Redaktor:Miroslava Duplinska/pieskovisko

Predprípravná fáza

Jej výsledkom je námet. Je to návrh na uskutočnenie výstavy a musí obsahovať údaje, ktoré požaduje nadriadený orgán pri schvaľovaní a zaradení výstav do plánu múzea. Obsahuje názov výstavy (konkrétny alebo pracovný), jej stručnú charakteristiku a cieľ. Označuje usporiadateľa výstavy, určuje autorov grafického a výtvarného riešenia, aj autorov libreta a scenára. Uvádza tiež termín a miesto konania výstav, jej rozsah v metroch štvorcových, hrubý časový rozpis, spôsoby propagácie a predpokladané finančné náklady. V tejto fáze sa uskutočňujú aj predbežné konzultácie s potenciálnymi partnermi. Mruškovič (1993) uvádza pre námet synonymický termín ideový zámer, Waidacher (1999) termín návrh. Rozsah námetu je 1 – 3 strany.

Prípravná (plánovacia) fáza

Podľa Beneša jej zodpovedajú dve etapy:

a) predbežná fáza plánovania
b) programová fáza plánovania

Časovo za námetom nasleduje libreto. Má rozsah 10 – 30 strán. Waidacher používa termín námet, Mruškovič libreto. Vytvára sa pod muzeologickým vedením, robí ho kurátor výstavy spolu so sprostredkujúcimi expertmi a výtvarníkom (Waidacher).

Obsahuje:

- rozvinutý ideový zámer, aby bolo jasné, s čím všetkým chce výstava návštevníka oboznámiť
- všetky typy exponátov, ktoré budú prezentované na výstave, vrátane spôsobu a miesta ich získania pre výstavu. Uvádza, ako a ktoré exponáty musia byť pred realizáciou výstavy konzervované.
- rozdelenie výstavy na oddiely a úseky, určuje dominantné a doplnkové exponáty
- kľúčovú literatúru, ktorá uvádza do problematiky
- prvé náčrty výtvarného riešenia, určenie, ktorá časť výstavy sa kde bude nachádzať
- formuláciu základných textových podkladov

Posledným textovým výstupom je scenár. Beneš ho rozdeľuje na dve časti:

a) rozborovú časť
b) a na projekt.

Tomuto zodpovedá staršie členenie na úvodný a technický scenár. Mruškovič spája „Benešovo libreto“ s úvodným scenárom do libreta a pod pojmom scenár rozumie už len technický scenár. Waidacher používa termín libreto vo význame technického scenára. Jeho význam je totožný s chápaním Mruškoviča.

Prvá časť scenáru obsahuje ideové zdôvodnenie, princípy vnímania výstavy, podmienky a predpoklady realizácie, štruktúru výstavy. Rozdeľuje sa na oddiely a tematické úseky, vyčleňuje hlavné a doplnkové exponáty. použitie audio a video prostriedkov, máp a grafík, spôsob propagácie a napokon organizačné, finančné a personálne predpoklady. Je písaná vo forme súvislého textu.

Druhá časť je písaná ako filmový scenár. Strana scenára je rozdelená pozdĺžne. Ľavá strana obsahuje zoznam exponátov s presným umiestnením, prípadne aj rozmery exponátu, jeho stručný popis, poradové a inventárne číslo, ich zdroj (vlastný zb. predmet, alebo zapožičaný). Uvádza sa tiež, či ide o originál, kópiu, maketu či reprodukciu. Na pravej strane scenára sú uvedené texty, ktoré presne v tomto znení budú na výstave. Texty sú rozčlenené na hlavné texty, sprievodné texty, citáty, popisky a pod. Pri príprave textov je často nevyhnutné spolupracovať s jazykovým korektorom, pretože úspešnosť výstavy vo veľkej miere závisí od čitateľnosti a zrozumiteľnosti textov.

Súčasťou scenára sú aj výkresy výtvarného riešenia výstavy. V tejto fáze by sa už mali dokončovať reštaurátorské a konzervačné práce na exponátoch, prípadne aj práce vo výstavných priestoroch, ak sú potrebné. Pomerný rozsah námetu, libreta a scenára by mal byť v pomere 1 : 5 : 50, prípadne 1 : 10 : 100.

Realizačná fáza

Uzatvára prípravy na sprístupnenie výstavy pre verejnosť. Počas nej sa scenár „prepíše“ do skutočnosti, t. j. návrh výstavy sa realizuje – inštaluje vo výstavných priestoroch. Aj keď sa pri inštalácii exponátov postupuje podľa scenára, spravidla vznikajú určité odchýlky a úpravy scenára. Spôsobuje ich napríklad schvaľovacia (kolaudačná) komisia svojimi pripomienkami, alebo zámeny navrhnutých exponátov za iné, ktoré sa ukázali ako vhodnejšie, resp. sa nepodarilo zapožičať exponát z iného múzea/inštitúcie. „Scenár v žiadnom prípade nie je dogma, ale inšpiratívny podklad na konečnú tvorbu (realizáciu) výstavy alebo expozície múzea.“ (Mruškovič 1993, s. 107).
Úpravy je vhodné zhrnúť v Dodatku k scenáru. Súčasťou tejto fázy je aj propagácia výstavy, pripravuje sa vernisáž. Posielajú sa pozvánky, vylepujú sa plagáty, kontaktujú sa médiá.

Pred vernisážou, t. j. pred oficiálnym sprístupnením výstavy, musí prejsť kolaudačným konaním. Zúčastňuje sa na ňom kolaudačná komisia vymenovaná riaditeľom múzea. Ak komisia uzná výstavu za pripravenú na sprístupnenie pre verejnosť, spracuje Kolaudačný protokol a vyhlási jej realizáciu za ukončenú (Mruškovič 1993).

Podľa Mruškoviča by malo každé múzeum zdokumentovať každú svoju výstavu, a to vo všetkých fázach. Múzeum si tak vytvára dôležitú základňu pre dokumentáciu svojej činnosti. Dokumentácia expozície by mala obsahovať námet, libreto, scenár, zápisnice z ich schvaľovacích konaní, záznam týkajúci sa prípravy a realizácie akcie s uvedením mien všetkých tvorivých a technických pracovníkov, propagačné prostriedky, katalóg výstavy, fotografickú dokumentáciu výstavy a vernisáže, kópie ohlasov z tlače, prehľad o finančných nákladoch, výkaz o počte návštevníkov (resp. prijímov z výstavyň a písomné zhodnotenie výstavy. Posledné by malo byť vykonané Výstavnou komisiou múzea.

Príprava a realizácia výstavy/expozície si vyžaduje systémovosť, profesionalitu a konkrétne plánovanie. To znamená kooperatívnu spoluprácu špecialistov a programovanie práce. Pri spolupráci viacerých osôb na realizácii výstavy je dôležitá deľba práce (podľa Beneš 1981). Na výstave by mali spolupracovať minimálne traja ľudia: ,úzejný špecialista pramenného odboru, muzeológ a výtvarný špecialista. Všetci majú spoločný cieľ, a to efektívne komunikovanie výstavy s návštevníkom.