Symfonická báseň Vodník op. 107 je dielo českého skladateľa Antonína Dvořáka.

Dvořák sa na vrchole svojej životnej a umeleckej zrelosti obracia k tvorbe symfonických básní a komponuje ich celý rad takmer v jednom slede. Až na poslednú skladbu tejto tvorby mu inšpiračným zdrojom boli balady Karla Jaromíra Erbena, ku ktorého tvorbe mal už dávno živý vzťah. Erbenova Kytice lákala skladateľa skutočnosťou mravného základu, kúzlom mýtických námetov a postáv, tak ako si ich vytvorila živá fantázia ľudu.

Stretávame sa tu s jednou zvláštnou kompozičnou metódou vytvorenou Dvořákom – je to vytváranie inštrumentálnych myšlienok v rytme a intonácii básnického textu. Túto metódu využil neskôr ako princíp „nápěvkovej mluvy“ Leoš Janáček.

Náčrt Vodníka vzníkol medzi 6 až 10 januárom 1896, na partitúre pracoval Dvořák od 24 januára do 11 februára toho istého roku prevažne v Prahe. Bol si vedomý že v toto dielo prináša veľa nového, preto ešte pred prvým verejným uvedením uviedol posledné tri symfonické básne na verejnej skúške v Rudolfíne 3 júna kde ich predviedol orchester konzervatória pod taktovkou Antonína Bennewitza. Prvé verejné prevedenie sa konalo až po vydaní skladieb nakladateľa Simrocka na koncerte viedenských filharmonikov pod taktovkou Hansa Rychtera 22 novembra 1896 vo Viedni. V roku 1897 dielo získalo 1. cenu Českej akadémie.

Napriek tomu že sa Dvořák tesne pridržiava nielen dejového sledu básne ale dokonca i jej slovnej formy dokázal vďaka svojmu vyspelému stavebnému cíteniu dať dielu pevnú hudobnú formu, v podstate rondovú a spojil okrem toho všetky časti stálym, skoro ostinátnym citovaním hlavnej myšlienky v doplňujúcich hlasoch, hoci niekedy len rytmicky naznačenej. Táto formová zaokrúhlenosť súvisí i s tým, že sa dokázal od básnickej predlohy odchýliť tam kde to jeho hudobný cit žiadal (v návrate hlavnej myšlienky – vodník čaká na príchod dievčaťa k jazeru – tento dejový prvok u Erbena nie je a hlavne v závere kde skladateľ necháva baladicky doznieť hlavnú a druhú vedľajšiu myšlienku po samotnej katastrofe. Týmto docielil Dvořák pozoruhodné sústredenie sa na hlavnú postavu Vodníka, postava dcéry a matky sa tak stali skôr epizódami, ktoré vystupujú ako náladové kontrasty voči základnej pochmúrnosti.

  • Prvý odsek skladby (allegro vivo, hlavná myšlienka rondovej formy, str. 1 – 12) kreslí bizardnú postavu vodníka sediaceho v mesačnom svite na topole nad jazerom, pripravujúceho sa na zajtrajšiu svadbu s dievčaťom, ktoré plánuje utopiť.
  • Druhý odsek (andante sostenuto, trojdielna prvá vedľajšia veta ronda, str. 13 – 21) je rozhovor dcéry, ktorú čosi stále láka k jazeru, a matky ktorá ju varuje. Dcéra však nevie odolať a odchádza.
  • Návrat hlavnej myšlienky (allegro vivo, str. 22 – 31) vykresľuje čakajúceho vodníka. Dievča namočilo prvú šatku, ktorú chcelo vyprať a tu sa lávka prelomí a dievča mizne v hlbinách.
  • Nový odsek (andante mesto come prima, stredná veta ronda, str. 32 – 38) súhlasí s tretím dielom Erbenovej básne. V chmúrnych hlbinách Vodníkovej ríše žije dievča ako vodníkova žena. Jedinou jej smutnou radosťou je jej dieťa, vodníkov syn. V uspávanke sa žaluje na svoj osud (un poco piu lento e molo tranquillo, str. 39 – 48) ale vzbudzuje tým len Vodníkov hnev (andante, tempo 1.: un poco piu mosso, str. 49). Žena vodníka chlácholí ale vyslovuje tiež túžbu pozrieť sa aspoň na krátky čas domov k matke (andante e molto tranquillo, str. 50 – 52). Vodník sprvu odporuje (tempo 1., maestoso, piu mosso, str. 53 – 59), ale nakoniec súhlasí s podmienkou, že žena nesmie na zemi niekoho objať a že sa môže zdržať od „klekání do klekání“ a dieťa musí nechať vodníkovi ako zálohu (andante maestoso meno mosso quasi tempo 1 – návrat hlavnej témy rondovej formy v durovej slávnostnej obmene str. 59 – 60.)
  • Stretnutie matky s dcérou je obsahom ďalšieho odseku kde violončelá prednášajú obmenu prvej vedľajšej myšlienky, prerývanú recitatívnymi úryvkami flauty klarinetu a hoboja (lento assai). Posledný návrat hlavnej témy (allegro vivace) rozvinutý do vzrušeného prevedenia vykresľuje vlastnú katastrofu. Vodník márne čaká na návrat svojej ženy. Po odbití (str. 67) prichádza k matkinmu domu a volá ženu späť. Jeho hnev sa stupňuje, na jazere sa rozpúta búrka. Keď Vodník vidí že jeho úsilie je márne, kruto sa pomstí: zabije vlastné dieťa a položí ho na prah domu. Kóda, v ktorej pod vzďaľujúcim sa motívom Vodníka znie niekdajší varovný motív matkin, necháva dohasnúť skladbu v pochmúrnom baladickom zafarbení.