Pekinská konvencia

Pekinská konvencia alebo prvá Pekingská konvencia (čín. 北京條約 – Pej-ťing Tchiao-jüe, pchin-jin: Běijīng tiáoyuē)) z roku 1860 je súbor troch zmlúv uzavretých medzi Čínou (ríšou Čching) na jednej strane a Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom na druhej strane. Je jednou z takzvaných "nerovných zmlúv".

Pozadie

V októbri 1860 kulminovala druhá ópiová vojna, keď britská a francúzska armáda vtrhli do Zakázaného mesta v Pekingu. Po rozhodujúcej porážke čchingských vojsk bol knieža Kung nútený v mene čchingskej vlády podpísať dve zmluvy s lordom Elginom a barónom Grosom, ktorí reprezentovali Spojené kráľovstvo a Francúzsko.

Pôvodným plánom Britov a Francúzov bolo vypáliť Zakázané mesto ako trest za zlé zaobchádzanie s anglo-francúzskymi zajatcami zo strany Čchingov. Pretože by to mohlo ohroziť podpísanie zmluvy, plán sa zmenil na vypálenie Starého letného paláca a Letného paláca. Zmluvy s Francúzskom a Britániou boli podpísané 24. októbra 1860 v budove ministerstva obradov, južne od Zakázaného mesta.

Rusko sa nezúčastnilo britsko-francúzskej vojny proti čchingskej Číne a ruskí zástupcovia preto pôsobili pri rokovaniach v Tiencine roku 1858 ako prostredníci medzi Čchingmi a Britmi/Francúzmi.^[1]^:344 Ruskému vyslancovi grófovi Nikolajovi Ignatievovi,^[2] ktorý mal za úlohu zabezpečiť ratifikáciu čchingsko-ruských dohôd z roku 1858 uzavretých v Ajgune (Ajgunská zmluva) a Tiencine, sa roku 1860 opäť podarilo zaujať pozíciu prostredníka medzi Západom a čchingskou vládou a zároveň vzbudiť na čchingskej strane dojem, že západné štáty podporujú ruské požiadavky. Knieža Kung s ním preto 14. novembra 1860^[2] podpísal čchingsko-ruskú zmluvu.^[1]^:347

Červenou farbou je vyznačené územie postúpené Ríšou Čching Rusku podľa Ajgunskej zmluvy z roku 1858 a Pekinskej konvencie z roku 1860

Obsah zmlúv

Podľa britsko-čchingskej zmluvy ratifikoval čchingský cisár Sien-feng Tiencinskú zmluvu z roku 1858, pričom sa kontribúcia stanovená tiencinskou zmluvou zdvojnásobila na 8 miliónov liangov. Tiencin bol zaradený medzi otvorené prístavy a územie Hongkongu prenajaté Britmi v marci 1860 (polostrov Kowloon) bolo Britom trvalo odstúpené. (V Druhej pekinskej konvencii v roku 1898 si Briti ku ostrovu Hongkongu a Kowloonu na 99 rokov prenajali aj Nové teritória.)

Zmluva s Francúzskom dávala Francúzsku rovnakú kontribúciu ako si vymohli Briti a stanovovala, že náboženské a charitatívne stavby zabavené kresťanom budú vrátené ich majiteľom prostredníctvom francúzskeho zástupcu.

Zmluva s Ruskom postúpila Rusku celú oblasť medzi Japonským morom a Amurom, na juhu ohraničenú riekou Tuman a na východe riekami Ussuri a Sungari (to znamená celý dnešný Prímorský kraj a juhovýchodná časť Chabarovského kraja), dala čchingským poddaným právo zostať na odstúpených územiach pod vládou Ruska, povolila bezcolný obchod pozdĺž celej rusko-mandžuskej hranice, povolila obchod aj v Kašgare, Ili a Tarbagataji a otvorenie ruských konzulátov v Urge a Kašgare.^[1]^:347

Referencie

↑ ^a ^b ^c JOSEPH, Flechter. Sino-Russian relations, 1800-62. In: FAIRBANK, John K.. The Cambridge History of China. Volume 10: Late Ch'ing, 1800-1911, Part I. Cambridge : Cambridge University Press, 1978. ISBN 0-521-21447-5. S. 318–350. (po anglicky)
↑ ^a ^b Veľká ruská encyklopédia. АЙГУ́НСКИЙ ДОГОВО́Р 1858 [online]. Ruská akadémia vied, [cit. 2024-12-19]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pekinská konvencia

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pekingská smlouva na českej Wikipédii.

[:2-1] JOSEPH, Flechter. Sino-Russian relations, 1800-62. In: FAIRBANK, John K.. The Cambridge History of China. Volume 10: Late Ch'ing, 1800-1911, Part I. Cambridge : Cambridge University Press, 1978. ISBN 0-521-21447-5. S. 318–350. (po anglicky)

[:1-2] Veľká ruská encyklopédia. АЙГУ́НСКИЙ ДОГОВО́Р 1858 [online]. Ruská akadémia vied, [cit. 2024-12-19]. Dostupné online. (po rusky)

[1]

[2]