Anthony Ashley Cooper, gróf Shaftesbury: Rozdiel medzi revíziami

Mnoho prevzal od svojho učiteľa [[John Locke|J. Locka]] (napríklad, že poznanie sa musí obmedziť na skúsenosť); predsa však je presvedčený, že Lockova kritika vrodených ideí nie je celkom správna. V mravnom živote musíme uznať prirodzený inštinkt, ktorý v nás vyvoláva priamo city majúce mravný význam. Vo svojom rozbore citov Shftesbury rozoznáva jednak city egoistické, jednak city, ktoré priamo vedú k chápaniu blaha druhých a celého ľudského rodu. V tejto súvislosti polemizuje s [[Thomas Hobbes|Hobbesom]], ktorý tieto altruistické city redukoval na egoistické. Vedľa tychto citov Shaftesbury rozoznáva city reflexné, ktoré predpokladajú rozum a myslenie. Mravné city sú výrazom prirodzenosti, tzv. morálneho zmyslu (moral sense). Najvyšším dobrom je harmónia, a to nielen všetkých citov a pudov egoistických a altruistických, ale aj etickychetických a estetickychestetických. Táto harmónia tvorí najvyššiu blaženosť ľudskú, ktorá je cieľom všetkého snaženia človeka.

Pod vplyvom [[Giordano Bruno|G. Bruna]] Shaftesbury prenáša harmóniu na celý svet a vidí v ňom oživený celok tvorený vnútronouvnútornou silou a vnútornou účelnosťou, ktoré doň vložil Boh. Tým sa značne odlíšil od názoru [[René Descartes|Descartovho]] a [[Isaac Newton|Newtonovho]], ktorí videli vo svete len mechanizmus, a spolu s [[Vitalizmus|vitalizmom]], ktorý vznikal vo vede, prispel k neskorším romantickým názorom na svet. Tento [[panteizmus]] ho vzdialil od [[cirkev]]ného náboženstva, a tak zdieľa spolu s [[osvietenstvo]]m názory o náboženskej slobode a tolerancii. Nedokáže pochopiť, prečo [[kacír]] a neverec, keď už predsa sú, a to najviac, potrestaní tým, že sú zavrhnutí [[Boh]]om, majú byť ešte trestaní. Poriadok a harmónia, pravda, vzbudzujú v Shaftesburym cit náboženský a takisto aj vnútorná harmónia mravná vnuká mu myšlienku Boha.