Rozlišovacia schopnosť fotografického materiálu, je schopnosť zachytiť čo najmenšie podrobnosti a detaily za optimálnych podmienok. Kým v ére počítačov a digitálnej fotografie sa zvykne označovať počtom pixelov, čiže najmenších obrazových bodov, pri klasickej fotografii vyjadruje množstvo čiar viditeľných na {{mm2|1|m}} diapozitívu alebo negatívu pomocou mikroskopu.
Zatiaľ čo sa zrnitosť pri klasickej fotografii bežne prejavovala iba pri veľkých zväčšeninách alebo nekvalitnom fotografickom materiáli, moderná digitálna fotografia s [[kremík]]ovými snímacími senzormi [[CCD]], [[CMOS]] či [[Foveon X3]] je podstatne menej dokonalá. Táto nedokonalosť sa prejavuje ako [[digitálnyelektronický šum]] – drobné odchýlky nameraných hodnôt v jednotlivých snímacích prvkoch oproti skutočnosti. Šum rastie so zníženou mierou osvetlenia. Má naň však vplyv ajnielen rastúca teplota snímacích elementov, ale aj ich fyzická veľkosť. Vyššia teplota ovplyvňuje štruktúru kremíkových snímacích elementov a tým aj nimi namerané hodnoty, takže s rastúcou teplotou sa chyby tvoriace šum vyskytujú častejšie. Fyzická veľkosť jednotlivých najmenších snímacích prvkov [[polovodič]]ových svetlocitlivých snímačov má vplyv na celkový šum pri prepočítavaní ich signálu a utváraní celkového obrazu. Preto snímacie čipy, ktorých „pixely“ sú fyzicky väčšie podávajú menej zašumený obraz ako snímacie čipy, ktorých elementy sú menšie. Súčasný vývoj digitálnych fotoaparátov speje však kuk zmenšovaniu snímacích elementov, ktoré podávajú obraz s vyššou mierou [[Elektronický šum|digitálneho šumu]], ale na druhej strane sú zdokonaľované aj algoritmy na jeho odstránenie.
