Wikipédia

Vasilij Alexandrovič Archipov

Vasilij Alexandrovič Archipov (rus. Василий Александрович Архипов; * 30. január 1926 – † 19. augusta 1998) bol sovietsky námorný dôstojník, viceadmirál (1981). Počas tzv. kubánskej raketovej krízy pôsobil ako náčelník štábu 69. brigády ponoriek sovietskej Severnej flotily. 27. októbra 1962 napriek vyhrotenej situácii na palube sovietskej ponorky B-59 neschválil odpal torpéda s taktickou jadrovou zbraňou nariadený veliteľom ponorky proti americkému námornému zväzu a tým s veľkou pravdepodobnosťou predišiel jadrovej vojne.[2][3]

Vasilij Alexandrovič Archipov
Василий Александрович Архипов
Narodenie 30. január 1926
Staraja Kupavna, Moskovská oblasť, ZSSR
Úmrtie 19. august 1998 (72 rokov)
Železnodorožnyj, Moskovská oblasť, Rusko
Miesto pochovania Cintorín Preobraženskoje[1]
Alma mater Kaspická námorná vysoká škola
Štátne občianstvo Sovietsky zväz
Národnosť ruská
Rodičia Alexander Nikolajevič Archipov (otec)
Mária Nikolajevna Archipovová, rod. Kozyrevová (matka)
Manželka Olga Grigorjevna Archipovová
Deti Jelena Archipovová
Vojenská kariéra
Ozbrojené sily Sovietsky zväz Sovietska armáda
Zložka Vojenské námorníctvo ZSSR
Hodnosť Viceadmirál
Vyznamenania Rad červenej zástavy
Rad červenej hviezdy
a ďalšie...
Účasť v bojoch
Vojny Druhá svetová vojna
Kubánska raketová kríza
Sovietska ponorka B-59 v Karibiku v blízkosti Kuby

Životopis upraviť

Sovietsky námorný dôstojník Vasilij Alexandrovič Archipov sa narodil 30. januára 1926 v roľníckej rodine v mestečku Staraja Kupavna neďaleko Moskvy.[4] Jeho otcom bol Alexander Nikolajevič Archipov (1889–1960), matkou Mária Nikolajevna rodená Kozyrevová (1901–1970). Za manželku si vzal učiteľku Olgu Grigorevnu,[4] s ktorou bol ženatý od roku 1952, kedy sa im narodila dcéra Jelena. Učil sa na Tichomorskej vysokej námornej škole. V roku 1945 zasiahol na palube mínolovky sovietskej Tichooceánskej flotily do bojov 2. svetovej vojny proti Japonskému cisárstvu. Po skončení vojny pokračoval v štúdiách na Kaspickej vysokej námornej škole v azerbajdžanskom meste Baku, školu úspešne absolvoval v roku 1947.[5][4]

Následne slúžil ako dôstojník na ponorkách Čiernomorskej, Baltskej a Severnej flotily.[4] V júli 1961 ako zástupca kapitána Nikolaja Vladimiroviča Zatejeva pomohol predísť vzbure na vtedy novej sovietskej jadrovej ponorke triedy Hotel K-19 s balistickými raketami na palube. Ponorka mala vážnu poruchu, prehrieval sa jadrový reaktor a Archipov pomáhal s opravami, pričom dostal istú dávku ožiarenia.[3][pozn. 1]

Po udalostiach kubánskej raketovej krízy (pozri samostatnú kapitolu nižšie) zostal v sovietskom námorníctve a postupoval vyššie na rebríčku hodností a funkcií. Stal sa veliteľom ponorkovej brigády, potom veliteľom ponorkovej divízie, v roku 1975 kontradmirálom a následne náčelníkom Kaspickej vysokej námornej školy S. M. Kirova v Baku (kde v mladosti študoval). V roku 1981 mu bola udelená hodnosť viceadmirála.[2] V polovici 80. rokov odišiel do výslužby.[4]

Zomrel 19. augusta 1998 vo veku 72 rokov (zrejme aj dôsledkom rádioaktívneho ožiarenia)[3][7] v mestečku Železnodorožnyj v Moskovskej oblasti.

Úloha v Kubánskej kríze upraviť

Počas tzv. Karibskej krízy 1. októbra 1962 dostala štvorica sovietskych ponoriek 69. brigády ponoriek Severnej flotily rozkaz vyplávať z Murmansku do oblasti v blízkosti Kuby. Išlo o ponorky B-4 (kapitán Rurik Ketov), B-36 (kapitán Alexej Dubivko), B-59 (kapitán Valentin Savickij) a B-130 (kapitán Nikolaj Šumkov).[8] Išlo o diesel-elektrické ponorky typu objekt 641 (v kóde NATO trieda Foxtrot). Každá z ponoriek mala odstránené číslo z veže pre sťaženie identifikácie a niesla celkom 22 torpéd, medzi nimi bolo aj jadrové (o sile 15 kiloton TNT, čo bolo porovnateľné s hirošimskou atómovou bombou).[5] Námorníctvo USA (US Navy) vykonávalo na príkaz amerického prezidenta J.F. Kennedyho námornú blokádu Kuby, účelom ktorej bolo podporiť vyhlásené embargo a zamedziť tak legálnym dodávkam zbraní a materiálu na „ostrov slobody“ (ako sa Kuba občas označuje). Američania začali hon na sovietske ponorky s cieľom prinútiť ich k vynoreniu a identifikácii. Priamy útok nebol povolený. Nevedeli však, že ponorky nesú okrem konvenčných zbraní aj jadrové. Nevedeli tiež to, že podmienky na sovietskych ponorkách boli veľmi náročné a že ich kapitáni majú v prípade amerického útoku právo použiť jadrové zbrane.[8] Súčasťou prenasledovania bolo zhadzovanie cvičných hlbinných náloží (PDC – practice depth charges), ktoré mali prinútiť ponorky k vynoreniu.[9] Tým však americké lode podstupovali značné riziko; po týždňoch stiesnených podmienok v morských hlbinách dlho bez vynorenia, bez kontaktu s moskovským velením a bez vedomia, že hlbinné nálože neobsahujú skutočnú trhavinu, mohla posádka ponorky (resp. ich velitelia) zareagovať protiútokom. Americkým námorným silám sa podarilo po intenzívnom prenasledovaní prinútiť k vynoreniu tri zo štyroch sovietskych ponoriek (B-36, B-130 a B-59). Štvrtú ponorku B-4 sa nepodarilo vypátrať. Udalosti na ponorke B-59 vedené kapitánom Savickým boli najdramatickejšie, hoci incident s možnosťou použitia jadrovej zbrane bol údajne zaznamenaný aj na palube B-130.[8]

27. októbra 1962 sa americkej námornej jednotke zloženej z 11 torpédoborcov a lietadlovej lode USS Randolph (CV-15)[5] podarilo zachytiť neznámu ponorku (išlo o B-59), ktorú začali prenasledovať a zhadzovať na ňu cvičné hlbinné nálože. Kapitán Savickij, ktorý nemal rádiové spojenie s Moskvou, sa domnieval, že vypukli vojnové operácie. Mal v úmysle použiť proti útočníkom jadrové torpédo, na jeho odpálenie ale bol potrebný jednomyseľný súhlas troch členov: okrem kapitána, ešte Archipova, náčelníka štábu 69. brigády ponoriek[10] a teda služobne najstaršieho dôstojníka na palube, a politického zástupcu Ivana Semjo Maslenikova.[5][2] Proti bol iba Archipov, ktorému sa argumentmi podarilo presvedčiť kapitána, aby sa vynoril a čakal na inštrukcie z Moskvy. Vynoreniu sovietskej ponorky asistovala štvorica amerických torpédoborcov: USS Beale (DD-471), USS Cony (DD-508), USS Lowry (DD-770) a USS Murray (DD-576). Američania dbali na opatrnosť a aby ukázali, že nemajú nepriateľské úmysly, signalizovali na vynorenú ponorku ponuku pomoci (mali podozrenie, že má technický problém). Kapitán Savickij ponuku odmietol. Potom sovietske plavidlo nabralo východný kurz a v sprievode amerických hladinových lodí z oblasti odplávalo. Ďalšie tri zúčastnené ponorky tiež dostali z Kremľa rozkaz na návrat.[5]

V knihe Kubinskaja samba kvarteta Fokstrot (po rusky Кубинская самба квартета «Фокстрот», vydanej v roku 2002, po slovensky možno preložiť ako Kubánska samba kvarteta Foxtrotov) autora Alexandra Mozgovoja opísal svoj pohľad Vadim Pavlovič Orlov, priamy účastník udalostí.[11][12] Prezentuje ich takto: Kapitán Savickij údajne stratil nervy a „totálne vyčerpaný“ z prenasledovania a nemožnosti nadviazať rádiové spojenie s Moskvou, nariadil pripraviť jadrové torpédo na odpal. Zareval: „Zničíme ich! Zomrieme tiež, ale všetky ich potopíme!"[13] Zástupca kapitána Archipov ho upokojil a spoločne potom urobili rozhodnutie vynoriť sa. Orlovov popis je sporný do tej miery, že ostatní kapitáni sovietskych ponoriek neverili, že by Savickij taký rozkaz vydal.[8]

Poznámky upraviť

  1. ↑ Na základe týchto skutočností bol natočený film K-19: Stroj na smrť[6]

Referencie upraviť

  1. ↑ Vasili Alexandrovich Arkhipov [online]. findagrave.com, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c PANCHARTEK, Radek. Jediné stisknutí tlačítka dělilo svět od 3. světové války. Už několikrát. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2012-03-02. Dostupné online [cit. 2022-04-20].
  3. ↑ a b c Thank you Vasili Arkhipov, the man who stopped nuclear war. The Guardian (Londýn: Guardian News and Media Limited), 2012-10-27. Dostupné online [cit. 2022-04-20]. ISSN 0261-3077.
  4. ↑ a b c d e биография [online]. persones.ru, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online. Archivované 2013-12-12 z originálu. (rusky)
  5. ↑ a b c d e ROBERTS, Priscilla Mary. Cuban Missile Crisis (The Essential Reference Guide). [s.l.] : ABC-CLIO, 2012. 278 s. ISBN 978-1-61069-065-2. S. 13-14. (anglicky)
  6. ↑ K-19: Stroj na smrt [online]. Praha: Česko-Slovenská filmová databáze, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online.
  7. ↑ KRULWICH, Robert. You (and Almost Everyone You Know) Owe Your Life to This Man. [online]. nationalgeographic.com, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c d The Submarines of October [online]. gwu.edu, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online. Archivované 2012-05-18 z originálu.
  9. ↑ ROBINSON-LEON, Jeremy; BURR, William. The Submarines of October: Chronology [online]. nsarchive2.gwu.edu, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online.
  10. ↑ Национальная оборона / Главная тема [online]. 2009-2020.oborona.ru, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online.
  11. ↑ STERN, Sheldon M.. Averting 'the Final Failure' (John F. Kennedy and the Secret Cuban Missile Crisis Meetings). [s.l.] : Stanford University Press, 2003. 459 s. ISBN 978-0-8047-4846-9.
  12. ↑ ISAČENKOV, Vladimir. Cuban Missile Crisis, Russian Submarines - Johnson's Russia List 6-22-02 [online]. JRL, 2002-06-21, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online. Archivované 2008-05-12 z originálu.
  13. ↑ LLOYD, Marion. SOVIETS CLOSE TO USING A-BOMB IN 1962 CRISIS, FORUM IS TOLD [online]. The Boston Globe, 2002-10-13, [cit. 2022-04-20]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vasilij Archipov na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vasilij_Alexandrovič_Archipov&oldid=7678090“