Termonukleárna zbraň: Rozdiel medzi revíziami

'''Termonukleárne zbrane''' alebo '''termojadrové zbrane''' sú [[jadrové zbrane|atómové nálože]] ktoré hlavnú časť uvoľnenej energie produkujú prostredníctvom [[jadrová syntéza|jadrovej syntézy]].

Vodíková bomba je [[atómová bomba]], ktorej hlavný zdroj energie tvoria ťažké izotopy vodíka -  – [[deutérium]] a [[trícium]]. Každá vodíková bomba obsahuje menšiu štiepnu nálož na báze uránu, plutónia alebo niektorého ďalšieho transuránu, ktorá funguje ako „rozbuška“ – poskytuje energiu na vytvorenie podmienok -  – teplotu niekoľko miliónov stupňov Celzia a tlak 1 000 TPa pre zapálenie [[jadrová fúzia|jadrovej fúzie]]. Výsledkom môže byť výbuch o sile viac než 100 Mt (megaton) [[Trinitrotoluén|TNT]], pri ktorom bomba ničí domy v okruhu {{km|20|m}} a zapaľuje horľavé predmety do vzdialenosti {{km|100|m}}. Horná hranica pre výkon vodíkovej nálože neexistuje, v možnostiach súčasnej technológie je výroba nálože s výkonom 1 gigatony [[Trinitrotoluén|TNT]] pri hmotnosti menej ako 250 ton. Teoretická hranica pomeru výkon/hmotnosť je asi 6 megaton na tonu hmotnosti, reálne sa dá údajne dosiahnuť pomer 5,2 – 5,5 Mt/t, ale pri praktickej aplikácii sa dosahuje maximálne 3 – 4 Mt/t. Spodná hranica výkonu je limitovaná výkonom štiepnej nálože.

Je to taktiež vodíková bomba, lenže v obale celej nálože je použitý [[kobalt]], ktorý sa pôsobením neutrónov zmení na izotop ⁶⁰Co s [[polčas rozpadu|polčasom rozpadu]] 5,24 [[rok]]a a dlhodobo zamorí pôdu. Existujú aj iné riešenia podobného druhu. Na strednodobé zamorenie terénu (týždne až mesiace) sa dá použiť tantal a zinok, na krátkodobé (dni až týždne) [[zlato]] a [[sodík]]. Neexistuje žiadny dôkaz, že by ktorákoľvek jadrová mocnosť jadrovú zbraň s kobaltovým plášťom skutočne vyrobila.

Naopak, pokiaľ je zamorenie terénu nežiadúcenežiaduce, dá sa plášť či obal nálože zhotoviť z materiálu, ktorý silne pohlcuje neutróny a rádioaktívne izotopy nevytvára – napríklad [[bór]]. Táto možnosť ale nemá praktický význam – vonkajší plášť nálože ma totiž odrážať röntgenové žiarenie späť do vnútra nálože (pozri popis funkcie) -  – a bór ho odráža slabo.

Obloženie štiepnej nálože fúznym palivom nezabezpečí dostatočný nárast výkonu nálože, predovšetkým preto, že fúzne palivo nie je dostatočne ohriate a pokiaľ aj je, je súčasne veľmi rýchle rozptýlené do priestoru expandujúcou oblasťou po štiepnom výbuchu.

Súčasné konštrukcie využívajú všetky možnosti, samozrejme najefektívnejší mechanizmus v najväčšej miere. Najpoužívanejší súčasný princíp konštrukcie je nazývaná v [[Spojené štáty|USA]] podľa tvorcov Ulam-Teller, v [[ZSSR]] „tretia idea“.

V jadre štiepnej nálože vzniká obrovská [[teplota]] a [[tlak]]. Ešte skôr, než začne oblasť štiepneho výbuchu expandovať, uniká z nej mohutný tok röntgenového a [[gama žiarenie|gama žiarenia]], preniká celou konštrukciou nálože, je pohlcovaný v atómoch uránu a prudko ohrieva celú konštrukciu nádoby. Nádoba s fúznym materiálom a okolitý materiál sa prudkým ohrevom odparí a zmení na [[plazma|plazmu]]. Steny a vnútorný tŕň sa premenia na plazmu s veľmi vysokou hustotou a expandujú -  – steny a veká smerom von a do vnútra a tŕň smerom k stenám nádoby – tým sa ale prudko stláča a ďalej ohrieva obsah nádoby – fúzne palivo. Preto je dôležité, aby boli steny nádoby z uránu a trň z plutónia- urán a plutónium majú aj v stave plazmy výrazne vyššiu hustotu ako deuterid lítia. V tejto chvíli už začína expandovať aj priestor výbuchu štiepnej nálože a unikajú z neho rýchle neutróny. Rýchle neutróny štiepia lítium a vzniká trícium. Wolframový nárazník na veku nádoby sa vplyvom tlaku žiarenia a expandujúcej oblasti štiepneho výbuchu začína pohybovať proti dnu nálože a ďalej stláča jej obsah. Tlak a teplota štiepneho materiálu, teraz už žeravej zmesi deutéria a trícia, dosiahne teplotu a tlak potrebný na zapálenie fúznej reakcie. Vzniká hélium a uvoľňujú sa neutróny.