Černokňažník (časopis)

Černokňažník bol prvý slovenský humoristcko-satirický časopis v 19. storočí, v matičnom období neskôr vznikli ďalšie časopisy – Rarášok (1870 až 1875), Rarach (1875) a Ježibaba (1871 až 1872).

Titulná strana časopisu Černokňažník z r. 1864

Vydavateľom a redaktorom bol Viliam Pauliny-Tóth. Černokňažník vychádzal v rokoch 1861 – 1864. Obnovený výchádzal v rokoch 1876 - 1910.

Cieľ časopisuUpraviť

Cieľ časopisu Tóth špecifikoval už v prvom čísle 8. marca 1861. Černokňažníka chápe ako toho, ktorý „kam príde, tmu rozháňa“. A potom ďalej: „Hlavná úloha Černokňažníkova bude: zlú vôľu rozháňať, mysle rozjatrené tíšiť a zvlášte medzi Maďarom a Slovákom dobrý pomer udržiavať, aby Nemec k jich skaze netlustnul ale sa kam diaľ viac riedil. Krem toho sprostých ľudí poľutujeme, nestydatých pokúšeme, nad neskromnými zaplačeme, ale zlých už len aj my vyprášime“.

V úvodnom čísle Viliam Pauliny – Tóth vyhlásil, že na príprave časopisu sa budú podieľať mnohí autori – „Ladislav Podolinský, Vilém Podolský, Jozef Rarách, Mydloslav Vechťovič (...)“ a iní – viaceré z týchto mien však nakoniec boli len jeho vlastnými pseudonymami (Marek Rozmarín, Lysický, Miloslavín, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský).

Časopis často menil rubriky. V prvom roku vychádzania prevládajú skôr kratšie a nebeletristické alebo hybridné žánre (vtip, glosa, komentár), v druhom ročníku začínajú na pokračovanie vychádzať poviedky, častejšie sa objavujú básne. Pribúda i obrazového materiálu.

Vzhľad periodikaUpraviť

Časopis vychádzal v prvom roku (1861) 4-krát za mesiac na štyroch stranách veľkosti takmer porovnateľnej s formátom A3. V druhom ročníku (1862) vychádzal Černokňažník 3-krát do mesiaca na ôsmich stranách veľkosti A5. Cena ročného predplatného bola 4 zl., kratšie časové úseky boli „dľa tohto vymedzenia“.

Tlač periodika počas celého obdobia vychádzania zabezpečovala tlačiareň Jozefa Škarnicla v Skalici. Kvalita bola porovnateľná s inými v tomto období vychádzajúcimi periodikami z jeho portfólia. Hlavička bola grafická, počas vychádzania sa nemenila . Zalamovalo sa pri väčšom formáte na tri stĺpce, v menšom na dva. Ilustrácie boli časté, neskôr nielen formou samostatných útvarov, ale aj ako drobné spestrenie textu.

Stále RubrikyUpraviť

Černokňažník vykazoval veľké množstvo rubrík i žánrov skôr nepravidelného charakteru.

Pán Macovič a pán KubovičUpraviť

Dialogické rozhovory, nachádzame najmä v prvom ročníku. Pán Macovič a pán Kubovič vedú vtipné rozhovory zo súčasnosti. Podľa vyjadrovania ide skôr o starých pánov, ktorí trpia skostnatenosťou karikaturizujúcou zlé vlastnosti vtedajšej populácie, inokedy ju sami pranierujú svojou inteligenciou a dôvtipom.

M. Humillismus servus Domine Spectabilis!

K. Dobré ráno vinšujem. Nuž pán brat ako sa majú?
M. Saltem ita, ďakujem len tak pomáli. Nátka ma ešte vždy bantuje.
K. Ad vocem nátka. Vedia že by Viktor Emaunuel nedbal, keby ju raz už dostal a sa tej nátky nikdy viac nezprostil.
M. Ale čo za nátky?
K. Nuž Be-nátky.

Černokňažníkov slovník náučnýUpraviť

V Černokňažníkovom slovníku náučnom Tóth postupne vydával po jednotlivých písmenách vtipné výklady niektorých zahraničných slov. Nie vždy však bol obsah vtipný, niekedy boli výrazy vysvetlené správne, s dôrazom na náučnosť.

Baal; modla odrodilstva a vlastizrady

Baba; jedným dielom žensko, vätším dielom slovák vo verejnosti.
Bájka; Rovnoprávnosť národností.
Bastard; Maďar poslovenčený, slovák pomaďarčený.
Biblia; Preto pamätná kniha, lebo z nej censúra nič nevytrela

Slovo „Maďar“ písal Tóth s veľkým, zato „slovák“ s malým písmenom.

Rozprávky pri ČajiUpraviť

Drobné príhody, niekedy hovorené v tretej osobe, inokedy písané, pre Černokňažníka najtypickejšou formou – dialogicky. Niekedy pripomínali vtip.

Učiteľ (k farárovi). Čo myslia pán farár, či by slobodno bolo novorodzené dieťa v nedostatku vody i polievkou pokrstiť?

Farár. Keby nebola priveľmi masná, áno. S našou napríklad nie, ale s vašou bezpečne.

Krátke správy a Program na budúci týždeňUpraviť

Krátke správy zapĺňali zväčša zostávajúce miesto, najčastejšie parodovali súdobú realitu. Aj preto mnohým nerozumieme, keďže vychádzali z aktuálneho politického diania i z diania v regióne.

V Krakove zakázali študentom do divadla chodiť, následkom čoho sa ešte v ten deň 80 žiakov v divadle dostanovilo. (...)

V Levoči je pod tiskom nová gramatika reči slovenskej. – Pani gramatike Viktorinovej od ľaku zuby vypadajú. (...)

DemikátUpraviť

Dve osoby sa zhovárajú o aktuálnom dianí.

A. Vidia domine spectabilis, ani si už rady neznám

B. Čože jim schádza?
A. Nijak nemôžem dostať môj dlh.
B. Od kohože?
A. Nuž hen od Kriedlovského.
B. Čo? aj u nich na vieru bere? No, aby už čert vzal takého človeka!
A. Oj nie, domine spectabilis! Ktože by mi potom ten dlh vyplatil?

Ostatné žánre a rubrikyUpraviť

Hádky je rubrika s rozličnými hádankami, hlavolamami, rébusmi. Riešenia boli uverejnené vždy v ďalšom čísle. Často sa vyhrávali aj vecné ceny.

Dopisy obsahovali zväčša fingované listy čitateľov, ktorí sa vyjadrovali na adresu časopisu. Často sa vysmievali odrodilstvu tým, že boli napísali maďarsko-slovensky. Listáreň riešila reálne problémy redakcie, slúžila na komunikáciu s predplatiteľmi. Raz informovala menne tých, ktorí si ešte Černokňažníka nevyplatili, inokedy informovala dopisovateľa, že jeho článok nie je vhodný na uverejnenie, a preto mu ho čo najskôr vrátia.

Karikatúry boli pravidelnou súčasťou časopisu a boli umiestnené na poslednej strane. Zväčša chýbalo meno autora. Boli na vysokej úrovni a veľmi britko zasahovali konkrétne dianie. Niektoré ukážky umiestňujem do príloh.

Zaujímavé žurnalistické materiályUpraviť

Úvodná báseň ku začiatku vydávania (8. marec, 1861)Upraviť

„...jestli ja i ďalej tak utešené a smysluplné veršíky písať budem, slávne obecenstvo moje si od samej čírej spokojnosti tu i tu zadrieme,“ napísal si o tejto, určite vtipnej básni sám Viliam Pauliny – Tóth. Dokladá to, akým smerom sa uberal jeho humor – dobrotivým. Žarty si dokázal robiť i zo seba, ak však niečo nebolo v poriadku, pranieroval to bez servítky.

Edoden bedoden!

Cínom bínom, harabínom,
olej s octom voda s vínom:
Černokňažník je tu zponad zemských krajov
Rozháňaj oblaky: zlej vôli a žiaľov.
Predplaťte páni! predplaťte panie! plredplaťte paničky!
Edoden bedoden!
Cinci binci, na kamenci!
Hrach sa varí v čiernom hrnci
Černokňažník je tu zponad zemských krajín,
Kdo chce čítať, nech dá: desať zlatých šain.
„Predplaťte páni! predplaťte panie! predplaťte paničky“

List čitateľa (15. marec, 1861)Upraviť

V Černokňažníkovi sa často objavovali falošné listy reagujúce na časopis. Prvý vyšiel už v druhom čísle, dňa 15. marca 1861. Vysmieva sa maďarizmu a odrodilstvu:

Z Pohronia. Die 12-a febr. 1861. Herr Redakteur! Priam teraz som dostal die erste Nummer des Černokňažník a pýtam sa Jich: kdo Jich ermächtigoval môj list dať vytlačiť ? Nech odpovedia, kdo Jim dal to právo, mňa takto blossstellovať? Toto je contra jus gentium, ja Jim dám fiškálsku Akciu. A teraz Jim vorläufig napíšem list, teššik nech ho publikujú, jestli sa páči. Jejích ohlas o Černokňažníkovi v Schulfreunde pána Radlinského, srovnaný s prvým mne poslaným číslom, dostatočne beweisuje, že je to klamstvo. Ja viem, že kdokoľvek ten ohlas prečital, pevne veril , že to budú noviny lekárske, a tu hľa ho máš, už prvé číslo je samý Unsinn — versteht sich vyjmúc list môj verne odtlačený. Rébuse pri ľahké, prvý „pastier" alebo „bača" a druhý „von s guľou abo s korunou." Ten obraz sľúbený prosím nech mi za Auflósuvanie toto, čo skorej pošlú. Na poslednej strane endlich tri obrazy, ktorým ani čert nerozumie a hrúza Ankiindigungov o kadeakých starých grammatikách. No za to sa jim amice, slavné Publikum bedankuje, keď ho ustavične s ohlasmi o starých gramatikách martrovať budú. A už prosím jich keď sa toho toľko všeličoho naverkiindigovali, či sa už aj pre „peštbu-dínske vedomosti" miestečka nenašlo? čo? Was sagen sie dazu? Nedajú sa amice tiež do toho Černokňažníka? Ja jich teraz bevollmächtigujem tento list uverejniť. Hahaha. — Adieu!

Dr. Lesebuch.

Ukážky menšieho rozsahuUpraviť

Drobné vtipy, krátke fingované správy, dialógy. To je základná črta Černokňažníka.

- Očula si, že sa Tonka Filipovských už vydala?

- Ach, veru nie – to novina- a komu že ruku dala?
- Meno neviem, ale vravia, že má šťastie a je starý.
- Veľké šťastie! Však to sa nám taký vydaj nepodarí!

Medzi matkou a dcérou:

Mamka: „Ach, dcéra moja, smutné chýry počula som o tebe. (Šepká jej do ucha) že sa vraj opíjaš liehovinou?“

Dcéra: „Neverte mamička, ani som o takom nápoje nikdy jakživ nepočula, kedy tedy kúpim si trochu troho kvitu, slivovičky alebo borovice, ale nech skameniem, ak som sa ja kedy opila liehovinou.“

Nápisy na rakúskych hroboch 19. storočia:

1. Na zbožnú pamiatku poctivej 40 rokov dlhej vdovy Anne Kreidlovej.

2. Tu odpočíva v pánu J.K., žil 26 rokov ako človek a 37 rokov ako manžel.
3. Na hrobe manželky – Slzy nie sú v stave znovu vzkriesiť ťa k životu, preto plačem.

Externé odkazyUpraviť