SdKfz 251
| Schützenpanzerwagen Sonderkraftfahrzeug 251 | |
|---|---|
 Sd.Kfz. 251/1 Ausf. A alebo B v Berlíne na ulici Unter den Linden v roku 1940. | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 2 (vodič, veliteľ) + 10 sediacich mužov |
| Dĺžka | 5,8 m |
| Šírka | 2,10 m |
| Výška | 1,75 m |
| Hmotnosť | 7,81 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | 6-12,5 mm |
| Hlavná zbraň | rôzna |
| Sekundárne zbrane | |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | benzínový šesťvalec Maybach HL 42 100 |
| Odpruženie | Polopás |
| Max. rýchlosť | 52,5 na ceste |
| Pomer výkon/hmotnosť | 12,8 k/tona |
| Dojazd | 300 km (po ceste) |
| Priechodnosť | 24° stúpanie brod hlboký 0,6 m zákop široký 2 m[1] |
Schützenpanzerwagen Sonderkraftfahrzeug 251 skrátene SdKfz 251 je nemecké polopásové obrnené vozidlo strednej kategórie. používané hlavne počas druhej svetovej vojny vojskami Nacistického Nemecka. Jeho ďalším vývojom vzniklo vozidlo OT-810, ktoré bolo používané Československou armádou po skončení vojny až do začiatku 60. rokov 20. storočia.
Vývoj upraviť
Predlohou sa stali polo-pásové vozidlá z 20. rokov. Uvažovalo sa aj o flexibilných pásoch podobne ako pri automobiloch Citroën-Kégresse-Hinstin. Vývoj sa začal v roku 1934 firmou Hansa Loyd ale už po roku odkúpila rozpracovaný projekt firma Hanomag z Hannoveru a pokračovala v ňom podla vlastných predstáv. Pôvodná myšlienka bola zostrojiť obrnený transportér, ktorý by mohol na bojisko dopraviť družstvo mužov, pri čom by im poskytoval krytie od nepriateľskej paľby. Avšak otvorená korba znamenala, že posádka bola stále do určitej miery vystavená nebezpečenstvu. Stavba vozidla spočívala na podvozku obrneného ťahača Kfz. 11.
Existovalo vyše 20 variantov tohto vozidla. Najrozšírenejšie boli 4 modely A - D, ktoré mali veľké množstvo variant. Prvé dva modely boli postavené iba v malom počte. Model C bol síce stavaný vo väčších sériách ale bol pomerne komplikovaný na výrobu. Model D zavedený v roku 1943 mal jednoduchšiu a na výrobu menej náročnú konštrukciu a bol ľahko rozoznateľný podľa zadného nastupovacieho priestoru s rovnými uklonenými dvermi.
| Výroba strojov SdKfz 251 počas 2. svetovej vojny[2] | ||||
|---|---|---|---|---|
| Rok | Počet vyrobených kusov | |||
| 1939 | 232 | |||
| 1940 | 337 | |||
| 1941 | 813 | |||
| 1942 | 2574 | |||
| 1943 | 7153 | |||
| 1944 | 9486 | |||
| 1945 | 1285 | |||
| Ceľkovo: 21880 | ||||
Stroje mali najrôznejšie určenie[3] vrátane nosičov protilietadlových kanónov (SdKfz 251/17 s 20 mm kanónom Flak 38), pancierových sanitiek (SdKfz 251/8), plameňometných vozidiel (SdKfz 251/16), raketometov (tzv. Wurfrahmen 40) ako aj stroje s infračerveným svetlometom pre nočný boj (DdKfz 251/20 „Uhu“) v spolupráci s tankmi Panther s vybavením pre nočné videnie alebo 75 mm protitankovým kanónom. Štandardné bojové vozidlo pechoty bolo vybavené 7,92 mm guľometom MG 34 alebo MG 42 umiestnenom na okraji otvorenej korby nad miestom šoféra.
Súčasti strojov SdKfz 251 sa počas vojny vyrábali aj na území Protektorátu Čechy a Morava vo firme Škoda Plzeň a Bohemia v meste Česká Lípa. Po skončení vojny zostalo na území Československa značné množstvo týchto vozidiel, ktoré následne boli zaradené do výzbroje československej armády pod označením HKL6p, hovorovo označovaných aj „hakl“ resp. „hakel“. Tento stroj bol inspiráciou pre neskorší československý obrnený transportér OT-810.
Nasadenie upraviť
Prvé stroje boli v roku 1939 pridelené 1. tankovej divízii Wehrmachtu. Stroje mali umožniť vytvorenie jednotiek motorizovanej pechoty (tankových granátnikov), tieto však v praxi nikdy nemali dostatok obrnených transportérov a boli preto z veľkej časti odkázané na presun nákladnými automobilmi.
Referencie upraviť
- ↑ Chris Bishop: The encyclopedia of weapons of World War II. Barnes & Noble, Inc., London, 1998, s. 77
- ↑ Leland Ness, Jane's World War II Tanks and Fighting Vehicles. The Complete Guide. Harper Collins Publisbers, New York, 2002, s. 94
- ↑ Drtina, E., Sd.Kfz. 251 Speciální varianty. Military, 9, 11, s. 32-35
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému SdKfz 251
