Slovenský televízny film

Slovenský televízny film je označenie pre všetky filmové diela, ktoré vznikajú v slovenskej televíznej produkcii a sú primárne určené pre uvádzanie v televízii od šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Dejiny

Televízna filmová tvorba (1964 – 1971)

V roku 1964 vznikol útvar Televízna filmová tvorba. Tam sa nakrúcali dokumentárne, populárno-vedecké a hrané tituly, patrili do nej filmové štáby, Teleexport a reklamné oddelenie. Televízna filmová tvorba bola servisným pracoviskom pre celú televíziu.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov už bola schopná podstatne obohatiť audiovizuálnu kultúru na Slovensku. Spiritus movens jej hranej dramaturgie bol Peter Balgha, non-fiction dramaturgie Boris Hochel. Až do zrušenia Televíznej filmovej tvorby bol jej vedúcim Ivan Teren. Filmová tvorba ako osobitný útvar v televízii existovala do roku 1971, v zmysle technológie tam bola prítomná pred vznikom aj po zániku televíznej filmovej tvorby.

Niektoré televízne filmy sa premietali aj v kinách. Takmer výlučným prostredím ich prezentácie však bola televízna obrazovka, hoci sa vyrábali filmovou technológiou.

Diferencie v dramaturgii oproti kolibskej výrobe sa prejavili najmä v sérii filmových adaptácií literárnych predlôh a v dôraze na koncentrované dramatické útvary a v presune akcentu z roviny autorskej výpovede do roviny interpretácie. Stredná autorská generácia, ktorá sa do istej miery dostala mimo sféry kolibského štúdia, realizovala v televízii látky a príbehy, kde dominoval etický a psychologický aspekt života.

Literárne predlohy klasikov svetovej, neraz ruskej, literatúry – Fiodora Michajloviča Dostojevského, Leonida Andrejeva, Antona Pavloviča Čechova, Ivana Bunina, Guy de Maupassanta, Martina Kukučína, Františka Švantnera, Mila Urbana, Jana Weissa, Margity Figuli, Leopolda Laholu, Alfonza Bednára – predurčili trend k nadčasovým otázkam a problémom. Práve psychologizujúca orientácia spolu s etickým imperatívom najzreteľnejšie odlíšila televíznu filmovú produkciu od kinematografickej výroby.

Diela vznikali v kontexte s televíznymi inscenáciami. Dominantná bola orientácia na domácu a svetovú dramatickú, respektíve prozaickú klasiku. Závažnou motiváciou psychologizácie tvorby bola reakcia na ustavične podrobnejšie správy o zločinoch päťdesiatych rokov v Česko-Slovensku či stalinského teroru v Sovietskom zväze. V pozadí stála dezilúzia z človeka, spoločnosti, úsilie poznať, odkiaľ sa berie obrovská krutosť a nehumánnosť, ktoré odhalila pravda o bezpráví v nedávnej minulosti.

V roku 1969 ešte vznikol v televízii rad pozoruhodných hraných aj nehraných diel, ale už bolo jasné, že je len otázkou času, keď zmenené mocenské pomery aj tu umŕtvia tvorivú atmosféru. Zmena vo vedení televízie nebola rozhodujúca, lebo na rozdiel od kolibského vedenia televízna administratíva patrila v rokoch 1968 k zástancom konzervatívnych komunistických prúdov. Väčšmi zavážila likvidácia jednotlivých tvorcov a skupín, ktoré sa najviac pričinili o úspechy filmovej tvorby na konci šesťdesiatych rokov. V roku 1971 bola zrušená Televízna filmová tvorba. Tým síce nezanikla filmová tvorba v televízii, pretože jej rámec presahoval inštitucionálne vymedzenie jednou tvorivou skupinou, ale jasne sa artikulovala zmena orientácie. Nútený odchod Petra Balghu, ktorý mal na starosti hranú tvorbu, zvýraznilo úsilie o pretrhnutie personálnych väzieb.

Normalizačný nátlak (1971 – 1980)

Zásluhou existencie Televíznej filmovej tvorby vstúpil slovenský televízny film do siedmeho desaťročia s jasnou predstavou o svojej koncepcii, programovej náplni i realizačných cieľoch. Filmové projekty sa vyznačovali ambicióznym úsilím o zvýraznenú vizuálnosť s využitím špecificky filmových vyjadrovacích postupov, neraz prekonávajúcich dobový kolibský kinematografický štandard, napríklad v strhujúcej dynamickosti kamery či dramatickej funkčnosti osvetlenia a montáže.

Televízna filmová tvorba bola dramaturgicky i výrobne začlenená pod správu väčšieho, direktívne riadeného celku Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania. Nastalo postupné kvalitatívne rozdrobovanie pôvodnej koncepcie v prospech utilitárnejších cieľov. Adaptácie zahraničných, sčasti i domácich klasikov začali ustupovať pôvodným dramatickým textom, ktoré sa v zhode s novou dramaturgickou orientáciou produkcie stali dominantou zložito schvaľovaných a prísne dodržiavaných ideovo-tematických plánov výroby. Televízna filmová tvorba vychádzala z požiadavky väčšej konkurencieschopnosti na zahraničných trhoch a tvoria umenie. Nová Hlavná redakcia pod pláštikom umenia šírila ideológiu a propagandu presne v duchu inovovaného štatútu televízie, ktorý túto inštitúciu chápal ako masovooznamovací prostriedok na distribúciu ideí vedúcej politickej strany. Začali prevládať tituly určené pre príležitosť každoročných osláv oficiálnych politických či kultúrno-spoločenských výročí, čím sa televízna produkcia čoraz väčšmi dostávala do područia normalizačného ideologického nátlaku.

Jednotlivé námety vychádzali predovšetkým z domácich scenáristických zdrojov. Väčšina pokusov o viacdielne filmové cykly či dokonca seriály skončila umeleckým neúspechom kvôli nedostatku tvorivej invencie a praktických skúseností s týmto typom programu. Výnimku tvorili dve koncepčne starostlivo pripravené série klasických inscenácií: Svetová literatúra na obrazovke (zodpovedný dramaturg Marián Puobiš) a Svetová dráma na obrazovke (Viera Mikulášová-Škridlová). V nich sa sústredil najhodnotnejší divadelný, režijný a herecký potenciál.

Na začiatku sedemdesiatych rokov sa postupne dokončovali projekty rozpracované Televíznou filmovou tvorbou, ktorými sa dôstojne uzatvára obdobie reprezentatívnej televízno-filmovej tvorby s progresívnymi tendenciami vo výbere látok, scenáristickom spracovaní a v nápaditej realizácii. V polovici toho istého desaťročia sa umelecká tvár diel radikálne mení, za kameru dostávajú tvorcovia s nižšími realizačnými schopnosťami a ochotou ísť do umeleckých kompromisov.

Dominantou dramaturgickej orientácie v oblasti literárno-dramatických diel slovenskej televízie boli najmä požiadavka enormného zvýšenia produkcie a pôvodné práce domácich autorov, od ktorých vedenie očakávalo bezprostredný, pritom však tematicky „angažovaný“ postoj k vtedajšej súčasnosti s množstvom aktuálnych, do istej miery kritických postrehov, vyúsťujúcich však do pozitívnych záverov.

Výsledkom týchto požiadaviek boli práce nastupujúcej generácie scenáristov, často kombinované s aktívnou účasťou skúseného režiséra alebo naopak o spojenie rutinovaného libretistu so začínajúcim filmovým režisérom. Ich tvorba sa síce naplno rozvinula až v nasledujúcom desaťročí, no už v sedemdesiatych rokoch sa stihla pozitívne prejaviť v niekoľkých prípadoch. 

Nástup mladej generácie (1981 – 1989)

Slovenský televízny film vstúpil do osemdesiatych rokov s veľkými abmíciami. Boli dané vcelku pozoruhodnými výsledkami, ktoré dosiahol na konci predchádzajúceho desaťročia. Súviseli predovšetkým s nástupom mladej generácie tvorcov – scenáristov, režisérov i kameramanov -, ktorí obohatili produkciu o kvalitatívne nové témy i realizačné postupy. Do istej miery sa tak zopakovala situácia spred desiatich rokov, keď práve začiatok desaťročia patril k umelecky najcennejšej etape celého obdobia. Vtedy to bola zotrvačnosť plodného vývoja zo šesťdesiatych rokov, teraz, naopak, rozbeh novej koncepcie spätej s ambíciou dať príležitosť najmä mladým, ale spolu s nimi aj vekovo zrelším talentom, a prostredníctvom čoraz náročnejších projektov umožniť ich umelecký vzrast.

V prvých troch rokoch vzniklo vyše 40 filmov, v desiatich prípadoch dokonca ide o viacdielne pokračovania, čiže celkový počet stúpne o 30 ďalších titulov. Pritom sú to diela, ktoré predstavujú kvalitatívny vrchol sledovaného obdobia a jasne prezrádzajú programovú orientáciu literárno-dramatickej redakcie. Pre ňu je, samozrejme, určujúci celý profil produkcie spočívajúci predovšetkým v príprave a realizácii televíznych inscenácií nakrútených na klasický elektromagnetický záznam, no tie v podstate iba rozmnožujú koncepciu napĺňanú výrobou televíznych filmov. Navyše mnohí z autorov i režisérov televíznych filmov sa aktívne zúčastňovali aj na tejto štúdiovej výrobe, ktorá musela takmer každý týždeň priniesť na obrazovku premiéru. Tento velikášsky a na naše pomery prehnaný zámer viedol dramaturgiu k obrovskej aktivizácii tvorivého potenciálu, takže na začiatku osemdesiatych rokov sa práve pôvodná televízna dramatika stala najdynamickejšie sa rozvíjajúcou oblasťou celej slovenskej dramatickej tvorby.

Pre televíziu vtedy písali nielen renomovaní divadelníci, ale čoraz častejšie aj súčasní prozaici, publicisti, vo funkcii osobitých adaptátorov dokonca literárni teoretici a predovšetkým noví autori, ktorí tu však často ešte len získavali prvé profesionálne skúsenosti, čo sa, žiaľ, neraz negatívne odzrkadlilo na umeleckej úrovni ich práce. 

Deväťdesiate roky a súčasnosť 

Prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa dá v oblasti slovenského televízneho filmu charakterizovať ako stav totálneho kolapsu. V dôsledku neistoty a ustavične sa meniacej situácie v chaoticky reorganizovanej inštitúcii televízie, sa v roku 1990 nepodarilo dokončiť ani jedno pôvodné televízno-filmové dielo. Vyhlásenie hospodárskeho provizória sa vo väčšine redakcií prejavilo radikálnym obmedzením či dokonca dočasným zastavením výroby. Vysielanie v oblasti dramatickej tvorby sa zväčša zachraňovalo uvoľnenými trezorovými titulmi, pričom mnohé z týchto filmov boli vlastne uvedené v priemére, nakoľko sa v čase realizácie z najrôznejších dôvodov nedostali na obrazovku.

V nasledujúcich rokoch televízia jednak ekonomicky participovala takmer na všetkých dlhometrážnych hraných filmoch, ktoré vznikli na Slovensku v prvej polovici deväťdesiatych rokov, jednak realizovala vlastné filmové projekty. V snahe tvarovo odlíšiť časť produkcie od klasických štúdiových inscenácií, zaviedla istú kompromisnú technológiu, označovanú ako videofilm. Išlo o nový tvorivý postup, kombinujúci tradičný filmový spôsob nakrúcania jednou kamerou s rýdzo televíznym špecifikom elektronického záznamu na magnetický nosič.

Výrazné žánrové i tematické rozpätie tejto tvorby siaha od adaptácií domácej klasiky cez dramatizácie súčasných slovenských a zahraničných autorov až po pôvodné látky. Filmové diela sa vyznačovali sa vysokou vizuálnou kultúrou a starostlivo prepracovanou hereckou zložkou, poskytujúcou veľkú príležitosť novým interpretačným objavom. Zmenená spoločensko-politická situácia po novembri 1989 umožnila pracovať s témami či autormi dosiaľ tabuizovanými alebo obchádzanými. Dôraz sa kládol najmä na analýzu mravného rozmeru človeka, často konfrontovaného s protikladnými silami ľudskej komunity či historickej epochy, vrátane špecifických životných antagonizmov prítomnosti v súčasných príbehoch. 

Od prelomu tisícročí sa v rámci slovenského televízneho filmu ešte vyskytlo zopár titulov zachovávajúcich tradíciu danej skupiny diel, no tento vývoj, ako už predznamenali deväťdesiate roky, naďalej postupne smeroval k definitívnemu úpadku. V súčasnosti sa televízna filmová tvorba obmedzila najmä na rozprávky (často v českej koprodukcii) či filmy dokumentárneho žánru. Omnoho viac sa spopularizovala produkcia televíznych seriálov. 

Diela

Slovenské TV filmy 60. rokov (výber)

• 1960 – Smrť sa volá Engelchen (r. Ivan Balaďa)
• 1966 – Tri gaštanové kone (r. Ivan Balaďa)
• 1966 – Živý bič (r. Martin Ťapák)
• 1966 – V páse zlomená (r. Vido Horňák)
• 1967 – Dáma (r. Ivan Balaďa)
• 1967 – Krotká (r. Stanislav Barabáš)
• 1967 – Sedem svedkov (r. Peter Solan)
• 1968 – Málka (r. Martin Ťapák)
• 1968 – Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý ml.)
• 1968 – Román o base (r. Vido Horňák)
• 1968 – Malá anketa (r. Peter Solan)
• 1969 – Drevený chlieb (r. Martin Ťapák)
• 1969 – Večný manžel (r. Stanislav Barabáš)
• 1969 – Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz)

Slovenské TV filmy 70. rokov (výber)

• 1970 – Rysavá jalovica (r. Martin Ťapák)
• 1972 – Adam Šangala (r. Karol Spišák / Ján Bzdúch)
• 1972 – Červené víno (r. Andrej Lettrich)
• 1974 – Studené podnebie (r. Štefan Uher)
• 1975 – Vivat, Beňovský! (r. Igor Ciel)
• 1975 – Nepokojná láska (r. Jozef Zachar)
• 1976 – Sváko Ragan (r. Martin Ťapák)
• 1976 – Zypa Cupák (r. Jozef Medveď)
• 1976 – Cesta domov (r. Dušan Trančík)
• 1977 – Útek zo zlatej krajiny (r. František Chmiel)
• 1977 – Ako sa Vinco zaťal (r. Juraj Lihosit)
• 1979 – Vynes na horu svoj hrob (r. Jozef Zachar)
• 1979 – Ráno pod mesiacom (r. Miloslav Luther)

Slovenské TV filmy 80. rokov (výber)

• 1980 – More v kvapke vody (r. Milan Růžička)
• 1980 – Záhrada plná plienok (r. Peter Solan)
• 1980 – Moje kone vrané (r. Štefan Uher)
• 1980 – Najatý klaun (r. Stanislav Párnický)
• 1980 – Triptych o láske (r. Miloslav Luther)
• 1981 – Pasca (r. Stanislav Párnický)
• 1981 – Starý včelár (r. Miloslav Luther)
• 1982 – Brehy nehy (r. Fero Fenič)
• 1982 – Cukor (r. Stanislav Párnický)
• 1982 – Chuť vody (r. Peter Hledík)
• 1982 – Život bez konca (r. Miloslav Luther)
• 1983 – Oči plné snehu (r. Ivan Balaďa)
• 1983 – Výlet do mladosti (r. Pavol Haspra)
• 1985 – Albert (r. František Vláčil)
• 1987 – Gagman (r. Juraj Herz)
• 1987 – Pávie pierko (r. Petr Weigl)
• 1987 – Nemožná (r. Eva Štefankovičová)
• 1988 – Tvár v rose (r. Jozef Banyák)
• 1989 – Prstienky z kukučiny (r. Ľuba Velecká)
• 1989 – Omyly tradičnej morálky (r. Ľubo Kocka)

Slovenské TV filmy 90. rokov (výber)

• 1990 - Dávajte si pozor! (r. Jozef Slovák, Jozef Heriban)
• 1991 - Štúrovci (r. Peter Mikulík)
• 1992 - Od rána do úsvitu (r. Ľubo Kocka)
• 1992 - Cudzinci (r. Jaroslav Rihák)
• 1993 - Mladé letá (r. Pavol Haspra)
• 1994 - Baščovanský a zať (r. Tomáš Krnáč)
• 1994 - Albert, Albert (r. Jaroslav Rihák)
• 1994 - Dvaja muži pod posteľou (r. Ivan Petrovický)
• 1994 - Psí život (r. František Chmiel)
• 1995 - Maliar izieb (r. Ľubomír Vajdička)
• 1996 - Ženský vtip (r. Jozef Banyák)
• 1996 - Prášky na spanie (r. Juraj Nvota)
• 1996 - Herodes a Herodias (r. Martin Kákoš)
• 1997 - Blúznenie srdca a rozumu (r. Stanislav Párnický)
• 1998 - Knieža (r. Martin Kákoš)
• 1999 - Klietka (r. Stanislav Párnický)
• 1999 - Kráľovská hra (r. Martin Hollý ml.)

Slovenské TV filmy od roku 2000 po súčasnosť (výber)

• 2000 - Chaos (r. Milan Lasica)
• 2000 - Čajová šálka lásky (r. Pavol Gejdoš ml.)
• 2000 - Amálka, ja sa zbláznim! (r. Eva Borušovičová)
• 2000 - Ticho po búrke (r. Stanislav Párnický)
• 2001 - Kováč Juraj (r. Ľuba Vančíková)
• 2001 - Zlatý chlieb (r. Ján Zeman)
• 2002 - Quartétto (r. Laura Siváková)
• 2002 - Emigranti (r. Martin Porubjak)
• 2003 - Dlhá krátka noc (r. Peter Krištúfek)
• 2004 - Zlatý hlas (r. Jozef Banyák)
• 2005 - Ticho (r. Zuzana Liová)
• 2006 - Zima kúzelníkov (r. Dušan Trančík)
• 2009 - Smrť ministra (r. Miroslav Košický)
• 2009 - Dôverní nepriatelia (r. Stanislav Párnický)
• 2009 - Chuť leta (r. Vladimír Fischer)
• 2010 - Aj kone sa hrajú (r. Jozef Banyák)
• 2010 - Orest z rodu čarodejníkov (r. Branislav Mišík)
• 2011 - Čerešňový chlapec (r. Stanislav Párnický)

Zdroje

• Macek, Václav – Paštéková, Jelena: Dejiny slovenskej kinematografie. Bratislava, vydavateľstvo Osveta 1997. ISBN 80-217-0400-4
• Slavíková, Hana: Český a slovenský televizní film šedesátých let. Průniky s novou vlnou. Brno, Janáčkova akademie múzických umění v Brně, 2007. ISBN 80-86928-22-5
• Vraštiak, Štefan - Forrayová, Marianna: Dokumenty č. 25, Slovenská hraná tvorba 1986. Bratislava, Slovenský filmový ústav, 1987.
• Československá filmová databáza
• Databázy Slovenského filmového ústavu

Externé odkazy

• Československá filmová databáza
• Databázy Slovenského filmového ústavu