Staroveké Grécko: Rozdiel medzi revíziami

Pôvodné pevninské Grécko sa rozkladalo prevažne na území dnešného Grécka a západného [[Turecko|Turecka]]. Rozdeľovalo sa na [[Macedónia (historické územie)|Macedóniu]] (severovýchod), [[Epirus (historické územie)|Epirus]] (severozápad), [[Tesália (historické územie)|Tesáliu]], a juh krajiny tvorili kraje [[Evrytania]], [[Dorida]], [[Lokrida]], [[Aitólia]], [[Akarnania]], [[Boiótia]], [[Atika (kraj)|Atika]] a polostrov [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéz]] (s regiónmi [[Achája (historické územie)|Achája]], [[Argolis (historické územie)|Argolida]], [[Arkádia (historické územie)|Arkádia,]] [[Mesenia]] a [[Lakónia]]. V [[Malá Ázia|Malej ÁziíÁzii]] sa do materského Grécka rátajú kraje [[Iónia]], [[Aiolida]] a [[Dorida]]. Významné ostrovy pevninského Grécka boli [[Kréta]], [[Eubója]], [[Kyklady]], [[Salamina]] a [[Ejina (ostrov)|Aigina]], maloázijské ostrovy sú napríklad [[Rodos (ostrov)|Rodos]], [[Samos (ostrov)|Samos]] a [[Lesbos]]. Grécko je prevažne hornatá krajina, najväčšia hora je [[Olymp]], iné pohoria sú [[Pindos]], [[Taygetos]], [[Chlomo]], [[Erymanthos]], [[Athamanika]], [[Parnon]] a iné. Grécko má tiež bohaté vodné zdroje a mnoho riek, najznámejšie sú [[Acheron (moderná rieka)|Acherón]], [[Elissonas|Elisson]], [[Pineios]], [[Evrotas|Eurótas]], [[Spercheios]], [[Aliakmonas|Haliakmon,]] [[Vardar|Axios]], [[Struma (rieka)|Strymon]] a [[Nestos]]. Severné Grécko (Epirus, Macedonia) tvorili prevažne vidiecke kraje, mestské centrá boli najmä na juhu a v [[Malá Ázia|Malej ÁziíÁzii]], na severe iba hlavne kolónie mestských štátov. Najvýznamnejšie mestá Grécka boli [[Atény]], [[Sparta (starovek)|Sparta]], [[Izmir|Smyrna]], [[Efez]], [[Fókaia]], [[Bodrum|Halikarnassos,]] [[Milét]]os, [[Pergamon]], [[Téby (Bojócia)|Téby]], [[Korint]], [[Patra]], [[Larisa (mesto v Grécku)|Larisa]], [[Argos (mesto na Peloponéze)|Argos]], [[Olympia (Grécko)|Olympia]], [[Delfy]], či [[Solún]] a [[Pella]].<!--

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]], ktorá síce pokračovala v tradíciítradícii rímskeho štátu, no jej kultúra a prejav bol grécky, pričom si zakladala na pokračovaní kultúry starovekého Grécka. Niektorí historici kladú zánik antickej gréckej kultúry do 6. stor., kedy Grécko obsadili [[Slovania]], ktorí počas svojich nájazdov zničili dovtedy prosperujúce tradičné centrá gréckej kultúry na európskom kontinente, napríklad [[Atény]], [[Korint]], [[Sparta (starovek)|Spartu]] a [[Téby (Bojócia)|Téby]], ktorých obyvateľstvo mestá opustilo a utiahlo sa na vidiek, čím fakticky na niekoľko stáročí končí tisícročná kultúra vyspelých gréckych mestských centier v Grécku. Grécko sa z týchto pohrôm dokázalo spamätať až v 10. stor., no kultúrne centrá Grékov boli natrvalo prenesené do [[Malá Ázia|maloázijských]] miest a do [[Konštantínopol]]u.

Nie je celkom správne hovoriť v staroveku o jednotnom gréckom národe. Príslušnosť ľudí k nejakému celku bola vtedy vyjadrená príslušnosťou k jednotlivým gréckym štátom, ktoré medzi sebou stále bojovali. Až zakladanie kolónií v negréckych krajinách a následné spojenie viacerých gréckych štátov proti vonkajšiemu nepriateľovi, [[Perzská ríša|Perzskej ríši]], dopomohlo k čiastočnému uvedomeniu si príbuznosti v kultúre rozličných gréckych štátov. Najväčšie grécke kmene, ktoré sa v Grécku usádzajú postupne po roku 2000 pred Kr. boli [[Ióni]] (obývali [[Atika (polostrov)|Atiku]], [[Iónia|Ióniu,]] [[Kyklady]] a kolónie v severnom Grécku, napr. [[Chalkidiki]]), [[Dóri]] ([[Peloponéz (polostrov)|Peloponéz,]] [[Rumélia|Stredozápadné Grécko]], [[Kréta]], [[Dodekanisa|Dodekanézy]], [[Dorida]]), [[Achájci]] (Peloponéz, [[Cyprus]]), [[Aioli]] ([[Tesália (historické územie)|Tesália]], [[Lesbos]], [[Aiolida]]), [[Epiróti]] (rozličné kmene v severozápadnom Grécku a južnom Albánsku- [[Epirus]]) a [[Macedónci (staroveký národ)|Macedónci]] (sever dnešného Grécka- [[Makedónia (moderné Grécko)|Makedónia]]). Každý z týchto kmeňov rozprával odlišným dialektom a používal aj vlastný typ gréckej abecedy. Sever Grécka, teda [[Macedónia]], [[Tesália]] a [[Epirus]] boli rozdielne, ako zvyšok Grécka. Ich obyvatelia nežili v mestských štátoch, ale v kráľovstvách, podobne ako ich susedia [[Tráci]], [[Ilýri]] či [[Paióni]], preto ich ostatní Gréci z vyspelých poleis pokladali za menej kultúrnych príbuzných. Všetky starogrécke kmene sa v krajoch kde sa usadili, pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, v Grécku s neznámymi [[Pelasgovia|Pelasgami]] a v Malej ÁziíÁzii s pôvodným paleoanatólskym obyvateľstvom. To nám dokladajú aj fýly, teda rozdelenia obyvateľov gréckych poleis, kde sú často zastúpené aj pomenovania pôvodného negréckeho obyvateľstva. Navyše grécki historici píšu, že horské oblasti stredného Grécka boli ešte v klasickej dobe čiastočne obývané pôvodnými ešte [[Helenizácia|nehelenizovanými]] obyvateľmi s vlastným jazykom. Rozdelenie na hlavné grécke kmene postupne upadá v [[Helenizmus|helenistickej dobe]], kedy ako univerzálny jazyk slúžil [[Helenistické koiné|aténsky iónsky dialekt]], ktorý postupne ostatné dialekty vytláčal a stal sa predchodcom [[Novogréčtina|novogréčtiny]]. Tento proces bol dovŕšený v rímskom období, kedy rozdelenie Grékov na tieto kmene prestáva existovať. Dnes existujú v Grécku skupiny obyvateľstva, ktorých kultúra odvodzuje konkrétny pôvod od niektorých starogréckych kmeňov. Ide napríklad o Maniotov, [[Cakóni|Cakónov]] a [[Sfakiani|Sfakianov]], ktorí sú dórskeho pôvodu (dokonca Cakóni si vo svojom dialekte uchovali prvky z dórskeho dialektu). V TesáliíTesálii zase existuje niekoľko dedín, kde sa v miestnom dialekte uchovalo množstvo aiolizmov.

* '''helenistické obdobie''' = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situáciísituácii hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: [[epikureizmus]], [[stoicizmus]], [[skepticizmus]]

[[Súbor:Music lesson Staatliche Antikensammlungen 2421.jpg|náhľad|Hráči s [[kithara|kitharou]]]]<blockquote>Pozri aj: [[Grécka hudba]] a [[Grécka hudba obdobia antiky|Hudba starovekého Grécka]]</blockquote>Hudba bola pre starých Grékov veľmi dôležitou súčasťou života, čo u Grékov pretrvalo dodnes. Grécke slovo hudba (mousiké), pochádza od slova [[múza]], pričom múza hudby bola [[Melpomené]] (od slovesa melpein = vznešene spievať, prednášať hymny). Starogrécka hudba čerpala z orientálnych (maloázijskychmaloázijských) tradícií miestnych národov. Hudobné nástroje boli strunové ([[lýra]], mandolína [[tamburas]], [[kithara]]) a dychové ([[aulos]], [[diaulos]], [[syrinx]]). Rozdeľujeme vznešené hymny na počesť bohov a ľudovú hudbu. Fragmenty hymien pre bohov sa nám čiastočne dochovali (Apollónova, Dionýzova hymna). Gréci vedeli hudbu zapisovať, čo sa tradične spája s [[Pytagoras|Pytagorom]], ktorý prvý zapísal tóny. Jediná staroveká kompletne dochovaná pieseň je [[Sikelova pieseň]], ktorú [[Maloázijskí Gréci|Maloázijskymaloázijský Grék]] Sikelos venoval svojej mŕtvej žene v 2. stor. po Kr. Gréci radi tancovali a zabávali sa, preto existovalo množstvo ľudových sviatkov na počesť bohov, či dobrej úrody. Tancovali sa kruhové tance, pričom poznáme tanec syrtos, ktorý sa uvádza na epitafe z 1. stor. a tento tanec existuje dodnes a je jedným z najobľúbenejších gréckych tancov. Iný známy tanec bol [[pyrrichios]], tiež kruhový bojový tanec, ktorý sa považuje za najstarší tanec na svete, pretože stále existuje pod rovnakým menom a tancujú ho [[Pontskí Gréci]]. Na počesť bohov sa konali recitály hudby a prednesy či súťaže v rozličných mestách Grécka, na takýchto súťažiach sa zúčastnil aj cisár [[Nero]]. Bohovia hudby a zábavy boli [[Apolón]] a [[Dionýzos]]. Zo starogréckej hudby sa vyvinula byzantská cirkevná hudba a [[Grécka hudba|novogrécka hudba]].

Grécke náboženstvo sa nazýva dodekatheón, teda dvanásťbožstvo, pretože je založené na uctievaní dvanástich hlavných bohov. Je pravdepodobné, že pôvod tohto náboženstva pochádza ešte z predgréckej doby a teda by malo byť prevzaté od [[Pelasgovia|Pelasgov]], pôvodných obyvateľov Grécka, ako tomu dokladá etymologický pôvod niektorých mien Bohov. Napríklad tak meno [[Aténa]] nie je gréckeho pôvodu. Je však nejasné dokázať kontinuitu dodekatheónu do mykénskej doby a nie ešte do tej predgréckej. Bohovia dodekatheónu boli [[Zeus]] (vládca), [[Héra]], [[Aténa]], [[Poseidón]], [[Afrodita]], [[Demeter]], [[Hádes]], [[Hefaistos]], [[Apolón]], [[Áres]], [[Helios]] a [[Hermes (boh)|Hermes]]. Medzi Grékmi boli obľúbení rôzni hrdinovia stotožňovaní s rozličnými štátmi, ako dórsky hrdina [[Herakles]], uctievaný Spartou, či aténsky hrdina [[Tézeus|Téseus]]. Na počesť bohov sa konali rôzne oslavy, sviatky a veselice, napríklad [[Panaténajské slávnosti]], [[Dionýzie]], či [[Olympiáda]]. Slávností bolo veľmi veľa, mali kultovú podstatu a ľudia sa počas nich zabávali a tancovali. Do gréckeho náboženstva sa postupne (hlavne počas helenistického obdobia) dostávajú orientálne božstvá, ako maloázijská matka bohov [[Kybéla]], či egyptská [[Isis]]. Od 1. stor. sa do Grécka dostáva aj kresťanstvo, hlásané apoštolom [[Pavol (apoštol)|Pavlom]]. Kresťanstvo si našlo mnoho nasledovníkov, no dodekatheón pretrval až do včasnovčasne [[Byzantská ríša|byzantského]] obdobia. Južný Peloponéz ostal pohanský až do 9. stor.

[[Súbor:Agrigento-Temple-of-Concord-flickr-1.jpg|náhľad|Dórsky chrám v [[Agrigento]] na [[Sicília (ostrov)|SicíliíSicílii]].]]

Monumentálna architektúra sa po páde [[Mykénska kultúra|Mykénskej kultúry]] v Grécku začína objavovať až v archaickom období. Nie je známy pôvod gréckych architektonických slohov, predpokladať sa dajú vplyvy z [[Staroveký Egypt|Egyptu]] a z [[Malá Ázia|Malej Ázie]], najmä preto, že pred vznikom monumentálnej architektúry mnohí Gréci pracovali v Egypte a susedili s vyspelými civilizáciami Malej Ázie. Tradičný megarónový pôdorys gréckeho chrámu sa však v Grécku vyskytoval ešte počas neolitických kultúr [[Sesklo]] a [[Dimini]] a pretrval aj v monumentálnych mykénskych palácoch. Rozoznávame tri typy gréckych chrámov, [[Dórsky sloh|dórsky]], [[Iónsky sloh|iónsky]] a [[Korintský sloh|korintský]]. Najstarší je dórsky, ktorý pravdepodobne napodobňuje drevenú stavbu. Neskôr vzniká v [[Iónia|IóniíIónii]] iónsky sloh, ktorý je viac zdobený a typický svojou volutovou hlavicou. Korintský stĺp vznikol až koncom klasického obdobia a naplno sa presadil až v rímskej architektúre. Grécke obytné domy (oikoi) boli jednoduché, so škridlovou strechou, podlažím a dvorom (aulé). V priestrannejších domoch bola izba vyhradená na sympózia (triklinion), ženská izba (gynaikeion), mužská izba (andrón), kúpeľňa (loutron) a sklady (apothékai) či kuchyňa (optanion). Pôdorys gréckeho domu prevzali a čiastočne upravili Etruskovia a od nich ho prevzali Rimania. Paláce sa objavujú v Macedónii a následne veľkolepé paláce až v helenizme. K verejným stavbám gréckeho mesta patrí miesto zasadania občanov či vládcov (bouleuterion), krytá polyfunkčná budova [[stoa]] a tiež aj divadlo (theatron). Najznámejší grécky architekt je [[Hippodamos z Milétu]], ktorý založil racionálne plánovanie mesta, ktoré je základom modernej architektúry.

V helenistickej dobe bola populárna aj mozaika, ktorá pochádza z Malej Ázie, tú však dochovanú nemáme, jediné grécke mozaiky pochádzajú z mesta [[Pella]] z paláca macedónskych kráľov (je tu vyobrazený aj Alexander Veľký) no mnohé grécke mozaiky boli znovu kopírované [[Rimania (staroveký národ)|Rimanmi]] (napríklad mozaika Alexandra Veľkého z [[Pompeje|Pompejí]]). Tiež sa nám v Grécku málo dochovali ukážky nástenného maliarstvo, a ktoré bolo v dobe helenizmu veľmi populárne, no v hrobkách v [[Trácia (historické územie)|TráciíTrácii]] (Bulharsko), či z hrobiek aristokracie a kráľov [[Macedónia (historické územie)|Macedónie]] máme ukážky tohto umenia ([[Kazanlăk]], [[Vergina]], [[Derveni]]-[[Solún]]). Rovnako tak rímske nástenné maliarstvo kopíruje grécke predlohy, výborné príklady sú dochované [[pompejské fresky]].

Kultúru Starého Grécka preberalo mnoho národov, v staroveku najviac ovplyvnila [[Etruskovia|Etruskov]] a [[Rimania (staroveký národ)|Rimanov]], pričom Rimania ju v architektúre, vojenstve a v legislatíve zdokonalili a ďalej priniesli do Západnej Európy. V [[stredovek]]u na západe grécka kultúra čiastočne upadla, no Aristotelova filozofia ostala naďalej populárna medzi vzdelancami. Iná situácia bola v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]], ktorá voľne pokračovala od antiky, bola grécka a jej hlavní literárni predstavitelia, ako [[Michail Pselos]], či filozofi [[Georgios Gemistos Plethon]] a [[Laonikos Chalkokondyles]] ju a jej gréckych obyvateľov považovali za jediného dediča starovekej gréckej kultúry. V ByzanciíByzancii sa uchovávali a čítali na západe dávno stratené starogrécke diela, v 9. stor. vznikla knižná zbierka s názvom [[Souda]], kde byzantskí učenci komentovali klasické diela. Na západ sa dedičstvo antického Grécka dostáva v [[Renesancia|renesanciírenesancii]], kedy do [[Taliansko|Talianska]] prichádzajú grécki učenci z [[Turci|Turkami]] dobytej Byzancie, prinášajú antické diela, vyučujú na prestížnych talianskych univerzitách a učia klasickú gréčtinu. Títo grécki učenci sa nesmierne zaslúžili o šírenie a vznik renesancie. Grécku literatúru prebrali od Byzancie aj [[Arabi]], ktorí na nej založili svoju vyspelú stredovekú kultúru. V 18. stor. nastupuje obdobie [[neoklasicizmus|neoklasicizmu]] a [[Architektúra gréckeho revivalizmu]], kedy sa v západnej a strednej Európe začali umelci a architekti inšpirovať klasickým gréckym umením a mnoho z nich cestovalo do [[Osmanská ríša|Osmanského Grécka]], obdivovať, či dokonca odvážať starogrécke pamiatky. Odvoz pamiatok, napríklad časť vlysu z aténskeho [[Parthenón]]u narazila na odpor u miestnych gréckych intelektuálov, nakoľko európski cestovatelia tieto pamiatky odkupovali od osmanských autorít, teda od okupantov, preto si Grécko robí stále nárok na navrátenie mnohých pamiatok. Predstavitelia tohto smeru sú napríklad architekti [[Theofil Hansen]], [[Ernst Ziller]], či sochári [[Antonio Canova]] alebo Grék [[Leonidas Drosis]]. V maliarstve neoklasicizmu sa presadili grécki maliari [[Nikiforos Lytras]], [[Ioannis Altamouras]] a [[Nikolaos Gyzis]].