Polyuretán

Polyuretán (skr. PUR alebo PU) je polymérna zlúčenina, ktorá vzniká polyadíciou dvoj- a viacsýtnych arylizokyanátov alebo alkyl- s viacsýtnymi alkoholmi.[1] Ide o výrobou pomocou nukleofilnej adície diolov na diizokyanáty.[2] Po zmiešaní oboch komponentov dôjde k chemickej reakcii a následnému vytvrdzovaniu. Skladá sa teda z organickej jednotky, ktorá je spojená karbamátovou (uretánovou) väzbou. Ak je prítomné malé množstvo vody, vzniká rozložením kyseliny karbamovej oxid uhličitý, ktorého prítomnosť ma za následok pórovitosť výsledného materiálu.[2]

Všeobecná štruktúra polyuretánov

Bývajú lineárne alebo sieťované.[1] Majú veľmi dobré mechanické, chemické a izolačné vlastnosti.[3] Polyuretány sa používajú napríklad ako kvapalné náterové hmoty, tvrdé elastoméry, pevné izolanty, jemná flexibilná pena, elastické vlákno alebo súvislá vrstva pripomínajúca kožu.

Prvú syntézu polyuretánov uskutočnil nemecký chemik prof. Otto Bayer v roku 1937 pomocou polyadičnej reakcie.[3]

ReferencieUpraviť

  1. a b ZAHRADNÍK, Pavol; MEČIAROVÁ, Mária; MAGDOLEN, Peter. Organická chémia. 1. vyd. V Bratislave : Univerzita Komenského, 2015. 404 s. ISBN 978-80-223-3850-9. S. 310.
  2. a b KOVÁČ, Jaroslav; KOVÁČ, Štefan; FIŠERA, Ľubor; KRUTOŠÍKOVÁ, Alžbeta. Organická chémia 1. 1. vyd. Bratislava : Alfa, 1992. 682 s. ISBN 80-05-00766-3. S. 1220 - 1221.
  3. a b THOMAS, Sabu; DATTA, Janusz; HAPONIUK, Jozef; REGHUNADHAN, Arunima. Polyurethane Polymers: Blends and Interpenetrating Polymer Networks. [s.l.] : Elsevier, 2017. 442 s. ISBN 978-0-12-804085-0. S. 1 – 2.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Polyuretán