Zoznam vodcov Sovietskeho zväzu

zoznamový článok projektov Wikimedia

Počas svojej 69-ročnej existencie mal Sovietsky zväz zvyčajne len faktického vodcu, ktorý nemusel byť vždy hlavou štátu alebo dokonca predsedom vlády, ale viedol a zároveň zastával funkciu generálneho tajomníka komunistickej strany.[pozn. 1][2] Funkcia predsedu rady ministrov bola porovnateľná s funkciou predsedu vlády v prvom svete,[1] zatiaľ čo funkcia predsedu prezídia bola porovnateľná s funkciou prezidenta.[2] V ideológii Vladimira Lenina bol na čele sovietskeho štátu kolegiálny orgán avantgardnej strany (ako je opísané v knihe Čo robiť?).

Senátny palác v Moskovskom kremli bol sídlom vodcov ZSSR
Josif Stalin bol v rokoch 1924 – 1953 najdlhšie slúžiacim vodcom ZSSR

Po upevnení moci Josifom Stalinom v 20. rokoch 20. storočia[3] sa funkcia generálneho tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany stala synonymom vodcu Sovietskeho zväzu,[4] pretože táto funkcia kontrolovala komunistickú stranu[5] a prostredníctvom členstva v strane aj sovietsku vládu.[3] Generálny tajomník často zastával aj vysoké funkcie vo vláde.[6] Funkcia generálneho tajomníka nemala jasné smernice nástupníctva, takže po smrti alebo odvolaní sovietskeho vodcu potreboval nástupca podporu politbyra, ústredného výboru alebo iného vládneho či straníckeho aparátu, aby sa mohol ujať moci a zároveň sa pri nej udržať. V marci 1990 vznikol úrad prezidenta Sovietskeho zväzu, ktorý nahradil generálneho tajomníka ako najvyššiu sovietsku politickú funkciu.[7]

Súčasne so zriadením úradu prezidenta odhlasovali zástupcovia Zjazdu ľudových poslancov odstránenie článku 6 zo sovietskej ústavy, ktorý stanovoval, že Sovietsky zväz je štátom s vládou jednej strany kontrolovaný komunistickou stranou, ktorá zasa zohráva vedúcu úlohu v spoločnosti. Toto hlasovanie oslabilo stranu a jej hegemóniu nad ZSSR a jeho obyvateľmi.[8] V prípade smrti, odstúpenia alebo odvolania úradujúceho prezidenta mal funkciu prevziať viceprezident, avšak ZSSR sa rozpadol skôr, ako mohla nastať táto situácia.[9] Po neúspešnom pokuse o prevrat v auguste 1991 bol viceprezident nahradený zvoleným členom Štátnej rady Sovietskeho zväzu.[10]

Titul vodcu

upraviť
  • 1922 – 1952: generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
  • 1953 – 1966: prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
  • 1966 – 1991: generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu

Zoznam vodcov

upraviť

Galéria

upraviť

Poznámky

upraviť

Referencie

upraviť
  1. a b Armstrong 1986, s. 169.
  2. a b Armstrong 1986, s. 165.
  3. a b Armstrong 1986, s. 98.
  4. Armstrong 1986, s. 93.
  5. Armstrong 1986, s. 22.
  6. Ginsburgs, Ajani a van den Berg 1989, s. 500.
  7. Brown 1996, s. 195.
  8. Brown 1996, s. 196.
  9. Brown 1996, s. 275.
  10. ЗАКОН Об органах государственной власти и управления Союза ССР в переходный период [online]. sssr.su, [cit. 2025-04-15]. Dostupné online.

Literatúra

upraviť
  • ARMSTRONG, John Alexander. Ideology, Politics, and Government in the Soviet Union (An Introduction). Lanham, Maryland : University Press of America, 1986. 240 s. ISBN 978-0-8191-5405-7.
  • BROWN, Archie. The Gorbachev Factor. Oxford, Anglicko : Oxford University Press, UK, 1996. 426 s. ISBN 978-0-19-827344-8.
  • GINSBURGS, George; AJANI, Gianmaria; Gerard Pieter van den Berg; SIMONS, William B. Soviet Administrative Law (Theory and Policy). Leiden, Holandsko : BRILL, 1989. 516 s. ISBN 978-0-7923-0288-9.

Pozri aj

upraviť