Organizácia Severoatlantickej zmluvy: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
d Verzia používateľa 95.105.154.19 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od MmichaelDr. Značka: rollback |
||
Riadok 93:
| Vydavateľ = [[Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky|Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR]]
| DátumPrístupu = 2015-04-01
}}</ref> ({{vjz|eng|''North Atlantic Treaty Organization''}}; skratka: '''NATO'''; {{vjz|fra|''Organisation du traité de l'Atlantique nord''}}; skratka: '''OTAN'''; najmä v [[90. roky 20. storočia|90. rokoch 20. storočia]] názov prekladaný ako '''Severoatlantická aliancia''' a do roku [[1989]] ako '''Severoatlantický pakt''') je medzivládna obranná organizácia (aliancia), založená [[4. apríl]]a [[1949]] podpisom tzv. [[Severoatlantická zmluva|Washingtonskej zmluvy]] ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v [[Európa|Európe]] a eskaláciu napätia zo strany
Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou
<ref>{{Citácia periodika | titul = Studená vojna pokračuje: Najväčšou hrozbou pre NATO je Rusko | periodikum = sme.sk | rok = 2015 | url = http://svet.sme.sk/c/8098341/studena-vojna-pokracuje-najvacsou-hrozbou-pre-nato-je-rusko.html | dátum prístupu = 2016-01-02
}}</ref>
Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 [[Charta OSN|Charty OSN]], a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC in New Yorku.▼
▲Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 [[Charta OSN|Charty OSN]], a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc).
Predchodcom Aliancie bola [[Západná únia]], vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy [[17. marec|17. marca]] [[1948]]. Jej podpisom [[Belgicko]], [[Francúzsko]], [[Luxembursko]], [[Holandsko]] a [[Spojené kráľovstvo]] posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom [[Senát Spojených štátov|Senáte]] prijatá [[Vandenbergova rezolúcia]], ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým bola prizvané aj [[Kanada]], [[Dánsko]], [[Island]], [[Taliansko]], [[Nórsko]] a [[Portugalsko]].
| |||