Supermarine Seafire
Supermarine Seafire bolo britské jednomiestne palubné stíhacie lietadlo, vyvinuté počas druhej svetovej vojny. Lietadlo bolo námornou verziou typu Supermarine Spitfire, upravenou pre vzlet a pristátie na lietadlovej lodi. Názov Seafire bol skrátením pomenovania Sea Spitfire.
| Seafire | |
 Supermarine Seafire L Mk.IIC na palube lietadlovej lode HMS Illustrious, február 1943 | |
| Typ | palubné stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Supermarine |
| Konštruktér | Reginald Mitchell |
| Prvý let | 7. januára 1942 |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | Royal Navy Francúzske vojenské námorníctvo Irish Air Corps Royal Canadian Navy |
| Vyrobených | 2 646 |
| Varianty | Supermarine Spitfire |
Vznik a vývoj
upraviťPrvé pokusy vyrobiť námornú verziu Spitfiru začali v roku 1938. Britská admiralita bola znepokojená meškaním vo vývoji a výrobe strojov Blackburn Roc, Skua a Fairey Fulmar a preto sa obrátila na firmu Fairey, s otázkou či by bola schopná vyrábať v licencii námornú verziu Spitfira. Firma však nemala záujem a tak britské námorníctvo požiadalo o zvýšenie výroby stroja Sea Gladiator, čo však tiež bolo zamietnuté a tak sa opäť obrátila k Spitfiru. Firma Supermarine inštalovala na jeden zo sériových Spitfirov hák pre pristávanie na lietadlových lodiach a Joseph Smith vypracoval návrh na Spitfire poháňaný motorom Griffon, so sklápateľnými krídlami. Tento projekt mal názov Supermarine Type No.338. Práca na sklápacom krídle sa začala vo februári 1940 a kontrakt znel na výrobu 50 ks týchto strojov. Avšak tento projekt sa dostal do konfliktu s prvým lordom admirality – Winstonom Churchillom, ktorý 16. marca 1940 kontrakt zrušil.
V máji 1940 už program výroby námornej stíhačky Faiery Fulmar meškal viac než 6 mesiacov. Admiralita sa pokúsila o ďalší neúspešný krok k získaniu Spitfirov a tiež sa začala zaoberať lietadlami Hawker Typhoon a Blackburn Firebrand ako alternatívou. Preto bola vydaná objednávka na 181 ks lietadiel Grumman F4F (v Británii označované ako Martlet) a 100 ďalších bolo objednaných po páde Francúzska. Grumman F4F však v rokoch 1940-42 nebol dostupný v potrebnom počte. To znamenalo, že v roku 1941 admiralita stále potrebovala nájsť zdroj veľkého počtu námorných stíhačiek. Opäť sa obrátili k Spitfiru a tentokrát ministerstvo letectva súhlasilo s poskytnutím niekoľkých Spitfirov MK.I a 48 ks Mk Vb a 200 ks MK. Vc neskôr.
Prvé 2 ks stíhačiek Spitfire Mk Vb boli v roku 1941 odoslané do Worthy Down za účelom úprav na námornú verziu a oboznamovania sa s novým typom. Skúšky s použitím katapultu a na palube sa uskutočnili začiatkom roka 1942 a na jar 1942 bol podpísaný kontrakt na úpravu 116 ks Spitfirov Mk Vb na verziu Seafire Ib. Nasledovaný bol verziou Seafire IIc, ktorá mala podobný dizajn, avšak išlo o novopostavené stroje pre použitie na lietadlových lodiach. Do služby sa obe verzie dostali v rovnakom čase. Poslednou verziou, ktorá sa zúčastnila vojny bola Seafire Mk.III, ktorá zároveň ako prvá používala sklápacie krídla.
Práce na stroji Seafire poháňanom motorom Griffon boli začaté ešte počas vojny, avšak Seafire Mk.XV sa už bojov nezúčastnil. Nasledovala séria Seafirov, poháňaných motormi Griffon, ktoré mali vyplniť medzeru do príchodu Hawkeru Sea Fury. Celkovo bolo vyrobených približne 2 000 ks Seafirov, z toho 1 200 poháňaných motormi Merlin a 800 ks poháňaných motormi Griffon.
Operačné nasadenie
upraviť
Prvou jednotkou vyzbrojenou stíhačkami Seafire sa stala 807. letka, ktorá nimi 23. júna 1942 nahradila svoje stroje Fairey Fulmar. Zanedlho sa k nej pridala aj 801. letka a v júli boli obe letky nalodené na lietadlovú loď HMS Furious, ktorá sa podieľala na zásobovaní ostrova Malta počas augusta toho roku. V Septembri 1942 sa aj 801. letka prezbrojila na Seafiry a po nalodení na HMS Furious vyplávala do severnej Afriky, kde sa podieľala na operácii Torch.
Nakoniec bol Seafire používaný 28 riadnymi a záložnými letkami a slúžil na viac než 20 britských lietadlových lodiach. Zúčastnil sa bojov v Severnom a Stredozemnom mori, Indickom oceáne a v Pacifiku. Po vojne bol nasadený v Malajzii a Kórei. Na vrchole svojej kariéry v lete 1942 slúžil v 18 letkách.
Operácia Torch
upraviťSvoj krst ohňom Seafire prešiel práve počas operácie Torch - spojeneckej invázii do severnej Afriky. Letky 801. a 807. z lode HMS Furious a 885. letka z lode HMS Formidable podporovali inváziu zo vzduchu. Svoj prvý zostrel Seafire dosiahol 8. novembra 1942, avšak podrobnosti o incidente sa rozchádzajú. Jedny zdroje uvádzajú por. A.S. Longa z 885. letky, ktorý mal zostreliť vichystický ľahký bombardér Martin Maryland. Iné zdroje zasa spomínajú por. G.C. Baldwina, ktorý mal pri Orane zostreliť stíhačku Dewoitine D.520. V tomto období však začal Seafire získavať svoju nezávideniahodnú povesť krehkého lietadla, pričom jeho straty počas tejto kampane boli 40%. Mnoho z týchto strát bolo spôsobených nízkou viditeľnosťou a ťažkou ovládateľnosťou verzií poháňaných motorom Merlin pri pristávaní na lietadlových lodiach.
Sicília
upraviťNa podporu vylodenia na Sicílii boli pridelené 4 letky vyzbrojené Seafirami. Z HMS Formidable operovala 885. letka, slúžiaca po boku dvoch letiek vybavených stíhačkami Grumman F4F, zatiaľčo všetky tri letky z lode HMS Indomitable boli vyzbrojené Seafirami.
Technické údaje
upraviť
Seafire LF Mk III
upraviť- Posádka: 1
- Dĺžka: 9,21 m
- Rozpätie: 11,23 m
- Plocha krídel: 22,5 m²
- Výška: 3,86 m
- Hmotnosť (vzletová): 2 814 kg
- Pohonná jednotka: 1x radový piestový motor Rolls-Royce Merlin 55M s výkonom 1 182 kW
- Maximálna rýchlosť: 578 km/h
- Dostup: 9 753 m
- Dolet: 825 km
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Supermarine Seafire
Zdroj
upraviť- Rickard,J.. Supermarine Seafire: Development and Service Record [online]. historyofwar.org, [cit. 2012-06-30]. Dostupné online. (po anglicky)
