Operácia Barbarossa: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d formulácia
d formulácia
Riadok 105:
Stalin rozhorčený z katastrofy na tomto úseku nariadil zatknutie veliacich dôstojníkov Západného frontu. Okrem jeho veliteľa generála Pavlova to boli náčelník štábu frontu [[Vladimir Efremovič Klimovskich|Klimovskich]] a veliteľ 4. armády [[Alexandr Andrejevič Korobkov|Korobkov]]. Všetci traja vysokí dôstojníci boli napriek ich obhajobe z objektívnych príčin porážky vlastných vojsk obvinení z protisovietskej činnosti a popravení.
 
Pre sovietsky režim nastal pri nemeckom postupe problém, čo s množstvom [[politický väzeň|politických väzňov]], ktorých boľševické represné zložky zatkli na novonadobudnutom území západného Bieloruska, západnej Ukrajiny, východného Poľska, v Pobaltí a Bukovine. 24. júna 1941 vydal [[Lavrentij Pavlovič Berija|Berija]] rozkaz na likvidáciu politických väzňov na ohrozených územiach. Väzni boli na mnohých miestach vraždení bez súdu, často veľmi krutým a barbarským spôsobom. Na mnohých miestach sa NKVD nepodarilo pred príchodom Nemcov povraždiť všetkých väzňov. Výška obetí vo vnútrozemí, kde mohlo NKVD jednaťpôsobiť dlhšiu dobu, nebola dodnes vyčíslená<ref>Lacko, M., 2012, Za oponou raja. Masakry politických väzňov v sovietskych väzniciach v lete 1941. Historická Revue, XXIII, 5, s. 37-40</ref>. Zdroje poukazujú, že sa muselo jednaťísť o desiatky tisíc životov. V období nacistického vpádu do krajiny podľa viacerých zdrojov tiež zahynulo najväčšie množstvo väzňov v sovietskych [[Gulag (1930 – 1960)|Gulagoch]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Višnevskij, A
| titul = Demografičeskije poteri po represii
Riadok 168:
| miesto = Moskva
| jazyk = rusky
}}</ref> Straty do konca roka boli ďaleko vyššie a odhadujú sa na vyše 3 milióny. Väčšina [[Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny|sovietskych vojakov]] zajatých v tomto období zahynula v zlých podmienkach v nemeckých zajateckých táboroch. JednanieZaobchádzanie s nimi je viacerými porovnávané s [[holokaust]]om.
 
== Príčiny nemeckých neúspechov ==
Riadok 181:
Nemecké vrchné velenie tiež výrazne podcenilo schopnosti sovietskej výkonnej moci. Nemci sa nesprávne domnievali, že sovietska vláda je neefektívna a neschopná. Vyhliadky na rýchle víťazstvo opierali najmä o vieru v rýchly pád sovietskeho [[komunizmus|komunistického]] systému a celkovej štátnej organizácie. Sovietsky systém sa však vo vojne prejavil ako veľmi pružný a prekvapivo prispôsobivý. Tvárou v tvár zdrvujúcim porážkam boli Sovieti schopní demontovať fabriky ohrozené nemeckým postupom, a väčšinu svojich najdôležitejších fabrík spolu so skúsenými robotníkmi premiestniť do bezpečných oblastí mimo dosahu nemeckých armád a letectva. Napriek strate dôležitých ložísk [[nerastné suroviny|nerastných surovín]], významných priemyselných oblastí a veľkého množstva pracovných síl v chaose, ktorý vypukol po nemeckej invázii, sa im podarilo vybudovať dostatok priemyselných podnikov, ktoré im v rozhodujúcom momente vojny dodávali spolu s [[Lend-Lease|pomocou západných Spojencov]] dostatok vojenského materiálu. Vďaka tomu sa sovietska vláda nikdy nedostala do zvlášť kritickej situácie, kedy by musela čeliť zrúteniu systému a po celú dobu si udržala pevnú kontrolu nad sovietskym vojnovým úsilím.
 
Faktor, ktorý zohral počas vojny významnú úlohu bolo jednaniepôsobenie nacistických síl na obsadenom území ZSSR. [[Vojnové zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny|Vojnové zločiny]] spáchané na sovietskom území sú všeobecne považované za najväčšie a najhoršie, ktoré sa udiali v novodobých dejinách. Zlému a krutému zaobchádzaniu boli vystavení nielen [[Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny|sovietski vojnoví zajatci]] ale aj obyvateľstvo okupovaných území. Toto nacistické jednaniekonanie vyvolalo prudkú nenávisť v mysliach a srdciach väčšiny sovietskeho obyvateľstva. Nenávisť k Nemcom umožnila sovietskej moci vydolovať z obyvateľstva veľkú mieru sebaobetovania neporovnateľnú so západoeurópskymi národmi.
 
Nemci rovnako podcenili aj obyvateľov Sovietskeho zväzu ako celok. Všeobecne si predstavovali sovietskych [[vojak]]ov ako slabých a väčšinu z nich vnímali ako podradné [[Človek (filozofia)|ľudské bytosti]]. Počas nasledujúcich bojov však boli nemeckí vojaci ohromení odhodlaním a zúrivosťou, s ktorou Červená armáda často bojovala. Plánovači boli zaskočení mierou utrpenia, ktorú sovietski ľudia dokázali zniesť a pritom ďalej pracovať či bojovať.
Riadok 214:
Chyby, ktoré urobilo sovietske velenie v prvých týždňoch vojny mali katastrofický vplyv na dianie na fronte a boli natoľko závažné, že krajina sa z nich spamätávala až do konca vojny.
 
Prvým a zásadným omylom bolo [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinove]] jednaniekonanie ignorujúce informácie a varovania o nemeckých prípravách na vpád do krajiny. Je veľmi pravdepodobné, že okrem Stalina mali na svedomí toto jednaniekonanie aj ďalší vedúci predstavitelia krajiny. S týmto jednanímprístupom súviselo aj potieranie iniciatívy velenia prihraničných okruhov smerujúce k zvyšovaniu obranyschopnosti týchto oblastí. Hlavné velenie armády, generálny štáb a Stalin nevydali žiadne rozkazy, ani k obrane, ani k protiútoku. Posledné platné rozkazy od generálneho štábu, ktoré armáda dostala boli rozkazy zakazujúce reagovať na akékoľvek provokácie. Toto bezvládie vnieslo do armádnych jednotiek značný chaos. Po 21. júni 1941, trvalo generálnemu štábu niekoľko dní, kým velenie začalo koordinovať činnosť jednotlivých armádnych skupín a mnohokrát už bolo pre množstvo sovietskych vojakov neskoro<ref name="Solonin, VM">Solonin, M., 2011, Vymývání mozků - Zfalšované dějiny sovětsko-německé války. Naše Vojsko, Praha, 281 s.</ref>.
 
Druhým podstatným faktom, pre ktorý svedčí množstvo dôkazov z viacerých zdrojov, bola v prvých dňoch bojov nečinnosť celých armádnych zborov. Vojaci jednoducho nebojovali, buď utiekli, alebo sa nechali zajať. Mnohí sovietski vojaci boli sklamaní z boľševikov a komunizmus všeobecne a medzi ľuďmi, ktorí si pamätali ako slušne sa k nim správali Nemci počas prvej svetovej vojny, jednoducho panovalo presvedčenie, že radšej nemeckí okupanti, ako sovietski komunisti<ref name="Solonin, VM"/>. Až neskôr sa ukázalo, že nemecké sily, ktoré vtrhli do krajiny v roku 1941, nejednajúnekonajú ako ich predchodcovia v prvej svetovej vojne.
 
Ďalším kritickým omylom bolo precenenie schopností Červenej armády, najmä dôstojníckeho zboru na viacerých úrovniach. Sovietska armáda sa v predvojnovom období zúčastnila viacerých ozbrojených kampaní, jednak proti Poľsku a Fínsku, ale bojovala tiež na Ďalekom východe proti Japoncom a v španielskej občianskej vojne sa zapojila do bojov proti Frankistom. Kým možno považovať boje na Ďalekom východe a ťaženie proti Poľsku za úspešné, bojové akcie proti Fínsku sú považované za značne neúspešné. Aj keď sa červenej armáde podarilo v konečnom dôsledku zlomiť Fínsky odpor, bolo toto víťazstvo veľmi ťažko zaplatené. Najdôležitejším prínosom bolo neskoršie poučenie z chýb, ktoré urobili. Sovietske sily v Európskej časti ZSSR boli rozmiestnené pozdĺž hraníc a boli celkom nepripravené na okamžité vedenie bojových operácii. Sovietske mechanizované zbory boli namiesto stíhania nemeckých tankových jednotiek celkom nepripravené na boj po technickej aj morálnej stránke, navyše utrpeli ťažké straty pri leteckých útokoch Luftwaffe.