Otvoriť hlavné menu

Sociálny dokumentárny film je filmový záznam obsahujúci autentický ako aj informatívny opis spoločenských podmienok danej doby.

Dokumentárny filmUpraviť

Filmový dokument stál už na počiatku kinematografie. 25. decembra 1895 bratia Auguste a Louis Lumiérovci (pochádzajúci z Francúzska ) v Grand Café v Paríži prezentovali pohyblivé snímky zachytené na celuloidový pás. Zaznamenávali každodenné situácie, ktorých spôsob zobrazenia dnes označujeme ako „dokumentárny“. Medzi ich filmy patria napríklad Pouličná tanečnica, Rodinné raňajky alebo Odchod robotníkov z továrne. Tie sú filmovými aktualitami, ktoré formovali smerovanie kinematografie. Môžeme povedať, že dané filmy predstavujú základný kameň dokumentárneho filmu. Dĺžka týchto ranných filmov zodpovedá asi jednej minúte.

Pomyselná os základov dokumentárneho filmu vedie od Lumièrovcov k Flahertymu. Ten už svojim prvým filmom Nanuk, človek primitívny z roku 1922, zaznamenaním rodiny Inuitov na kanadskom území, otvoril nové horizonty kinematografie. Vytvoril dramatický obraz každodenného života ľudí, žijúcich v podmienkach drsného severu. S Flahertym vstúpila do kinematografie nielen nová autenticita, ale aj nové využitie postupov hraného filmu – kvôli možnosti názorného a esteticky pôsobivého snímania každodenných situácií s autentickými aktérmi v ich bežnom prostredí.

Bordwell a Thompson píšu vo svojej knihe Umenie filmuo dokumentaristike, že „každý dokumentárny film o sebe tvrdí, že prezentuje skutočné informácie o svete, ale spôsoby, akými toho možno dosiahnuť, sú rovnako tak rôznorodé ako pri hraných filmoch. V niektorých prípadoch môžu filmári zaznamenať udalosti ako sa skutočne odohrávajú. ...Niektorí diváci často chápu dokumentárny film ako nevierohodný, keď ovplyvňuje natáčané udalosti. Je pravda, že dokumentarista veľmi často zaznamenáva udalosti bez toho, aby ich inscenoval a existoval k nim scenár. Napríklad, keď hovorí s očitým svedkom, dohliada obvykle na umiestnenie kamery, na to čo je zaostrené a podobne. Rovnako tak kontroluje aj záverečný zostrih obrazov. Nehovorí ale svedkovi čo má hovoriť či ako sa má správať a nemusí mať ani kontrolu nad prostredím a osvetľovaním. ...Napriek tomu chápu diváci a filmári inscenovanie ako do istej miery legitímny nástroj dokumentárneho filmu, pokiaľ slúži obecnejšiemu cieľu predávania informácií.“[1]

„Napriek odmietaniu niektorých teoretikov vytvárať žánrové klasifikácie existujú etablované dokumentárne žánre, pri ktorých sú autorské ambície vyslovene potláčané, a to preto, aby sa v zmysle výpovednej hodnoty zachovala čistota a konvenčnosť v štruktúrovaní rozprávania na úkor tvorivých či umeleckých ambícií zo strany autorov. ...Takéto funkčné rozlišovanie konvenčnosti a autorstva použil John Grierson, keď hovoril o vysokých a nízkych druhoch dokumentárneho filmu. Na tie nízke sa totiž nevzťahovala jeho definícia tzv. tvorivej interpretácie reality.“[2]

Sociálny dokumentárny filmUpraviť

Sociálny dokument je forma filmu, v ktorom sú hlavným motívom ľudia a ich sociálne postavenie. Často zobrazuje životné situácie znevýhodnených ľudí z nemajetného prostredia. Niekedy sa taktiež jedná o kritiku spoločnosti.  Z iných umeleckých smerov má blízko k sociálnej fotografii, ktorá bola zas ovplyvnená vojnovou či street fotografiou a fotožurnalizmom (ktorý však nie je chápaný ako spoločensky angažovaný dokumentarizmus). Všetky tieto žánre majú za úlohu zvyšovať povedomie o sociálnej nespravodlivosti alebo nabádať diváka k činu.

Pri Sociálnom dokumente dochádza pod vplyvom autora k obohateniu niektorých nižších informatívno-reportážnych druhov o sociálnokritický a angažovaný autorský postoj. „Za prvý autorský sociálny dokument historici vo všeobecnosti považujú film francúzskeho režiséra Jeana Viga Na slovíčko, Nice (1930), v ktorom sa vďaka kontrastnej montáži odzrkadľujú triedne a sociálne protiklady.“[3] Tvrdí Martin Palúch vo svojej knihe Autorský dokumentárny film po roku 1989.

Filmový historik a kritik Peter Mihálik definuje sociálny dokument takto: „Sociálny dokumentárny film sa odlišuje od krátkometrážnej reportáže i od filmového týždenníka autorským postojom. Sociálny dokumentárny film si vyžaduje prítomnosť istého autorského stanoviska, pretože práve toto stanovisko tvorí bodku na i. Ak nie je potrebné, aby jeho autor bol umelcom, musí byť predovšetkým človekom. A to nie je také jednoduché. Je len samozrejmé, že vedomá hra sa tu nepripúšťa. Aby film bol dokumentom, kamera musí ľudí neočakávane pristihnúť a zaznamenať. A cieľ sa dosiahne, ak sa podarí odhaliť to, čo vyjadrujú gestá, a vydolovať z navonok ničím nezaujímavého človeka jeho vnútornú krásu alebo karikatúrnu podstatu, ak sa podarí vyjadriť múdrosť kolektívu ľudí v jednom z jeho čisto fyzikálnych prejavov... Sociálne filmové dokumenty nám musia otvoriť oči.“[4]

Začiatok non-fiction filmu na území SlovenskaUpraviť

O prvom filmovom premietaní na území Slovenska sa dočítame v komplexnej filmovej publikácii, ktorá zaznamenáva dejiny slovenskej kinematografie 1896-1969. „Prvé filmové predstavenie na Slovensku sa uskutočnilo 19. decembra 1896 v prístavbe košického hotela Schalkház o piatej hodine popoludní. Túto udalosť predchádzali desiatky rokov pokusov. Bolo treba prejsť od statického zachytávania reality kresbou či fotografiou k uchovávaniu pohybu v obraze reality. Bratislavskú premiéru si nemožno predstaviť bez pokusov a patentov Thomasa A. Edisona či kinematografu bratov Lumiérovcov. A ich úspechy zasa boli nemysliteľné bez predchádzajúcej súvislej línie technických a vedeckých objavov.“[5]

Slovenská kinematografia (oproti svetovej) taktiež nebola výnimkou a od jej počiatku mala dokumentárna tvorba výrazné zastúpenie. Základy dokumentárneho filmu u nás položil výtvarník, etnograf, kameraman, folklorista, fotograf, hudobný vedec a filmový režisér Karol Plicka. Prvý Plickov film Za slovenským ľudom (1928) predchádzala národopisná dokumentácia z obdobia rokov 1926 – 1927. Dobová kritika oceňovala najmä jeho dokumentačnú hodnotu.  Plickovu tvorbu určoval príklon k povojnovému novoromantizmu, vplyv diela Martina Benku či fotografickej tvorby Pavla Socháňa, ale aj európsky literárny naturalizmus a český non – fiction film. Jeho najvýznamnejšia snímka Zem spieva (1933), ktorá „úspešne zavŕšila úsilie o vznik slovenského dokumentárneho filmu“ je zároveň druhým slovenským zvukovým filmom.[6]

Súčasný sociálny dokumentUpraviť

Jaro VojtekUpraviť

Prvky sociálneho dokumentárneho filmu aktívne fungujú vo filmoch Jara Vojteka. Už na škole sa profilovalo jeho charakteristické autorské smerovanie. Zameriava sa na výrazné ľudské charaktery, "takmer vždy ide o zástupcov marginalizovaných skupín obyvateľstva, ľudí žijúcich na okraji spoločnosti alebo všeobecného záujmu, či už zo strany majority, oficiálnych štúdií, alebo predstaviteľov štátnej moci. Ľudské príbehy, ktoré sa k nim viažu, pútajú divácku pozornosť silou autentickej výpovede, zaznamenanej na základe osobnej dôvery sociálnych hercov k osobnosti režiséra. Táto osobná zainteresovanosť tvorcu na životných príbehoch jeho postáv a ich osudoch neraz vzniká počas dlhého obdobia nakrúcania, čo sa autorovi vypláca v plnej akceptácii jeho osoby, ktorá vstupuje medzi sociálnych hercov s kamerou tak, že mu umožnila preniknúť hlboko do svojho súkromného sveta a odhalila mu nefalšovaný spôsob svojho žitia a uvažovania... Vojtekove sondy sa však nezameriavajú len na registráciu reprezentanta nejakého sociálne exkluzívneho javu pre jav samotný, či už ide o rozvrátenú rodinu, život bez domova, prostitúciu, imigráciu/emigráciu, alebo postavenie Rómov v spoločnosti..."[7]

Iné: My zdesalebo Tak ďaleko, tak blízko

Marko ŠkopUpraviť

Medzi súčasné slovenské sociálne dokumenty môžeme radiť napríklad študentský film Marka Škopa, z roku 2001, Rómsky dom. "Už názov filmu Rómsky dom naznačuje, že ústredným problémom, na ktorý chcú tvorcovia poukázať, je spôsob života, postavenie v spoločnosti a sociálna situácia členov rómskej menšiny na Slovensku s ohľadom na problematiku bývania, spolunažívania s majoritou a možnosťami uplatnenia sa na trhu práce. Realizačný tím nemal ambíciu zasahovať do diania pred kamerou, vybral sa radšej cestou reportáže, aby poukázal na určité špecifiká problému."[8]

Iné: Osadné

ReferencieUpraviť

  1. BORDWELL, THOMPSON, Umenie filmu. Praha : AMU 2012, s. 450. ISBN 9788073312176
  2. PALÚCH MARTIN, Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Bratislava : Občianske združenie Vlna 2015, s. 29. ISBN 9788089550241
  3. PALÚCH MARTIN, Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Bratislava : Občianske združenie Vlna 2015, s. 30. ISBN 9788089550241
  4. MIHÁLIK PETER, Kapitoly z teórie dokumentárneho filmu. Bratislava : Osvetový ústav 1982, s. 17. (Prevzaté z prednášky Jeana Viga s názvom Vers un cinéma social zo 14. júna 1930)
  5. MACEK VÁCLAV, PAŠTÉKOVÁ JELENA, Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969. Bratislava : SFÚ, FOTOFO / Stredoeurópsky dom fotografie 2016, s. 20-21. ISBN 9788085739688
  6. MACEK VÁCLAV, PAŠTÉKOVÁ JELENA, Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969. Bratislava : SFÚ, FOTOFO / Stredoeurópsky dom fotografie 2016, s. 96 - 97. ISBN 9788085739688
  7. PALÚCH MARTIN, Autorský dokumentárny film po roku 1989. Bratislava : Občianske združenie Vlna 2015, s. 148. ISBN 9788089550241
  8. PALÚCH MARTIN, Autorský dokumentárny film po roku 1989. Bratislava : Občianske združenie vlna 2015, s. 172. ISBN 9788089550241