Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d drobnosti |
|||
Riadok 36:
}}
{{Campaignbox Veľká vlastenecká vojna}}
'''Bitka o Stalingrad''' alebo '''stalingradská bitka''' alebo '''bitka pri Stalingrade''' bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], v ktorom bojovali vojská [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], predovšetkým [[
Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]], pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. [[Skupina armád A]] sa pokúsila preraziť na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]] a [[Skupina armád B]] mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie [[Kaspické more|Kaspického mora]]. V oblasti mesta Stalingrad (dnes [[Volgograd]]) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]] a časti ďalších jednotiek. Výsledkom stalingradskej kampane bola strata asi 1 050 000<ref name="John Macdonald">{{Citácia knihy | autor = John Macdonald | titul = Veľké bitky druhej svetovej vojny | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 1995 | isbn = 80-7145-185-1 | strany = 98 | jazyk = }}</ref> vojakov [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]] (600 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú v podobnej miere už nikdy viac nedosiahlo. Pre [[Sovietsky zväz]], ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených<ref name="www.soldat.ru"/>) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku [[1945]].
Riadok 43:
V novembri a decembri [[1941]] sovietske vojská zastavili nemecký [[bitka o Moskvu|útok na Moskvu]] ale aj na ďalších úsekoch frontu pri [[Leningrad]]e a hlavne pri [[Rostov-na-Donu|Rostove-na-Donu]] a následne protiofenzívou prinútili [[Wehrmacht]] po prvýkrát prejsť do obrany. Na jar 1942 sa však [[Adolf Hitler|Hitlerove]] armády z ťažkých bojov vzchopili skôr ako ich nepriateľ a uštedrili sovietskym jednotkám, oslabeným ofenzívnou činnosťou pozdĺž celého frontu ťažké straty. Nemecké velenie upustilo od plánu útočiť na [[Moskva|Moskvu]], okolo ktorej sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu naďalej sústredilo početné sovietske vojsko, ale dospelo k rozhodnutiu vyradiť ZSSR postupne. Hitler tiež musel zobrať do úvahy i fakt, že nacistické Nemecko nebolo hospodársky pripravené viesť rozsiahly a dlhodobý konflikt akým bola vojna na východnom fronte. Veľmi výrazný bol hlavne nedostatok [[ropa|ropných]] látok, predovšetkým [[Pohonné hmoty|pohonných hmôt]], ktoré sa z nich vyrábali. Útokom na južnú oblasť ZSSR, bolo možné jednak získať nové zásoby potrebnej ropy a naopak pripraviť o ne nepriateľa. Plán nasledujúceho ťaženia pôvodne spracovaného [[Franz Halder|F. Halderom]], Hitler upravil a vydal [[5. apríl]]a 1942 v smernici č. 41<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=14}}</ref>. Cieľom nemeckej ofenzívy mali byť oblasti okolo rieky [[Volga|Volgy]], úrodné oblasti medzi [[Donec|Doncom]] a [[Kubáň]]om (jednej z posledných ktoré držali Sovietske sily) ale hlavne strategicky dôležité [[ropa|ropné]] oblasti v [[Predkaukazsko|Predkaukazsku]] a na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaze]]. Prienikom ku [[Kaspické more|Kaspickému moru]] a odrezaním tejto oblasti mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj spojeneckých dodávok z [[Irán]]u.
[[STAVKA|Hlavný štáb najvyššieho velenia]] však
=== Charkov ===
Riadok 79:
}}</ref>. Od konca júla sa o ohyb rieky [[Don]], cez ktorú sa k [[Stalingrad]]u prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej [[Sovietska 62. armáda|62. armáde]] generálporučíka [[Anton Ivanovič Lopatin|Lopatina]] a 64. armáde generála [[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkova]] začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej [[Sovietska 1. tanková armáda|1.]] a [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej armády]], ktoré mali dovedna len okolo 240 [[tank]]ov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli [[Kalač]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili [[Nižne Čirskaja|Nižne Čirskú]] a [[3. august]]a obsadili [[Koteľnikovo]], čím bezprostredné ohrozili [[Stalingrad]]. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov [[18. august]]a. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť<ref>David E. Glantz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' 2001, Clemson, Južná Karolína, s. 38 {{Languageicon|en}}</ref>. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil gen. [[Italo Gariboldi]]<ref name="BSE"/>.
7. až 9. augusta sa vojskám nemeckej 6. armády podarilo vytlačiť jednotky 62. armády na ľavý breh Dona a obkľúčiť 4 jej divízie pri Kalači, kde viedli obranné boje až do 14. augusta, keď sa im podarilo prebiť k hlavným silám armády<ref name="BSE"/>. Do začiatku augusta sa Stalingradský front roztiahol do šírky vyše {{km|800|m}} a prestával byť schopný koordinovať svoju činnosť. Sovietske velenie preto rozhodlo 13. augusta Stalingradský front rozdeliť na dva nové samostatné fronty. Nový Stalingradský front pod vedením generálporučíka Gordova, ktorý tvoril najmä bývalé prvé krídlo svojho predchodcu sa skladal z 63., 21., 62. a 4. tankovej armády a 28. tankového zboru. Juhovýchodný front tvoriaci bývalé ľavé krídlo Stalingradského frontu tvorila 64., 57. a 51. armáda a 13. tankový zbor. Frontu velil generálplukovník Jeriomenko. Pre lepšiu koordináciu bojových operácií sovietske hlavné velenie vyslalo 12. augusta na front do oblasti Stalingradu náčelníka generálneho štábu generálplukovníka A. M. Vasilevského a 29. augusta i zástupcu vrchného veliteľa G.K. Žukova.
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 169-0028, Russland, Panzer IV vor Haus.jpg|náhľad|Nemecké tankové jednotky pri postupe k Stalingradu]]
Riadok 109:
[[9. október|9. októbra]] [[1942]] sa [[Červená armáda]] dočkala dlho očakávanej reformy, vo forme „nedeliteľnej veliteľskej právomoci“, ktorá zrušila funkciu [[politický komisár|politických komisárov]] v armáde. Tak bola odstránená prekonaná dvojitá veliteľská právomoc, komisári sa stali „zástupcami veliteľa pre politické otázky“. Bol to taktiež dôstojnícky post, ale spravidla nižšej hodnosti a predovšetkým mal na starosti politickú výchovu, propagandu, sociálnu starostlivosť a podobne. Dôležitou novinkou bolo, že nemohol zasahovať do rozhodnutí veliteľa a najmenej zo všetkého do jeho rozhodnutí operačného rázu<ref>Alexander Werth: ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 448 - 450</ref>.
Po dvoch týždňoch postupu na Kaukaz bola nemecká 4. tanková armáda znova presmerovaná na Stalingrad, pričom mala postupovať pozdĺž železničnej trate z [[Koteľnikovo|Koteľnikova]]. [[9. august]]a však Hotha {{km|160|m}} pred mestom zastavil nedostatok zásob a silnejúci odpor sovietskej 57. armády<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilevskij|A.M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|K. K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]], N.N. Voronov. A.I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. I. Čujkov]], V. G. Zajcev, I. I. Ľudnikov, A. I. Jeriomenko, A. Werth, W. Adam, [[Friedrich Paulus|F. Paulus]], L. Steidle, J. Weider|názov=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=32}}</ref>.
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-218-0506-31, Russland-Süd, bei Stalingrad, Hinweisschild.jpg|náhľad|Nemci pri tabuli oznamujúcej 13 km vzdialenosť od Stalingradu]]
15. až 17. augusta 1942 začali postupovať na Stalingrad na širokom fronte jednotky nemeckej 4. tankovej a 6. armády. [[23. august]]a [[1942]] sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez [[Don]] a severne od Stalingradu v oblasti [[Paňšino]] – [[Verťačij]] – [[Peskovatka]] prenikol pozíciami sovietskej [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej]] a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín [[Latoškina]], [[Akatovka]] a [[Rynok]] predmestia Stalingradu, len 2{{--}}{{km|3|m}} od [[Stalingradský traktorový závod|traktorového závodu]]. Na oslabenom úseku smerom na [[Stalingradský traktorový závod]], kadiaľ postupovala nemecká [[16. tanková divízia Wehrmachtu|16. tanková divízia]], boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne [[1077. protilietadlový delostrelecký pluk]], ktorý bol zložený prevažne z mladých žien dobrovoľníčiek továrne [[továreň Červené barikády|Červené barikády]], ale aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a [[10. strelecká divízia NKVD]]. Protilietadlový pluk, ktorého kanóny mohli viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=87}}</ref>. Obsluhy jednotlivých batérií však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh [[Volga|Volgy]] a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle. Počas bojov pred Stalingradom v tomto období padol španielsky komunistický emigrant [[Rubén Ruiz Ibárruri]].
Riadok 145:
Sovietski vojaci čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli pomocou [[samopal]]ov a [[Ručný granát|granátov]]. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa vynorili v tyle postupujúceho nepriateľa, odkiaľ spustili paľbu a následne sa nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát bombardovať nepriateľskú prvú líniu obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako vzdialenosť, na ktorú sa dal vrhnúť granát. Nemci čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie „''Rattenkrieg''“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „''krysia vojna''“. V tejto situácii tiež obidve bojujúce strany nasadili jednotky [[ostreľovač]]ov. Najznámejším sa počas bojov stal [[Vasilij Grigorievič Zajcev]], ktorý od [[10. november|10. novembra]] do [[17. december|17. decembra]] [[1942]], kedy bol zranený, zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov.
[[27. september|27. septembra]] [[1942]] začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1 800 až 2 700 metrov a Červená armáda stratila vrchol [[Mamajova mohyla|Mamajovej mohyly]]. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo veľmi zlej situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň, [[28. september|28. septembra]], nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch sa potopili 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi [[Volga|Volgy]] pri [[Stalingrad]]e. Toho istého dňa došlo na sovietskej strane k organizačným zmenám, pôvodný Stalingradský front, ktorý bol v tej dobe zatlačený za Don bol premenovaný na Donský front (velil mu generálporučík K. K. Rokossovskij, náčelníkom štábu M. S. Malinin). Pôvodný Juhozápadný front zmenil meno na Stalingradský (velil mu Jeriomenko)<ref name="BSE"/>.
[[29. september|29. septembra]] sa dali Nemci do likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode Stalingradu, ktorý siahal k dedine [[Orlovka]]. Po 2 dňoch bojov boli sovietske vojská vo výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných 120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo z obkľúčenia do Stalingradu<ref>Alexander Werth: ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 481</ref>.
Riadok 158:
Do [[30. október|30. októbra]] sa však boje utíšili a aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už iba na malom kúsku územia, Nemci neboli stále schopní ovládnuť celé mesto. To, čo však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci, bol vlastne len {{km|8|m}} pás zrúcanín, ktorý sa tiahol pozdĺž Volgy.
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-J20510, Russland, Kampf um Stalingrad, Luftangriff crop.jpg|náhľad|Nemecký strmhlavý bombardér [[Junkers Ju
[[11. november|11. novembra]] [[1942]] podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani útok 6 nasadených divízií však nebol schopný zničiť nehlbokú sovietsku obranu. Nemcom sa ale podarilo rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani preťať železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovieti sa v meste držali len vypätím posledných síl. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli vystavení ťažkému bombardovaniu a
Boje naďalej pokračovali. Nadchádzajúca zima sťažila život Nemcom i sovietskemu obyvateľstvu. [[20. november|20. novembra]] [[1942]] bola [[Volga]] tak ako predošlé dni nesplavná. Jej povrch pokrývali pohybujúce sa ľadové kryhy, ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo možné dovážať zásoby, ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na lietadlách [[Polikarpov Po-2|U-2]]. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla [[16. december|16. decembra]] a až vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.
Riadok 171:
{{legenda-čiara|solid #ff6600 2px|Nemecký front, [[12. december]]}}
{{legenda-čiara|solid #009a00 2px|Nemecký front, [[24. december]]}}
{{legenda|#c3c3c3|border=solid grey 1px|Sovietsky postup, 19
]]
Operáciu vypracoval kolektív [[STAVKA|sovietskeho generálneho štábu]] (za koordináciu zodpovedal [[Alexandr Vasilevskij]] a [[Georgij Žukov]], [[Nikolaj Nikolajevič Voronov|Nikolaj Voronov]] mal na starosti spoluprácu delostrelectva) za asistencie veliteľov frontov: [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|Jeriomenka]], [[Nikolaj Vatutin|Vatutina]] a [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovského]]. Náčrt pôvodného plánu spracoval ešte 30. júla 1942 plukovník Michail Michajlovič Potapov z operačnej správy Generálneho štábu spolu s generálom Vasilevským<ref>Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 2. Naše vojsko, Praha, 2006, s. 354</ref>. Mali ju uskutočniť vojská Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu. V predvečer protiútoku bolo ich súčasťou 71 streleckých divízií, 15 streleckých brigád, 3 motostrelecké brigády, 8 jazdeckých divízií, 3 jazdecké zbory, 4 tankové zbory, 14 tankových brigád a 4 tankové pluky. Podporu zo vzduchu malo zabezpečovať 1300 až 1800 lietadiel. Tri sovietske fronty mali spolu asi milión mužov, asi 900 v tej dobe kvalitných tankov a 13 000 diel. Naproti tomu vojská nacistického Nemecka a jeho spojencov mali asi 800 000 mužov, približne 700 tankov, 10 000 diel a približne rovnaký počet lietadiel ako ich protivník. Tie však so zhoršujúcim sa počasím prestávali hrať dôležitú úlohu. V smere hlavného úderu bola sovietska prevaha viac než dvojnásobná. Dôležitými aspektami bolo aj to, že nemecké velenie malo o nadchádzajúcom protiútoku iba hmlisté predstavy. Očakávali sa iba lokálne protiútoky. Nemecké hlavné velenie napriek varovaniam miestnych veliteľov, ktorí pozorovali hromadenie sovietskych síl, predpokladalo, že Červená armáda nebude schopná po ťažkých letných bojoch opäť nasadiť dostatok vycvičených jednotiek.
Riadok 187:
Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až {{km|80|m}}, boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie buď nemalo presnú predstavu, alebo zámerne neinformovalo svojich vojakov o sile nemeckého zoskupenia, a tak sa väčšina z nich domnievala, že obkľúčili asi iba 80 000 Nemcov. Hlavné velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k [[Don]]u mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v [[Stalingrad]]e. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tylu, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali [[Skupina armád Don|Skupinu armád Don]]. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do [[Donbas]]u a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala [[Erich von Manstein|Mansteina]]. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. [[1. december|1. decembra]] vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie [[operácia Wintergewitter|operácie Wintergewitter]], ktorej cieľom bolo znovunadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na [[Koteľnikovo]], kde boli sovietske sily relatívne najslabšie<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II |isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006|strany=71}}</ref>. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.
[[3. december|3. decembra]] [[1942]] schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny [[operácia Saturn|Plán Saturn]], ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemeckú skupinu armád A na [[Kaukaz]]e. V dôsledku silnej nemeckej obrany, ktorá sa čiastočne opierala o staršie sovietske opevnenia z leta, však nepostupovali podľa plánov. Sovieti sa snažili udrieť na stred kotla a rozdeliť nemecké vojská napoly. Najviac sa pritom obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení [[20. november|20. novembra]] veľký problém. Ale po príhovore [[Hermann Göring|Göringa]], ktorý tvrdil, že jeho [[Luftwaffe]] môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Zodpovednosť za toto kritické rozhodnutie okrem Hitlera a Göringa padá aj na náčelníka štábu Luftwaffe generála [[Hans Jeschonnek|Hansa Jeschonneka]]<ref name="Tucker"/>. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. Ale tentoraz museli počítať s väčším objemom zásob i zlým [[počasie|počasím]]. Vedením [[Luftflotte 4|4. vzdušnej armády]], ktorá mala zabezpečovať zásobovanie, bol poverený [[Wolfram von Richthofen]]. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 – 100 ton zásob. Nemci v tomto období rýchlo strácali leteckú prevahu. Jednak pre to, že Sovieti do oblasti prisunuli veľké letecké sily (1 350 až 1 414 lietadiel), ale svoju úlohu zohral aj zlý technický stav strojov Luftflotte 4 (z 732 bolo bojaschopných len 402)<ref name="Tucker"/>. Z pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov [[Junkers Ju 52|Ju
=== Operácia Wintergewitter ===
Riadok 199:
Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250 tankmi, vyslal ako najväčšiu posilu [[2. gardová armáda|2. gardovú armádu]] pod velením generálplukovníka [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]]. Táto jednotka bola pôvodne určená ako dôležitá sila pre likvidáciu kotla, Rokossovského Donský front bez nej nemohol pokračovať v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7. tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi [[19. december|19.]] a [[23. december|23. decembrom]] boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje nové tanky typu [[PzkpfwVI Tiger|Tiger]]. O intenzite bojov svedčí aj to, že 1378. pluk 87. streleckej divízie pri obci Verchne-Kumskij, pod vedením podplukovníka [[Michail Stepanovič Diasamidze|M. S. Diasamidzeho]], v priebehu bojov odrazil 30 nemeckých útokov, vrátane viacerých útokov ťažkých tankov.
Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40{{--}}{{km|48|m}} juhozápadne od [[Stalingrad]]u. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal [[Erich von Manstein|Manstein]] na vlastnú zodpovednosť [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného [[Adolf Hitler|Hitlera]] však [[Friedrich Paulus|Paulus]] nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády [[Arthur Schmidt]] považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20{{--}}{{km|30|m}}, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006}}</ref>. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilevskij|A. M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|K. K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]], N. N. Voronov. A. I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. I. Čujkov]], V. G. Zajcev, I. I. Ľudnikov, A. I. Jeriomenko, A. Werth, W. Adam, [[Friedrich Paulus|F. Paulus]], L. Steidle, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=432-433}}</ref>. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky [[Myškova]], boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]], kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa [[Skupina armád A]] začala sťahovať z [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] na [[Tamanský polostrov]] a [[Krym]]. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh [[ZSSR]].
Kritickú situáciu nemeckých vojsk v oblasti ešte skomplikoval kolaps talianskej 8. armády medzi [[16. december|16.]] a [[20. december|20. decembrom]] severne od Stalingradu v úseku [[Skupina armád B|Skupiny armád B]]. Sovieti taliansku armádu napadli vojskami 1. a 3. gardovej armády Juhozápadného frontu a 6. armády Voronežského frontu a dostali sa tak do tyla nemeckej Hollidtovej armádnej skupiny<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilevskij|A.M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|K.K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]], N. N. Voronov. A. I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. I. Čujkov]], V. G. Zajcev, I. I. Ľudnikov, A. I. Jeriomenko, A. Werth, W. Adam, [[Friedrich Paulus|F. Paulus]], L. Steidle, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=119}}</ref>, ktorej [[XXXXVIII. tankový zbor Wehrmachtu|XXXXVIII. tankový zbor]] mal tvoriť hlavnú silu útoku na prstenec obkľúčenia zo severozápadu. Do Vianoc prišli Nemci v dôsledku tohto prielomu o strategické letiská [[Morozovsk]] a [[Tacinskaja]], takže dopravné lietadlá museli lietať po dlhších trasách a minuli tak viac paliva, pričom odviezli menej materiálu. Tento rýchly prielom vykonali sily [[24. tankový zbor (ZSSR)|24. tankového zboru]] generálmajora [[Vasilij Michajlovič Badanov|V.M. Badanova]]. Hitler aj naďalej odmietal dať príkaz na únik 6. armády, pričom to argumentoval potrebou, aby čo najdlhšie viazala sovietske sily. Nemecké sily skupiny armád Don boli v ohrození, z Tacinskej do Rostova na Donu zostávalo iba okolo {{km|130|m}}<ref>{{Citácia knihy|autor= Carell, P.|titul=Spálená země|miesto=Plzeň|vydavateľ=Mustang|rok=1996|strany=95}}</ref>. Nemci na Tacinskú podnikli protiútok a v noci z 28. na 29. decembra ju po niekoľkodňových bojoch získali späť.
=== Likvidácia obkľúčenia – operácia Koľco ===
Riadok 207:
Pre 6. armádu, odsúdenú na záhubu sa začala posledná, tragická fáza bitky. Tiesnená na neveľkom a ešte aj stále sa zmenšujúcom priestore bola v smrteľnom objatí sovietskych armád. Chýbalo jej vhodné zimné oblečenie, zmenšovali sa jej zásoby životných potrieb, pretože každodenný prísun leteckým mostom, ktorý sľúbil [[Hermann Göring|Göring]], nestačil. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, vojaci naďalej odhodlane pokračovali v beznádejnom boji. Potrebný prísun 500 ton zásob denne sa Nemcom podarilo zaistiť iba dvakrát. Zima a zlé počasie sa stali smrteľne nebezpečné. Námraza a neisté počasie boli príčinou mnohých leteckých nehôd. Celkovo [[Luftwaffe]] stratila pri zásobovaní Stalingradu v dôsledku zlého počasia a činnosti nepriateľa asi 550 lietadiel. Bola to približne tretina celkovo nasadených dopravných lietadiel. Koncom decembra vyslal Paulus k Hitlerovi generála [[Hans-Valentin Hube|Hubeho]], aby mu podal správu o zúfalej situácii 6. armády z prvej ruky. Hitler však bol sám bezradný a Paulusovi znovu odkázal, aby vydržal.
Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením pripravovali na stepiach medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]] na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 1. januára 1943 bol Donský front posilnený 62., 64. a 57. armádou Stalingradského frontu, takže pod Rokossovského velenie boli sústredené prakticky všetky jednotky, ktoré tvorili vnútornú stranu slučky obkľúčenia. Keďže Sovieti vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty, rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. [[8. január]]a [[1943]] generálporučík [[Konstantin Rokossovskij]] pokúsil prostredníctvom parlamentárov odovzdať [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] ultimátum. Sovieti pri tom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie, či bezpečný návrat po vojne domov… (Čo nebolo ani zďaleka nereálne splniť.) Parlamentárov však nemecké jednotky odohnali streľbou. O deň neskôr sa pokus zopakoval na inom úseku frontu. Nemeckí dôstojníci prijali parlamentárov, ale Paulus odmietol prevziať podmienky kapitulácie, ktoré poznal z rozhlasového vysielania a nesúhlasil s nimi. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „''Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného
Nasledujúceho dňa [[10. január]]a 1943 sa začal záverečný sústredený útok sovietskych vojsk na nemecký kotol. Operácia dostala krycí názov ''Koľco'' (slučka). Sovietski velitelia nenechali nič na náhodu a sústredili veľké sily pechoty a delostrelectva. Nemci v obkľúčení, ako aj tí, ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali, chápali, že čím dlhšie sa 6. armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]]. Sovietsky útok pomaly zmenšoval neveľké územie nemeckého kotla a zbavoval Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v [[Pitomnik]]u najprv 12. januára
Po strate letiska v Pitomniku čelili Nemci ešte ťažším problémom so zásobovaním. Náhradné letisko Gumrak bolo menšie, pristávacia dráha v dostrele sovietskeho delostrelectva a bola rozbitá bombami a granátmi. Zásobovacím lietadlám sa tam niekoľko dní po sebe nepodarilo pristáť. Situácia armády bola katastrofická. Nemecké jednotky hlásili, že počet strát v zapríčinených hladom rýchlo stúpa, zásobovanie kolabovalo. Samovraždy zúfalých vojakov boli na dennom poriadku<ref name="Adam, 269-271"/>. Nemecké velenie navyše namiesto pokračovania evakuácie ranených nariadilo evakuovať odborníkov tankového vojska a generálneho štábu, ktorí mali cenu pre ďalšie vedenie vojny.
| |||