Termidorský prevrat

Termidorský prevrat bol štátny prevrat počas Veľkej francúzskej revolúcie, ktorý sa odohral podľa revolučného kalendára dňa 9. Thermidor roka II (27. júla 1794). Viedol k ukončeniu jakobínskej vlády, zatknutiu Maximiliána Robespierre a k jeho poprave nasledujúceho dňa. Moc po prevrate získala veľká buržoázia, ktorú zastupovalo direktórium a krajiny potom v auguste 1795 dostala novú ústavu, ktorá mala revolúciu ukončiť.

Poprava Robespierra a ostatných jakobínov na Place de la Concorde

PozadieUpraviť

Potom čo vláda jakobínov nebola schopná na jar a začiatkom leta 1794 riešiť ekonomickú krízu, spôsobenú riadeným hospodárstvom, začala strácať ľudovú podporu. Jej pozíciu oslabilo tiež zavedenie kultu Najvyššej bytosti[1]:267-269. V Konvente začala vznikať silná opozícia jednak v strede politického spektra, tzv. Rovina alebo tiež Močiar, ale aj priamo z radov niektorých jakobínov, ktorí sa báli trestu, napr. za zneužitie svojich právomocí (Fouché, Barras). Časť Robespierrových odporcov si priala ukončenie teroru a liberálnejšie podnikanie. Proti jakobínskému vodcovi sa stavali aj príslušníci krajnej ľavice Collot d'Herbois a Billaud-Varenne. Na vládnej kríze sa podieľala aj rivalita medzi Výborom pre všeobecnú bezpečnosť a Výborom pre verejné blaho[1]:267-269.

PriebehUpraviť

 
Zatknutie Robespierra

26. júla napadol Robespierre pri prejave v Konvente svojich odporcov. Tí sa rozhodli rýchlo konať a začali pripravovať odvetu. Nasledujúci deň počas poslaneckej schôdze začal na tribúne hovoriť Robespierrov stúpenec Saint-Just, ale prerušil ho Tallien. O slovo hneď požiadal Robespierre, výkriky poslancov mu však nedovolili prehovoriť. Robespierre bol s členmi svojej frakcie zatknutý a uväznený. Jeho prívrženci ho síce ešte v ten deň oslobodili, ale len nakrátko. Parížsku radnicu, kam sa Robespierre so svojimi vernými premiestnil, ďalší deň skoro ráno dobyli vojenské oddiely Konventu pod velením Paula Barrasa. Ešte v ten deň, a ptom 28. a 29. júla, bol Robespierre spolu s desiatkami svojich stúpencov gilotinovaný[2]:206-209.

NásledkyUpraviť

Poslanci Konventu, ktorí zvrhli Robespierra, boli krátku dobu ešte natoľko pohltení atmosférou Teroru, že si nedokázali uvedomiť význam svojho činu.[3] Ich hlavnou motiváciou bolo odstránenie Robespierra, pred ktorým si chceli zachrániť život, nešlo im o ukončenie Teroru.[2]:46 Postupne však začalo dochádzať k prepúšťaniu politických väzňov a do svojich funkcií sa tiež vrátili jakobínskou vládou skôr perzekvovaní girondisti.[4]

Jakobíni postupne stratili svoj vplyv, niekoľko členov Výboru verejného blaha bolo poslaných do vyhnanstva, predstavitelia revolučnej vlády Fouquier-Tinville, Jean-Baptiste Carrier a iní skončili na popravisku. Začal tzv. biely teror, počas ktorého boli, hlavne na juhu krajiny, lynčovaní jakobíni a kupci národných statkov. K moci sa dostali poslanci stredu (Močiara) spolupracujúci s girondistami a teraz pokornejšími montagnardovcami.[5][4] Podľa historika Françoisa Fureta museli teraz títo politici, zvaní thermidoriáni, „revolúciu zakotviť“ a dať jej zákonný rámec.[3] Ich spoločným dielom sa tak stala ústava, prostredníctvom ktorej mala byť revolúcia ukončená. Táto tzv. Ústava z roku III významne obmedzila volebné právo a snažila sa rozdeliť moc takým spôsobom, aby už nemohlo dôjsť k jej zneužitiu. Vládu vo Francúzsku prevzalo tzv. Direktórium, ktoré obhajovalo záujmy bohatšie vrstvy obyvateľov, buržoázie.[5]

ReferencieUpraviť

  1. a b HROCH, Miroslav; KUBIŠOVÁ, Vlasta. Velká francouzská revoluce a Evropa. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1990. ISBN 80-205-0151-7.
  2. a b TINKOVÁ, Daniela. Francouzská revoluce. 1. vyd. Praha : Triton, 2008. ISBN 978-80-7387-138-3.
  3. a b FURET, François. Francouzská revoluce. Preklad Jana Smutná-Lemmonierová. 1. vyd. Zväzok 1. Od Turgota k Napoleonovi 1770 – 1814. Praha : Argo, 2004. 450 s. (Dějiny Evropy; zv. 3.) ISBN 80-7203-452-9. S. 223 – 224.
  4. a b FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8. S. 173 – 176.
  5. a b DUBY, Georges a kolektiv autorů. Dějiny Francie od počátků po současnost. Praha : Karolinum, 2003. 953 s. ISBN 80-7184-514-0. S. 414 – 415.

LiteratúraUpraviť

  • TINKOVÁ, Daniela. Revoluční Francie 1787–1799. Praha : Triton, 2008. 439 s. ISBN 978-80-7387-211-3.
  • FURET, François. Francouzská revoluce. Preklad Jana Smutná-Lemmonierová. 1. vyd. Zväzok 1. Od Turgota k Napoleonovi 1770 – 1814. Praha : Argo, 2004. 450 s. (Dějiny Evropy; zv. 3.) ISBN 80-7203-452-9.
  • HROCH, Miroslav; KUBIŠOVÁ, Vlasta. Velká francouzská revoluce a Evropa. Praha : Svoboda, 1990. 536 s. ISBN 80-205-0151-7.

Iné projektyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Thermidorský převrat na českej Wikipédii.