Redaktor:Dominik Šefčík/pieskovisko

Sekularizácia

V sociológii pojem sekularizácia (z lat. saeculum, „tento vek, svet“, a saecularis, „svetský“, slov. „zosvetšťovanie“) označuje odklon spoločnosti od identifikácie s náboženskými hodnotami a inštitúciami a príklon k nenáboženským hodnotám a svetským inštitúciám. Táto premena je podľa stúpencov tzv. sekularizačnej tézy (napr. Bryan R. Wilson, Thomas F. O'Dea, Peter L. Berger) dôsledkom vývoja spoločnosti, jej modernizácie a racionalizácie. Podľa sekularizačnej tézy „modernizácia nevyhnutne vedie k úpadku náboženstva, a to ako v spoločnosti, tak aj v mysliach jednotlivcov“. Úpadok náboženských hodnôt, inštitúcií a autorít je tak vnímaný ako súčasť prechodu od tradičnej k modernej spoločnosti, a preto podľa tejto tézy časom zasiahne všetky kultúry. Vo svetle viacerých celosvetových štúdií však v posledných rokoch došlo k prehodnoteniu sekularizačnej tézy, keďže sa ukázalo, že z globálneho hľadiska nedochádza k úpadku náboženstva a že nie vo všetkých moderných spoločnostiach môžeme sledovať rovnakú trajektóriu sekularizácie (napr. USA). V tejto súvislosti zaviedol Peter L. Berger, ktorý prehodnotil svoje skoršie stanoviská, termín desekularizácia.

Limity sekularizačnej tézy

Americký sociológ náboženstva José Casanova upozornil, že pod zdanlivo jednotnou sekularizačnou tézou sa v skutočnosti skrývajú tri rozdielne tvrdenia. Zdeněk Nešpor a Dušan Lužný zhŕňajú Casanovove tri tvrdenia takto:

1. V modernej spoločnosti dochádza k oddeľovaniu náboženstva od ostatných sfér spoločenského života.
2. V moderných spoločnostiach zákonite dochádza k úpadku náboženského presvedčenia a správania.
3. V modernej spoločnosti dochádza k privatizácii náboženstva –⁠ k jeho obmedzeniu na oblasť súkromných záujmov a aktivít každého človeka.

Lužný a Nešpor upozorňujú, že kým prvé tvrdenie je dnes sociológmi väčšinovo prijímané ako definičný znak modernity, druhé tvrdenie neopisuje nutný trend, ale ide skôr o ideologicky zakotvené vyhlásenie, ktoré nemá oporu v realite, keďže z globálneho hľadiska k úpadku náboženstva nedochádza. Uvedené tri roviny sekularizácie sa síce môžu uplatniť súčasne, no nie je to automatický a nevyhnutný proces. Z tohto dôvodu dnes väčšina sociológov sekularizačnú tézu spochybňuje a vývoj náboženstva v Európe nechápe ako univerzálny proces, ale ako výnimku, ktorej význam bol precenený.

Dôsledky a prejavy sekularizácie

V európskych krajinách, kde došlo k sekularizácii, došlo k zmenšeniu politického, sociálneho a ekonomického vplyvu cirkví. Spoločne so stratou moci prišli aj o priamy vplyv na život jednotlivých ľudí, celých vrstiev i na celkovú atmosféru spoločenského života. Nábožensko-politická identita Európanov sa tak rozpadla a bola nahradená novými, často vzájomne protikladnými ideológiami, ktoré existujú vedľa dosiaľ prežívajúcej cirkevnej identity niektorých vrstiev. Životný štýl obyvateľov sekularizovaných krajín bol zbavený náboženských predstáv –⁠ došlo k desakralizácii, odmýtizovaniu a demystifikácii všetkých javov a procesov v bežnom živote. Špecificky náboženské vedomie nahradila „empirická, racionálna a inštrumentálna orientácia vo svete“.

Neosekularizácia

Medzi aktuálne diskutované otázky v súvislosti so sekularizáciou patrí tzv. neosekularizácia. Podľa teórie neosekularizácie dochádza k oslabovaniu autority náboženstva, aj keď sa počet veriacich neznižuje. Sekularizácia by sa podľa neosekularistov nemala chápať ako úpadok náboženstva, ale ako postupné zužovanie sféry náboženskej autority. Príkladom môže byť postoj veriacich rímskokatolíckej cirkvi k otázke používania antikoncepcie.