označuje ako postmoderná.