|
Mato Šmelko je debil
{{Infobox Osobnosť|
Meno = Jozef Miloslav Hurban|
Portrét = Hurban cropped.jpg |
Popis = [[Slovensko|slovenský]] [[spisovateľ]] |
Dátum narodenia = [[19. marec]] [[1817]]|
Miesto narodenia = [[Beckov (obec)|Beckov]], [[Slovensko]] |
živý-mŕtvy = mŕtvy |
Dátum úmrtia = {{dúv|1888|2|21|1817|3|19}} |
Miesto úmrtia = [[Hlboké]], [[Slovensko]] |
Vierovyznanie = Evanjelik a. v.|
}}
[[Súbor:Jozef Milosla Hurban, busta, Nové Mesto nad Váhom (2008).jpg|náhľad|Busta v Novom Meste nad Váhom]]
[[Súbor:Slovak Republic - Brezova pod Bradlom Hurban Statue 2.JPG|náhľad|Busta v Brezovej pod Bradlom]]
[[Súbor:Beckov Hurban.jpg|náhľad|Pamätná tabuľa na mieste Hurbanovho rodného domu]]
[[Súbor:Žilina P6062238.jpg|náhľad|Pamätná tabuľa v Žiline]]
[[Súbor:Town Presov Slovakia Pb208.jpg|náhľad|Pamätná tabuľa v Prešove]]
[[Súbor:Trencin Ludovit Stur Hurban Hodza.jpg|náhľad|Pamätník Štúra, Hurbana a Hodžu v Trenčíne]]
:''O Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (súčasnom politikovi) pozri [[Jozef Hurban]].''
'''Jozef Miloslav Hurban''' (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* [[19. marec]] [[1817]], [[Beckov (obec)|Beckov]] – † [[21. február]] [[1888]], [[Hlboké]]) bol prvý predseda [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]], [[Slovensko|slovenský]] [[spisovateľ]], [[novinár]], [[politik]] a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, [[evanjelický kňaz]] a vedúca osobnosť [[Slovenské povstanie|slovenského povstania]] [[1848]] – [[1849]]. Pôvodne bol stúpenec [[Ján Kollár|Jána Kollára]], neskôr [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]]. Je po ňom pomenovaná planétka [[3730 Hurban|(3730) Hurban]].
== Životopis ==
Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch [[1826]] – [[1830]] navštevoval mestskú školu v [[Trenčín]]e, potom v rokoch [[1830]] – [[1840]] evanjelické lýceum v [[Bratislava|Bratislave]]. Tu sa zoznámil s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Vysvätený za kňaza bol v roku [[1840]]. Chcel pokračovať v štúdiu v [[Nemecko|Nemecku]], no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]], od roku [[1843]] bol farárom v [[Hlboké|Hlbokom]]. V roku [[1860]] dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku [[1866]] bol po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] istý čas [[superintendent]]om slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ [[Svetozár Hurban-Vajanský]]).
== Charakteristika ==
Jozef Miloslav Hurban bol na čele Slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva [[Slovensko|Slovákov]], nezmieriteľným nepriateľom [[šovinizmus|šovinizmu]] [[Maďarsko|maďarskej]] vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov [[feudalizmus|feudalizmu]] i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
V roku [[1847]] v novele ''[[Od Silvestra do Troch kráľov]]'' sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli“. Svojim nekompromisným konaním bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, [[pansláv|panslavistického]] [[vezír]]a, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ [[Tatrín]]a, spolutvorca [[Slovenské divadlo nitrianske|Slovenského divadla nitrianskeho]] a prvého úverového [[družstvo|družstva]] v [[Európa|Európe]], založeného jeho svokrom [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]]. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.
=== Začiatky verejnej činnosti ===
Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku [[1835]]. Spolu s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom [[Společnost česko-slovanská (Bratislava)|Společnosti česko-slovanskej]] a neskôr po jej zrušení i [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. [[24. apríl]]a [[1836]] sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na [[Devín]]e, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch [[1837]] – [[1840]] bol aktívnym členom tajného spolku [[Vzájomnosť]]. V roku [[1837]] vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku [[1839]] podnikol cestu do českých zemí. Za jeho pôsobenia v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] a [[Hlboké|Hlbokom]] sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany [[Maďarsko|Maďarov]] či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom [[Ján Kollár|Jána Kollára]] a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli [[1843]] sa však na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] uskutočnilo jeho stretnutie so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] a [[Michal Miloslav Hodža|Hodžom]], na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] v roku [[1844]] uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci [[Ľudovít Štúr|Štúrova]] kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku [[Tatrín]].
=== Revolučné roky 1848 – 1849 ===
V rokoch [[1848]] – [[1849]] bol jednou z hlavných postáv [[Slovenské povstanie|Slovenského povstania]]. [[18. marec|18. marca]] [[1848]] sa uskutočnila na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. [[28. apríl]]a [[1848]] sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. ''Nitrianske žiadosti''. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, tzv. ''[[Žiadosti slovenského národa]]'', ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň ''Bije zvon slobody! '' a ako ohlas na revolučný program báseň ''Bratia Slováci''), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu ''Nitrianske žiadosti'' a tiež celonárodného programu ''Žiadosti slovenského národa''). V rokoch [[1848]] – [[1849]] sa tiež stal predsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, [[Slovenská národná rada|Slovenskej národnej rady]] a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.
=== Represie ===
Štátne úrady a [[Pešť|peštianska]] vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na [[Slovanský zjazd|Slovanskom zjazde]] v [[Praha|Prahe]] sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie. Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] presunul do [[Chorvátsko|Chorvátska]] a neskôr do [[Srbsko|Srbska]], odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch [[1848]] a [[1849]] bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou [[Česko|Čechov]] na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v [[Rakúsko|Rakúsku]] bol v čase [[Bachovský absolutizmus|neoabsolutizmu]] pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo [[40. roky 19. storočia|40. rokov]] a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom [[50. roky 19. storočia|50. rokov]] sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku [[1861]] bol spolutvorcom [[Memorandum národa slovenského|Memoranda národa slovenského]], dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo [[Viedeň|Viedni]]. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom [[Štefan Marko Daxner|Daxnerovej]] koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]].
=== Pomemorandové roky ===
Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku [[1859]]. Po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] bol od roku [[1866]] [[superintendent]]om slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom [[rakúsko-maďarské vyrovnanie|rakúsko-maďarského vyrovnania]] a uhorského národnostného zákona z roku [[1868]]. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol [[6. december|6. decembra]] [[1869]] uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku [[1875]] bol znovu uväznený, tentokrát na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v [[Cirkevné listy|Cirkevných listoch]]. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] vydal ďalší ročník almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] ([[1876]] – [[1877]]), tentokrát v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity [[Štúrovci|štúrovcov]] tým, že spracoval rozsiahly životopis [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku [[1848]]. Zomrel [[21. február]]a [[1888]] v [[Hlboké|Hlbokom]] a po jeho smrti mu v roku [[1892]] postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
== Publicistická činnosť ==
Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárnohistorických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú ''Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov'', vo fejtóne ''Prechádzky po považskom svete'' a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku [[1839]] aj svoju ''Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…'', ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.
Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť “hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu", pretože “spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dač vyššieho a velebnejšieho". Preto aj publicistický štýl a tomu zodpovedajúci slovník je typický pre Hurbanovu tvorbu. Vyplýva to z jeho snahy „čo najviac sa zdeliť s národom“, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.
=== Slovenské novinárstvo v Hurbanovej dobe ===
Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo väčších mestách v Bratislave, v Košiciach, Nitre, Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Vydavatelia však napriek tomu dávali noviny na úver, už aj z obavy pred obvinením, že „nemajú rodáckej dôvery, ani šetrného súcitu s tými, ktorí okamžite predplatiť nemôžu“. „Keby niekto“, tvrdil Daniel Lichard, „nazrel do účtov slovenských redakcií, zhrozil by sa nad sumami, ktoré sú pre vydavateľstvá stratené“.
Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa tým zaoberali. Už spôsob predaja kníh a časopisov bol zaostalý. Pred rokom [[1848]] významnejší kníhkupci, aký bol napr. bratislavský [[Karol Fridrich Wigand]], debrecínsky [[Juraj Gsáthy]] a veľkosibiňský Martin Hochmeister, boli nútení s vozmi kočovať po okolitých stoliciach a tak predávať svoj tovar. Podľa zákonného článku VIII. z roku [[1872]] sa umožňovalo aj zakladanie kníhkupectiev, z ktorých mnohé sa zaoberali vydávaním kníh a časopisov. Slovenskí kníhkupci mali však len malé obchody, v ktorých nemohli čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.
Zarážajúce je, že práve roku [[1863]], keď sa zakladá [[Matica slovenská]] a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. [[Pešťbudínske vedomosti]] mali vtedy 404, [[Černokňažník]] 290, [[Sokol]] 211 predplatiteľov. Roku [[1865]] oznámil [[Viliam Pauliny-Tóth]], že jeho [[Sokol]] má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.
Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi ktorými J. M. Hurban vyvodil, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s tlačovými pravotami, s cenzúrou a konfiškáciou novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj [[Ján Francisci]] nad hrobom [[Mikuláš Štefan Ferienčík|Mikuláša Š. Ferienčíka]] takto vyslovil o životnom osude vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej? Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“.
=== Hurbanova publicistika ===
V Hurbanových článkoch v súlade s jeho naturelom, je veľa polemiky, kritiky i vášnivého osobného zaujatia. Svoje polemické príspevky nielen v novinách publikoval, ale významnejšie z nich znovu vydával tlačou ako osobitné separáty, čím chcel znásobiť ich spoločenský vplyv. Chránil sa, ako sám v Slovenských pohľadoch povedal, „polemie jalovej“, no neustúpil, keď bolo treba brániť vyššie národné záujmy nielen proti maďarizátorom typu Zaya, Šimku, ale aj proti odporcom spisovnej slovenčiny, medzi ktorými začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia patrili [[Ján Kollár]], [[Daniel Lichard]], [[Jonáš Záborský]] i [[Andrej Radlinský]]. Hurban bol ako polemický a kritický novinár obávaným protivníkom. Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh [[Ľudovít Štúr]] bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. Kým [[Ľudovít Štúr|Štúrovi]] aj do novinárskych článkov preniká vedeckosť, Hurbanovi aj do vedy preniká publicistika. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.
Pre novinársku prácu sa Hurban nijako špeciálne nepripravoval a zoznamoval sa s ňou takrečeno v pochode. Vyplývalo to z obmedzených možností národného i sociálneho života na [[Slovensko|Slovensku]], ale aj z pracovnej preťaženosti tohoto muža. Hurbanovi, tak ako aj [[Ľudovít Štúr|Ľudovítovi Štúrovi]] i [[Ján Francisci|Jánovi Franciscimu]], nebolo novinárske povolanie cieľom, ale prostriedkom, pomocou ktorého mohol vhodne a pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu a ovplyvňovať ju. V podmienkach surového nacionálneho útlaku bol však vplyv jeho publicistiky mnohonásobný. Novinárska činnosť J. M. Hurbana je rozsiahla. Písal veľa článkov do novín a časopisov, ktoré sám vydával.
==== Zoznam periodík, do ktorých J. M. Hurban prispieval ====
*[[Hronka]] – vydavateľ [[Karol Kuzmány]] ([[1837]])
*[[Květy]] – periodikum vydávané v [[Praha|Prahe]] ([[1838]] – [[1845]])
*[[Slovenské národné noviny]] ([[1845]] – [[1848]])
*[[Orol tatranský]] ([[1845]] – [[1848]])
*[[Národné noviny]] – vydavateľ [[Karel Havlíček Borovský]]
*[[Víděnský denník]] – pritohavlíčkovské periodikum
*[[Slovenské noviny]] a ich príloha [[Světozor]] – periodikum vydávané vo [[Viedeň|Viedni]] ([[1857]])
*[[Pešťbudínske vedomosti]]
*[[Národné noviny]]
*[[Černokňažník]] ([[1861]] – [[1862]])
*[[Sokol]] – vydavateľ [[Pavol Dobšinský]] a [[Viliam Pauliny-Tóth]] ([[1861]])
*[[Letopis Matice slovenskej]] ([[1870]])
*[[Slovenské pohľady]] ([[1846]] – [[1851]], [[1881]] – [[1887]]) – vydávané a redigované jeho synom [[Svetozár Hurban-Vajanský|Svetozárom]] a [[Jozef Škultéty|Jozefom Škultétym]]
*[[Česká včela]] ([[1842]])
*[[Slovanský pozorník]] ([[1842]])
*[[Jahrbücher für slawische Literatur]] ([[1844]])
*[[almanach Nitra]] ([[1842]] – [[1853]], [[1876]] – [[1877]])
*[[almanach Concordia]] ([[1858]])
*[[Lipa]] ([[1862]])
*[[Slovenská čítanka]] ([[1864]] – [[1865]])
*[[Tábor]] ([[1870]])
*[[Ruch]] ([[1882]])
*[[Slovník naučný]] – vydavateľ Riegler
Jeho príspevky nájdeme aj v cirkevných časopisoch, akými boli:
*[[Evanjelické cirkevné noviny]] ([[1860]] – [[1861]])
*[[Stráž na Sione]] ([[1871]] – [[1872]])
*[[Cirkevné listy]] ([[1863]] – [[1871]]) a iné.
Predpokladáme, že Hurbanove príspevky sú aj v novinách [[Viedeň|viedenských]], [[Pešť|peštianskych]], [[záhreb]]ských a iných.
Aj zo zbežného prehľadu článkov J. M. Hurbana vidíme ich neobyčajne bohatú tematickú a žánrovú paletu. Písal literárno-historické štúdie, [[Kritika|kritiky]], [[Recenzia (publicistický žáner)|recenzie]], [[úvodník]]y, [[fejtón]]y, [[komentár]]e, [[Správa|správy]] i [[Glosa|glosy]]. V príspevkoch sa zaoberal slovenskou i slovanskou národnou prítomnosťou i minulosťou, otázkami školskými, kultúrnymi, národnoobrannými, politickými, ľudovýchovnými, osvetovými, cirkevnými, filozofickými a inými.
Hurbanov novinársky záujem, ako aj jeho literárna práca sa dotýkali predovšetkým slovenského života. Bol vždy jeho bdelým strážcom, obrancom, pozorne sledoval jeho pulzovanie a v nie jednom prípade dával mu aj smer. Zo zorného uhla domácich, národných potrieb a záujmov sledoval a posudzoval aj vonkajšie udalosti európske a svetové. Podľa všetkého, Hurbana k novinárskej práci pritiahol o dva roky starší [[Ľudovít Štúr]], ktorý ho získal pre členstvo v ''Spoločnosti česko-slovenskej'' pri [[Evanjelické lýceum|Evanjelickom lýceu]] v [[Bratislava|Bratislave]] už v roku [[1835]]. Tu sa Hurbanovi, ako sám hovoril „rozžela svíce, rozplápolala pochodeň života“. Hurban potom zastával rozličné funkcie v Spoločnosti i v [[Ústav reči a literatúry československej|Ústave reči a literatúry československej]], ktorý sa stal roku [[1837]] jej nástupcom. Hurban sa stal tiež zapisovateľom Ústavu, pričom vybavoval aj jej korešpondenciu s nebývalou horlivosťou. Práve touto dopisovateľskou činnosťou, ktorá zabezpečovala kolobeh informácií medzi bratislavským národným strediskom a slovenským vidiekom, Hurban získaval zručnosť v písaní i v komentovaní správ, čo neskoršie vo svojej novinárskej práci vhodne uplatňoval.
Na kvalitatívne vyšší stupeň z informatívneho a spravodajského hľadiska postavili spolkové korešpondovanie príslušníci radikálneho tajného spolku slovenskej mládeže ''Vzájomnosť'', vedeného A. Vrchovským, B. P. Červenákom, P. Ollíkom a M. M. Hodžom. Tento spolok na návrh [[Daniel Krnúch|Daniela Krnúcha]] začal vydávať rukopisné [[Vzájomné listy]], ktorých redaktorom v roku [[1839]], po odchode B. P. Červenáka na univerzitné štúdia do [[Halle]], bol práve Hurban. Keď Hurban získal funkciu ústredného korešpondenta a redaktora rukopisných novín, dal im pokrokové zameranie. Viedol ich v protifeudálnom, protimaďarizačnom a v kritickom duchu. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristicko-literárny časopis.
Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením ''Slovenského prestolného prosbopisu'' z roku [[1842]] viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch [[1841]] – [[1845]] na ťažkom zápase o povolenie vydávania [[Slovenské národné noviny|Slovenských národných novín]] a [[Orol tatranský|Orla tatranského]]. Ako sme spomínali aj po roku [[1845]] veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal [[Štúr]]a kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, Ktorý [[25. december|25. decembra]] [[1845]] poslal do redakcie [[Štúr]]ových novín. [[Štúr]] však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových [[Slovenské pohľady|Slovenských pohľadoch]]. Hurban [[Štúr]]a ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] nebránila ho zastávať proti útokom [[Ján Kollár|Jána Kollára]], proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.
Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám [[Juraj Palkovič (1769{{--}}1850)|Juraja Palkoviča]], ako vydavateľa [[Tatranka|Tatranky]]. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v [[Juraj Palkovič (1769{{--}}1850)|Palkovičovom]] časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie. Po roku [[1838]] sa stal Hurban popri [[Bohuslav Nosák|Bohuslavovi Nosákovi]] a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských [[Květy|Květov]]. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu podľa zásady: “V záležitostiach kmeňových svojich rozhodovať musí kmeň sám, rokovať o nich náleží všetkým Slovanom". Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“. Za veľmi významné a v slovenskej [[Žurnalistika|žurnalistike]], priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so [[Slovenské pohľady|Slovenskými pohľadmi]] "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku [[1846]] – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.
== Literárna činnosť ==
Jeho prvé diela, zväčša básnické, boli písané ešte biblickou češtinou, no i tak sa stali súčasťou formovania štúrovskej básnickej školy. Spočiatku písal najmä vlasteneckú a ľúbostnú lyriku alebo historickú epiku, pričom niektoré z jeho básní boli dokonca i zhudobnené, no najväčšie zásluhy má najmä na presadzovaní nových estetických a ideových kritérií v básnickej a literárnej tvorbe. Neskôr sa začal venovať viac próze, kde popri historických témach spracovával i námety zo súčasnosti, cestopisné črty a iné.
=== Literárne dielo ===
==== Poézia ====
*[[1837]] – ''Žalospěv na smrt Jana Volka'' (uverejnené v [[Hronka|Hronke]])
*[[1842]] – ''Osudové Nitry'', báseň
*[[1861]] – ''Piesne nateraz'', básnická zbierka
*[[1930]] – ''Básně a písně českolovenské'', básnická zbierka
*''Chlebář'', báseň
*''Odhlasy Slovomila Kořennatého'', báseň
==== Próza ====
*[[1841]] – ''[[Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách]]'' – cestopisná reportáž z vlastnej cesty po českých zemiach
*[[1842]] – ''[[Svadba krále velkomoravského]]''
*[[1844]] – ''[[Prítomnosť a obrazy zo života tatranského]]''
*[[1844]] – ''[[Prechádzky po považskom svete]]''
*[[1845]] – ''[[Svatoplukovci: aneb Pád říše Velkomoravské]]''
*[[1861]] – ''[[Gottšalk]]''
*[[1846]] – ''[[Olejkár (kniha)|Olejkár]]'' – historická povesť z počiatku [[14. storočie|14. storočia]]
*[[1846]] – ''[[Rázmocký kúpeľ]]'' – Hurban je pravdepodobným autorom, vyšlo v [[Orol tatranský|Orli tatranskom]]
*[[1847]] – ''[[Korytnické poháriky]]''
*[[1847]] – ''[[Olejkár (kniha)|Od Silvestra do Troch kráľov]]''
*[[1853]] – ''[[Slovenskí žiaci]]''
==== Výbery ====
*[[1954]] – ''Od Silvestra do Troch kráľov''
*[[1956]] – ''Obrazy zo života''
*[[1983]] – ''Dielo I a II''
==== Literárno-historické práce ====
*[[1851]] – ''Karel Štúr''
*[[1852]] – ''Pán Daniel Lichard jako mstitel smrti Kollárovej''
*[[1877]] – ''Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba''
*[[1928]]/[[1944]] – ''Ľudovít Štúr I – IV''
*[[1959]] – ''Ľudovít Štúr - Rozpomienky na revolučné roky 1848/1849''
==== Spisy ====
*''Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných'', ľudovovýchovný spis
*[[1972]] – ''Slovensko a jeho život literárny''
*[[1973]] – ''Životopisy a články''
*[[1975]] – ''Od Silvestra do Troch kráľov''
*[[1975]] – ''Svadba kráľa veľkomoravského''
*[[1976]] – ''Slovenskí žiaci''
==== Cirkevno-historické práce ====
*[[1846]] – ''Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách''
*[[1846]] – ''Zněuctění památky Dra Martiha Luthera''
*[[1855]] – ''Nauka náboženství křesťanského''
*[[1860]] – ''Cirkevní světlo ve tmách času přítomného''
*[[1861]] – ''Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe'', dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite
*[[1861]] – ''Die Kirchenparteien und die Kirche''
*[[1863]] – ''Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské''
*[[1864]] – ''Sedm hromů''
*[[1868]] – ''Dra Martina Luthera malý katechizmus''
*[[1873]] – ''O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?''
*[[1890]] – ''Slovo páně zustáva na věky''
== Vydavateľská činnosť ==
V roku [[1842]] začal vydávať [[Nitra (almanach)|almanach Nitra]]. Ten mal poskytovať priestor slovenským autorom a vyšiel v rokoch [[1842]], [[1844]], [[1846]] – [[1847]], [[1853]], [[1876]] – [[1877]]. Jeho prvé číslo vyšlo ešte v biblickej češtine, no už od druhého čísla v roku [[1844]] začal vychádzať v novej spisovnej slovenčine a bol jej hlavným propagátorom. Na podporu literárnoestetických, kultúrnych a vedeckých zámerov svojej generácie začal v roku [[1846]] vydávať už v novej spisovnej slovenčine časopis [[Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru]]. Tu okrem literárnych a kultúrno-osvetových článkov tiež publikoval články brániace štúrovskú slovenčinu a taktiež rozsiahlu štúdiu ''Slovensko a jeho život literárny'', ktorá tvorí základný kameň modernej slovenskej literárnej historiografie. Časopis pod jeho vedením vyšiel v rokoch [[1846]] – [[1847]] a v roku [[1851]]. Okrem toho vydával i ďalšie periodiká, zväčša cirkevného rázu: [[Cirkevné listy]] ([[1863]] – [[1874]]), [[Listy missionárske]] ([[1867]] – [[1869]]) a [[Stráž na Sione]] ([[1871]] – [[1872]]).
== Pamiatky ==
[[Obrázok:Žilina P6062214.jpg|thumb|Hurbanova socha v Žiline]]
V roku [[1948]] bolo malé mestečko [[Stará Ďala]] premenované na [[Hurbanovo]]. Hurbanove meno sa objavilo aj ako názov ulíc a námestí v mnohých [[Slovensko|slovenských]], ale i [[Česko|českých]] mestách a dedinách. V [[Hlboké|Hlbokom]] sa nachádza jeho náhrobný pomník a pamätník na cintoríne (autor [[Dušan Jurkovič]], [[1848]]), pamätný dom (evanjelická fara) a socha. Jeho pomník sa nachádza i v [[Nové Mesto nad Váhom|Novom Meste nad Váhom]] (autor J. Pospíšil, [[1928]]) a pamätné tabule sa nachádzajú i v [[Beckov]]e a [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]]. Monumentálny pamätník s jazdeckou sochou bol postavený v Žiline (autor L. Berák, 2006). Jeho literárna pozostalosť sa stala súčasťou [[Literárny archív Matice slovenskej|Literárneho archívu Matice slovenskej]]. Jeho osobnosť sa stala námetom pre mnohé historické literárne diela a divadelné či televízne hry.
== Rodinné vzťahy ==
*Otec: Pavol Hurban
*Matka: Anna Hurbanová, rod. Vorosová
*Manželka: Anna Hurbanová, rod. Jurkovičová
*Deti (5 synov a 4 dcéry):
**[[Svetozár Hurban-Vajanský]], slovenský spisovateľ
**Vladimír
**Konštantín
**Božena, vydatá Royová, matka básnika [[Vladimír Roy|Vladimíra Roya]]
**Želmíra Mária, manželka V. Lorenca
**Ľudmila, manželka [[Dionýz Feja|Dionýza Feju]]
**Bohuslav
== Zdroj ==
* Beran, Z.: Jozef Miloslav Hurban. In: Slovník slovenských spisovateľov. Praha: Libri, 1999, s. 225 — 228.
* Brtáň, R.: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971, s. 270 — 289.
* Kusý, I. : Jozef Miloslav Hurban. Bratislava: Tatran, 1948.
* Mrlian, O.: Jozef Miloslav Hurban. Bratislava: Osveta, 1959.
* Noge, J.: Slová, ktoré pripravovali čin. In: J. M. Hurban: Dielo I. Bratislava: Tatran, 1983, s. 15 — 30.
* Noge, J.: Umelec a literárny publicista Jozef Miloslav Hurban. In: Slovenská romantická próza. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1969, s. 301 — 363.
* Winkler, Tomáš: Perom a mečom. Martin : Matica slovenská, 1997. Život zvoniaci činom. J. M. Hurban. Život a dielo v dokumentoch. Editor T. Winkler, Martin: Osveta, 1987.
== Iné projekty ==
{{projekt|s=Kategória:Jozef Miloslav Hurban|commons=Category:Jozef Miloslav Hurban}}
== Externé odkazy ==
* [http://zilina-gallery.sk/picture.php?/1210/category/12/ Pamätník J. M. Hurbana v Žiline]
* [http://zlatyfond.sme.sk/autor/44/Jozef-Miloslav-Hurban Plné texty diel J. M. Hurbana]
{{Štúrovci}}
{{DEFAULTSORT:Hurban, Jozef Miloslav}}
[[Kategória:Jozef Miloslav Hurban| ]]
[[Kategória:Štúrovci]]
[[Kategória:Narodenia v 1817]]
[[Kategória:Úmrtia v 1888]]
[[Kategória:Slovenskí filozofi]]
[[Kategória:Slovenskí novinári]]
[[Kategória:Slovenskí politici]]
[[Kategória:Slovenskí spisovatelia]]
[[Kategória:Slovenskí evanjelickí kňazi]]
[[Kategória:Superintendenti]]
[[cs:Jozef Miloslav Hurban]]
[[de:Jozef Miloslav Hurban]]
[[en:Jozef Miloslav Hurban]]
[[eo:Jozef Miloslav Hurban]]
[[fr:Jozef Miloslav Hurban]]
[[it:Jozef Miloslav Hurban]]
[[pl:Jozef Miloslav Hurban]]
[[ru:Гурбан, Йозеф Милослав]]
[[sv:Jozef Miloslav Hurban]]
| 